NEZNÁMY - ZNÁMY: HAL HARTLEY

Moje zoznámenie sa s filmami tohto režiséra bolo prostredníctvom jeho prvého dlhometrážneho filmu The Unbelievable Truth (Neuveriteľná pravda, 1989). Príbeh reflektujúci dobu, v ktorej bol nakrútený, je nenútenou a inteligentnou komédiou o omyloch, ktoré obkolesujú mladú študentku Audry Hugo (Adriene Shelly). Hlavná protagonistka sa zaľúbi do bývalého kriminálnika (Robert Burke), o ktorom kolujú fámy, že zavraždil otca svojej bývalej študentskej lásky. Režisér sviežim nadhľadom, so značnou dávkou dobromyseľnej satiry, divákom vyrozpráva príbeh idealistickej lásky, domáceho moralizovania, odpustenia a skepsy. Dialóg je základom akcie, divákovi dáva priestor na vlastnú interpretáciu momentu a situácie. Hartley v rozhovore s Kenethom Kaletom prezradil, že hlavným zdrojom inšpirácie bol pre neho Moliére, interpretovaný cez vlastné skúsenosti, jazyk, čas a miesto. Autor sám sa o diele vyjadril: "Chcel som urobiť dielo, ktoré by korešpondovalo so svetom, v ktorom žijeme. Cítil som sa však relatívne izolovaný od pop-kultúry. Nemal som dojem, že som v obraze. Aj napriek tomu som cítil nespokojnosť s kultúrou, v ktorej som žil a cítil som že tá nespokojnosť je oprávnená. Nemal som dojem, že sa líšim od väčšiny ľudí okolo mňa a bol som si istý, že by som bol schopný urobiť zábavný film o protirečeniach okolitého sveta."

Druhým celovečerným filmom je film Trust (Dôvera, 1990). Je to príbeh egocentrickej Márie (Adrienne Shelly), ktorá otehotnie s priateľom, ktorý ju už nemiluje. Matthew (Martin Donovan) je temperamentný IT inžinier, ktorý už dávno stratil všetky ilúzie o živote. Odvrhnutá Mária a Matthew sa náhodne stretávajú a zaľúbia sa do seba. Spoločne sa snažia žiť normálnym, domáckym spôsobom, ktorý sa má však vďaka ich svojráznym osobnostiam ďaleko od bežných konvencií. Jeho filmy v sebe nesú istú dávku optimizmu, či autorovými slovami "realistického optimizmu, či realistického pesimizmu", ako opak idealizmu. "Vo filme Trust som sa snažil zachytiť vzájomnú závislosť a osobnú zodpovednosť. Chcel som ukázať ako si Mária postupne uvedomuje, že jeho ochotou a obetovaním sa pre ňu Matthew stráca to, čo na ňom Mária spočiatku milovala. Spôsob akým milujeme má ďaleko od dokonalosti," hovorí Hartley. Tu sa začala i spolupráca Hartleyho s hercom Martinom Donovanom, ktorý sa pri nakrúcaní filmu Amateur vyjadril o spolupráci s Halom Hartleym: "Od filmu Trust prešiel vzťah mňa a Hala svojim vývojom. Pri natáčaní filmu Trust som mu vôbec nedôveroval. Urobil som, čo odo mňa žiadal, no vôbec som nebol v súlade s tým, o čo sa pokúšal on. Zdalo sa mi, že som strnulý a že v podstate nič nerobím. To mi naháňalo hrôzu. Mal som dojem, že môj prejav je absolútne nudný a vnútorne som bojoval s tým, čo som považoval za diktátorskú formu režírovania... Myslím, že teraz si rozumieme za potreby minimálneho množstva slov. Minimum diskusie. On povie, čo chce vyskúšať a ja to urobím."

Hartleyho ďalší dlhometrážny film nesie názov Simple Men (Prostí ľudia, 1992). Bill (Robert Burke) a Denis (Bill Sage) sú bratia, ktorí ani nemôžu byť rozdielnejší. Bill si zvolil kariéru zločinu, zatiaľ čo krásavec Denis vykročil akademickým chodníčkom a takmer posadnute sa snaží dopátrať pravdy o ich otcovi, ktorý je už viac ako 20 rokov nezvestný a okrem toho, že bol jedným z najlepších hráčov baseballu, bol radikálnym aktivistom. Keď sa jeden z Billových zločinov obráti proti nemu, hľadá spolu s mladším bratom útočište v malom meste na Long Island, kde sa nemôže vyhnúť konfrontácii s dedičstvom svojho otca ako aj so ženou, ktorá je schopná odhaliť jeho klamstvá. Simple Men je prvým filmom, kde Hartley viac experimentuje s kamerou v momentoch, keď scéna nie je zaplnená dialógom, hľadá súlad medzi tichom a dialógom.

V roku 1994 dokončil Hartley film Amateur (Amatér, 1994). Zachytáva príbeh muža (Martin Donovan), ktorý príde o pamäť a náhodne sa stretáva s bývalou mníškou (Isabelle Huppert), ktorá sa neúspešne pokúša písať pornografiu. Na opačnej strane mesta sa jeho manželka (Elina Löwensohn) pokúša opustiť krajinu v domnienke, že ho vyhodením z okna na štvrtom poschodí zabila. Tento jemne pôsobiaci muž je v skutočnosti sadistický producent porno filmov, prepojený na podsvetie. Strata pamäti celú situáciu trochu komplikuje. Prichádza otázka, či to je ten istý muž a či má byť súdený za činy, ktoré si nepamätá, že spáchal. Hartleyho zlákala myšlienka potrestania človeka, ktorý si zločiny, ktoré spáchal nepamätá. "Svoje postavy staviam do role, keď otvorene povedia pravdu, ktorú často tušíme, len máme problém o nej hovoriť pravými slovami. Sme akoby naprogramovaní predstierať najhlúpejšie, seba podceňujúce komentáre, ktoré robia náš život a spolunažívanie jednoduchším. Bavím sa aj sám na sebe. Humor - satiru i iróniu používam ako určitý druh spolucítenia."

Konštrukčne najobskúrnejším je Hartleyho film Flirt (Flirt, 1995), kde z jedného scenára voľne nakrútil tri príbehy odohrávajúce sa v rôznych mestách (New York, Berlín, Tokyo). Príbehy spája partnerský trojuholník, ultimátum zanedbávaného partnera a nečakaná náhoda, ktorá riešenie situácie zamotáva ešte viac. Režisér adresuje praktické dopady záväzku a krízu, ktorú spôsobí podmienka výberu. Príbehy aj napriek rovnakým základom neopakujú rovnaké situácie, ponaučenia, či riešenia. Každý z príbehov otvára nové otázky, ktoré ďalší čiastočne adresuje, či rieši a posúva k ďalším otázkam.

Divácky najprístupnejším je film s názvom Henry Fool (Henry Fool, 1997). Simon (James Urbaniak) je tichý, zakríknutý smetiar, ktorý sa stará o svoju depresívnu matku a znudenú a výrazne sexuálne aktívnu sestru Fay (Parker Posey). Jedného dňa sa u nich objaví nový nájomník - bývalý väzeň, stíhaný za sexuálne obťažovanie, kolosálny egomaniak, hlučný, reťazový fajčiar, gerila intelektuál menom Henry Fool (Thomas Jay Ryan). Svojou prítomnosťou spôsobí explózie v živote každého s kým príde do kontaktu. Píše knihu pod názvom "Spoveď" a berie si pod ochranné krídla Simona a podporuje ho v tom, aby položil svoje myšlienky na papier. Výsledkom je manifest vo forme epickej básne, ktorá u čitateľa vzbudí buď absolútny rešpekt, alebo okamžitú nenávisť. Simon je zo dňa na deň slávny, zatiaľ čo "Spoveď" Henryho Foola je vydavateľstvom odmietnutá a zapadá prachom. Na záver sa Henry Fool vytratí rovnako záhadným, hlučným a problematickým spôsobom ako sa objavil. Slová autora k filmu: "Myslím, že sa filmom snažím vyprovokovať prehodnotenie nášho zvyku priradiť hodnotu, zovšeobecniť, špecificky v oblasti "umenia" a "kultúry". Chcel som, aby diváci cítili neoriginálnu, respektíve tradičnú príbehovú štruktúru a obsah. Obsah je zďaleka obtiažnejší na udržanie v neoriginalite, keďže príbehy sa odohrávajú na špecifických miestach a časoch, ktoré samé pridajú situácii význam," či záverečný komentár "Je to zábavný film o vážnych veciach, ktoré sa dejú v Amerike."