Volám sa Adam Raichl. Som obyčajný človek, nemám gény nastavené na záchranu sveta ani nutkanie strkať nos tam, kam nemám. Napriek tomu mám pocit, že niekto iný ťahá za moje nitky osudu. Patrím medzi zatratených, tzv. Reprobates. Nie je dôležité, kde som bol, ani kam som šiel autom, keď sa to stalo. Nie je dôležité, aká je moja budúcnosť a kde budem o pár rokov, ale to, kde som teraz. Pánom exotického ostrova nie je delegát, ale zvonica. Po treťom zazvonení sa cítim unavený na smrť, zaspávam takmer okamžite a je jedno, že som sa kochal výhľadom na more. Ráno sa, tak ako zvyšok obyvateľstva tohto ostrova, objavím v posteli a som plný energie. Jediná cesta na ostrov je smrť a ja som zahynul počas dopravnej nehody.

Deň prvý: ostrov

Ostrov tvorí ho niekoľko bungalovov obsadených ľuďmi z celej planéty a čo je nepochopiteľné aj pre mňa z rôznych časových období. Starší hovoria o predpeklí, mladší o nadupanej reality show. Nič nedáva zmysel a ja si myslím, že je to len jedna veľká The Game. Zvonica na vrcholku plošiny je určite kľúčom k celej záhade a chýbajúci kúsok do komplikovanej mozaiky. Prieskum ostrova mám za sebou o pár minút, nie je rozľahlý a na každom kroku zakopávam o kamene, suchú trávu a dlhé, pevné konáre. Nikde som nenašiel žiadne náradie, tak sa budem musieť uspokojiť s tým, čo ma naučili skauti.

Cestu k zvonici blokuje obrovský kameň, ktorý musím stoj čo stoj odvaliť. Starší hovoria, že za to môžu časté zemetrasenia. Sám s ním však nepohnem a niečo mi hovorí, že to bude chcieť trošku viac ako testosterón. Mal som pravdu, pod kameňom je privalený kmeň stromu, ktorý som na skúšku podpálil pomocou suchej trávy a kameňov a veľká skala sa pohla! Zložil som skúšku, môžem žiť v divočine! K zvonici som sa ale nedostal, zvon sa rozozvučal tretíkrát a ja som upadol do hlbokého spánku a dumal nad tým, čo je tá úzka zelená čiara.

Deň druhý: život pri táboráku

Raňajšiu rozcvičku absolvujem, ako inak, prehliadkou bungalovov a čo nevidím? Objavili sa noví ľudia a sú rovnako zmätení ako ja prvý deň. Zisťujem, že ostrov sa trochu zmenil. Všetko je na svojom pôvodnom mieste, ale ja sa dívam na celú scenériu z iných uhlov. Starší hovoria, že ide o trik použitý na zamedzenie frustrácie z prechádzania tých istých obrazoviek. Keby mi tie svine aspoň nevyprázdnili inventár! Zase musím zbierať pracne konáre a kamene. Cítim sa unavený a vidieť to na mojich pohyboch počas manipulovania, neskutočne ležérneho lozenia po skalách, či provokačne lenivého stúpania po schodoch.

Vo zvonici nič nie je! Neprekvapuje ma to a už vôbec sa neteším na večer, pretože ma upozornili, že druhá noc je najťažšia a po nej sa mnohí už nezobudia. Musím byť naozaj silný a tak si spätne prechádzam, čo som vlastne robil. Pokecal s prostitútkou Mariou, požičal si od nej pančuchy a tie priviazal o zarazený kolík a potom sa po nich spustil po skalách! Horolezci tíško otvárajú ústa, čo dokáže obyčajný nylon. Kameň a polienka sa stávajú mojim najlepším kamarátom.

Deň tretí: nočná mora

Vedel som, že to príde, ale že to bude až také strašné, som nedúfal. Už nie som na ostrove a ja som tak chcel ešte raz utešiť hladné oči pohľadom na červené nohavičky Marie. Som tu sám a musím sa popasovať s vlastnými démonmi, ale oni to mami na mňa skúšajú minihrami! Navyše otrasnými! Bojím sa, že z toho staveniska skočím hlavičku, aj keď viem, že nemôžem zomrieť. Budem to skúšať a snáď na tento sen rýchlo zabudnem. Už neviem, čo si mám myslieť, nie je to The Game, ani reality TV, je to niečo viac a začína ma to desiť.

Znovu som svieži, aj keď som prežil peklo nočnej mory. Dnes som objavil prelomovú novinku. Asi to má niečo dočinenia s jasnovidectvom, vidím veci, ktoré tu nie sú! Pri tradičnom hľadaní kameňov a dopĺňaní zásob drevených palíc som len tak znenazdajky narazil na peň alebo okuliare. Starší hovoria, že sa tomu nadáva pixelhunting. Už mám aj superschopnosť! Na povrch sa začínajú drať aj uspaté schopnosti survival. Iba s použitím polienok, kameňa a skoby dokážem kombinovaním vytvoriť univerzálny nástroj na chytanie rýb, odvalenie ťažkých predmetov, dverí a dokonca aj na vyhĺbenie jamy v tvrdej skale. Cool!

Deň štvrtý: magické objavy

McGyver vraj toto nedokázal a to mal pri sebe aj svoju povestnú rybičku švajčiarskej výroby. Začínam mať rád osadenstvo, začali sa viac uzatvárať do seba a ja mam viac času na prieskum. Necítim v nich ani tie, ako sa to povie? Melódie... nie, emócie je to správne slovo. Využívam ich ako prostriedky na dosiahnutie svojho sebeckého cieľa, prežiť. Hrám s nimi známu hru ping pong a pendlujem od jedného horúceho miesta (hovorí sa tomu hotspot) k druhému. Chcem žiť, prísť tomu na kobylku a hlavne, dostať sa pod sukňu Evy, tej beštiálne krásnej Češky, čo ma tak vytrvalo odmieta. Veď, počkaj!

Už som ani nedúfal, ale prišlo to ako rana z čistého neba. Za tou magickou zelenou čiarou sa neskrýva časomiera, ale moja únava. Kto by to bol povedal, že ju budem musieť sledovať. Sušienky a voda ju dokážu magicky zahnať, ale aj keď som na dne, dokážem prejsť tri míle z jedného konca ostrova na druhý aj bez toho, aby som sa zadýchal. Starší vravia, že beh nie je dobrý na kĺby, tak využívam magický teleport, zvaný tiež dvojklik na opustenie lokality. Pred zdvíhaním ťažkých predmetov však musím doplniť sily. Začína to byť otravné a nespravodlivé, veď som chodil pravidelne do fitka!

Neviem už koľký deň je mojou obľúbenou činnosťou zbieranie kameňov a palíc. Objavujem nové veci, ale tie majú pramálo spoločné s komfortom. Často nevidím, kam má ísť a tak stláčam „E“, kedy vidím všetky možné východy, ale nejde mi do hlavy, prečo sa stratia, keď sa postavím na malilinkatý schodík. Viacúrovňové prostredia sú pre mňa kvantovou fyzikou, tak to nechám tak a budem skúmať ďalej. Ostrov sa pravidelne mení každý deň, strácam trochu orientačnú schopnosť, ale snáď to po tých 12 hodinách dotiahnem do víťazného konca.

Deň neznámy: obrat o 180°

Nerozumiem mnohým veciam. Všetko sa deje v predpísanom poradí, podľa neviditeľného scenára. Viem, že sú dvere zatvorené, ale nemôžem rozbiť okno tehlou, ak skutočne nevyskúšam, že zámok je zatvorený z druhej strany. Šaliem z toho ležérneho spôsobu a najradšej by som si podrezal žily, ako čakať, než sa ťažkopádne vyšplhám po skale. Tí múdrejší mi tu hovoria, že boli časy, keď to bolo lepšie, že animačný systém má málo fáz animácií a že tá strohosť môže za robotickosť a neprirodzené pohyby. A vraj za tie časté kolízie s objektami a mikroskoky môže pathdinfing.

Ešte nepatrím do starého železa, ale oči mi dobre slúžia a viem, že sny sú oveľa krajšie ako realita. Starší poznajú a spomínajú na dávne časy Posla Smrti. Pri táboráku mi povedali, že predošlá produkcia Future Games bola na úplne inej úrovni a že Reprobates stojí v tieni ich vrcholného diela. Vraj je to nemesis, ktorá ich bude prenasledovať do konca života. Začínam mať nepríjemný pocit, že za toto všetko môže práca dvoch, jeden sa postaral o ostrov a ten druhý zase o sny. Sú diametrálne odlišné a ja sa odmietam vrátiť na pláž a začať ďalší deň zbieraním kameňov a palíc.

Za tú záhadu mi to stojí, aj keď je s blížiacim koncom odhalená v celej svojej nahote a nemá ma čo potom ťahať až do finále. Letenka sem stojí skoro fialovú a to je celkom dosť. Mal by som požadovať zľavu, na druhej strane mi aspoň všetky ženy ukázali nohavičky. Ostrov pôsobí lacným dojmom, to dobrodružstvo však môže v dnešných suchotách obstáť.