CAPONE

Josh Trank vtrhol do filmového sveta veľmi pôsobivou variáciou na komiksové filmy pod názvom Kronika. Na základe nej dostal za úlohu reštartovať Fantastickú štvorku a spin-off Star Wars. Proste sen každého začínajúceho filmára. Nakrúcanie Fantastickej štvorky ale sprevádzala jedna nepríjemná udalosť za druhou. Film sa intenzívne pretáčal, prestrihával a Trank po internete ohováral štúdio, že mu zničili jeho skvelé dielo. Výsledný produkt bol strašný a Trankovi bol odobratý vstup do vzdialenej galaxie. Teraz sa vracia s novým projektom a má šancu ukázať, či je skutočne nepochopený génius alebo len ambiciózny, no nevyzretý remeselník.

Pokiaľ sa podľa názvu tešíte na veľkolepý gangsterský opus, nechajte si rovno zájsť chuť. Projekt sa venuje poslednému roku života Al Capona (Tom Hardy), prezývaného Fonso. Bol v domácom väzení vo svojej vile, trpel syfilisom a pomaly sa menil na úplnú trosku. Fyzickú aj duševnú. Do toho ho strašia prízraky minulosti (nemyslím to obrazne, naozaj sú tam duchovia), blízki od neho chcú zistiť, kam ukryl 10 miliónov dolárov a namiesto fajčenia obľúbených cigár musí chrúmať mrkvu. Na tomto prístupe nie je nič zlé a mohlo ísť o skutočne intenzívny zážitok. Musel by však byť schopnejšie uchopený.

Capone je (eufemisticky povedané) rozporuplný projekt. Trank nedokáže svoju ambicióznu víziu preniesť do adekvátneho tvaru a vzbudzuje v lepšom prípade rozpaky, v horšom škodoradostný smiech. Začnime pozitívne. Režisér je snaživý a niektoré scény majú správnu atmosféru aj pôsobivé nápady. Kamera je slušná, výprava dostatočne honosná a vlastne ani celý ten koncept nie je úplne márny. Bohužiaľ je to celé neskutočne rozbité. Jednotlivé dielčie prvky sú v tak výraznom vzájomnom kontraste, že si po niekoľkých minútach začnete vyrábať tabuľku na odškrtávanie toho, koľkokrát ste si pri sledovaní povedali WTF. Tým pádom to aspoň nie je nuda, pretože môžete rozmýšľať, čo chcel danou scénou a zvoleným výrazovým prostriedkom režisér povedať. Čo síce môže byť sranda z analytického hľadiska, no diváckemu zážitku to príliš neprospieva.

Upresním. Už od začiatku je jasné, že divák nevie, čo má pri filme cítiť. Má sa snažiť brať jedného z najväčších grázlov storočia ako ľudskú bytosť? Alebo sa mu má škodoradostne smiať jeho utrpeniu? Je to celé veľká metafora na tému Božie mlyny melú pomaly ale isto? Alebo si Trank robí zo všetkých iba srandu? Fonsove zomieranie sa snaží byť bez príkras kruté. Niečo ako od Triera. Takže hlavný protagonista zvracia, slintá, neudrží stolicu ani moč. V kontraste s tým sú potom snové scény, pri ktorých som si spomenul na Kubrickove Osvietenie a naháňanie balóniku vzbudzuje očakávanie, kedy z rohu vyskočí Pennywise alebo Freddy Krueger. Sú v tom skryté podtexty, elegantne to ukazuje bývalú Caponeho moc ale štylisticky sme na úplne inom piesočku. Celému počinu chýba vnútorný poriadok a ak sa aj tvorca snažil o postmodernu, tak kruto zlyhal. Nie je to strhujúce, čiernohumorné a už vôbec nie dojímavé.

Hrátky s realitou a predstavami vytvárajú priestor pre rôzne interpretácie, no výsledkom je len pobavený úsmev. Hlavne vo finále, keď hlavný hrdina zoberie zlatý Thomson a v župane (!), plienkach (!!) a mrkvou v ústach (!!!) dáva priechod svojim duševným pochodom. Dramaturgicky je to celé zbrklé a napríklad celá dejová linka s Mattom Dillonom nedáva po logickej stránke absolútne žiadny zmysel. Prečo tomu tak je, nemôžem bohužiaľ vysvetliť bez spoilerov. Čím sa dostávame k hercom. A v ich vedení režisér, scenárista a strihač v jednej osobe zlyháva úplne najviac. Každá postava je štylizovaná iným spôsobom. Od vtipných figúrok, štýlových agentov, realistických príbuzných až po samotného Fonsa, ktorý je prípad sám o sebe.

Je to prekvapivé, ale Tom Hardy úplne zlyhal. Svoju postavu modeluje pomocou prostriedkov ktoré sa hodia do prepálených komiksoviek a nie do pokusu o realistické zobrazenie slávneho gangstera. Nepomáha ani nie príliš vydarená maska, no väčšinu podielu na grotesknosti má samotný (inokedy výborný) herec. Podobne prepálil svoju prácu už pri Helgelandovych Legendách zločinu, no tu sa pohybujeme už naozaj na hranici karikatúry.

Fakt som mal pocit, že sa tu paroduje Big Boy Caprice z Dicka Tracyho. Pričom už on sám bol zámernou paródiou Al Capona. A pokiaľ za zmienenú kreáciu získal Al Pacino nomináciu na Oscara, Hardyho čaká maximálne Zlatá malina. Jeho neustále vrčanie, ktoré poznáme zo Šialeného Maxa alebo Zemi bez zákona tu má úplne opačný efekt ako bolo zamýšľané. Predstavte si, že by sa napríklad v Se7en namiesto Johna Doa objavil v závere Blofeld z Bondoviek. Trochu prepálený príklad, ale ideálne reflektuje mimóznosť Hardyho výkonu (alebo režijného vedenia). To, čo malo byť hlavným tromfom sa zmenilo na najväčšiu Achillovu pätu projektu. A tento odstavec píšem s tým, že som Hardyho fanúšik.

Capone je smutné zlyhanie a dôkaz toho, že Trank je síce ambiciózny, drzý, no takisto absolútne nevyspelý tvorca. Chvíľku som dokonca rozmýšľal nad ešte nižším hodnotením, no predsa len tu sú nejaké tie remeselné kvality, aj šanca, že mi niečo ušlo a máme tu dočinenia s majstrovským dielom. Ale skôr nie. Poskytuje však veľmi výdatný zdroj na študijný materiál toho, prečo je daná scéna snímaná, strihaná, ozvučená, okostýmovaná a nadesignovaná práve takto. Ja som na odpovede neprišiel. Možno sa to ale podarí vám. Najlepším kúskami s ikonickým gangstrom tak aj naďalej ostávajú s veľkým predstihom Neúplatní (The Untouchables) a Zjazvená tvár (Scarface).

Capone (Kanada / USA, 2020, 103 min.)
Réžia: Josh Trank. Scenár: Josh Trank. Hrajú: Tom Hardy, Linda Cardellini, Matt Dillon, Al Sapienza, Kathrine Narducci, Noel Fisher, Gino Cafarelli, Mason Guccione ...