DEVÄŤDESIATE

Jonaha Hilla zatiaľ poznáme predovšetkým ako herca, napríklad z Vlka z Wall Street, kde sa pod režijnou taktovkou Martina Scorceseho v úlohe nepredvídateľného Donnieho nestratil ani pri hviezdnom Leonardovi DiCapriovi. Zo škatuľky komediálneho “šaša” sa však 35-ročný Hill teraz suverénne vymanil a dokázal, že mu to ešte o kus viac ako pred kamerou svedčí za ňou.

Jeho debut Deväťdesiatky je predovšetkým atmosférickou krasojazdou do nie tak dávnej minulosti, teda do deväťdesiatych rokov, v ktorých okrem samotného Hilla dospievali aj ostatní súčasní tridsiatnici. Hoci nejde o žiadnu skutočnú autobiografiu, film nezaprie autenticitu naozaj prežitého, alebo aspoň dôverne známeho. Ako Hill sám priznal, skejty a s nimi spojená subkultúra zohrávali kľúčovú úlohu aj v príbehu jeho vlastnej puberty. A na vlastnej koži vraj okúsil aj dramatickú nehodu, ktorá sa stane akýmsi vyvrcholením celého filmu.

Slnkom zaliate, no inak vlastne dosť depresívne ulice zanedbaného kalifornského predmestia sú výsostne špecifickým dejiskom. Ale pocity, ktoré dospievanie v nich tak, ako ho film zobrazuje, sprevádzajú, sú celkom univerzálne a mohli by sa odohrávať (takmer) kdekoľvek. Maximálne výživne film rámcuje bohatý soundtrack ostrieľanej dvojky Trent Reznor a Atticus Ross. Okrem ich vlastných ambientov v ňom odznie aj celá plejáda puntičkársky navyberaných skladieb od Pixies a Nirvanu cez Misfits či Omega až po Cypress Hill a Wu-Tang Clan.

Hudobná zložka filmu je taká samonosná, až sa ponúka myšlienka, že mohla byť aj jednou z motivácií pre vznik filmu ako takého. Deväťdesiate, napokon, vo svojej podstate sú “len” akousi kolážou zvukov, obrazov a pocitov, v ktorej výraznejšia príbehová línia chýba - aj keď v praxi nakoniec zas tak veľmi nechýba.

Filmu síce vcelku oprávnene môžeme vyčítať určitú dejovú riedkosť a môže nám v ňom chýbať aj zreteľný postoj samotného tvorcu k jeho nie vždy práve najľahším témam. No zároveň platí aj to, že čím menej cieľavedomej manipulácie s dejom vo filme cítiť, tým uveriteľnejšie a prirodzenejšie pôsobia jeho postavy a ich vnútorné pochody. A to iste aj zásluhou veľmi dobre otypovanej a zohratej partie mladých hercov.

Pod povrchom sa toho, napokon, v Deväťdesiatkach deje viac než dosť. Okrem prehliadky skejtov a dobrej hudby je to vlastne tiež celkom oduševnený film o chlapčenskom dospievaní, o hľadaní vzorov a túžbe kamsi zapadnúť a o vnútornej neistote, ktorá sa nevyhýba ani tým najväčším suverénom. Vie prekvapiť surovosťou, ale aj citlivosťou. A hoci neprináša žiadne závratné nóvum, statočne sa vyhýba mnohým klišé, ktoré by sme od snímky s takouto tematikou mohli očakávať.

Jonah Hill v rozhovoroch priznáva, že si do režisérskeho kresla chcel sadnúť už od malička. Svojím sviežim debutom dokázal, že doň najskôr naozaj patrí.

Mid90s (USA, 2018, 85 min.)
Réžia: Jonah Hill. Scenár: Jonah Hill. Hrajú: Sunny Suljic, Katherine Waterston, Lucas Hedges, Na-kel Smith, Olan Prenatt, Harmony Korine ...