Je náročné hodnotiť hru, o ktorej už má prakticky každý vytvorený svoj úsudok bez toho, aby ju vôbec hral. Je tu napríklad skupina, pre ktorých bude hra za 15/10, nech sa deje čokoľvek. Potom je tu druhá skupina, ktorá by hre okamžite dala -273,15/10, lebo si myslia, že im na nej niečo prekáža, pričom nemajú ani poňatia, o čom hra vlastne je. A taktiež to je náročné aj preto, lebo to samotná hra nerobí jednoduché. Naughty Dog sa opäť vytiahli a priniesli hru, ktorá v niektorých ohľadoch prekonáva očakávania a nájdete tu veci, ktoré za posledné roky len málokto dotiahol do takýchto kvalít. No a potom sú tu aspekty, kde by ste si želali, aby ich tak dotiahli tiež.

Na druhej strane nám The Last of Us: Part II aj výrazne zjednodušuje situáciu tým, že sme mali priehrštie času na to, aby sme si celú hru nechali prejsť hlavou. Môžete mi totiž veriť, že tu je toho naozaj veľa na spracovanie – v oblasti hrateľnosti, v oblasti témy, zobrazenia a aj príbehu. Všetko to násilie, vzťahy a putovanie po časti „zombíkmi“ zamorenej Ameriky sa podpíše nielen na postavách, ale aj na hráčoch. Prežívate s nimi krátke momenty šťastia aj intenzívne momenty hnevu a či smútku. Možno to nie je hra, akú by ste si predstavovali ako pokračovanie The Last of Us. Rozhodne to je ale hra, ktorú by ste si mali zahrať.

Ellie a Joel sú späť, od udalostí predchádzajúcej hry ubehli štyri roky a obaja sa niekam posunuli. Síce je to pre nich stále náhradný vzťah dcéry a otca, keďže každý z nich toho v živote stratil veľa, no sú tu aj nové prvky. Joel je starší, možno viac unavený, no už úvod vám ukáže, že aj keď by svoje rozhodnutia z minulosti nemenil, ich tieň ho stále prenasleduje. Z Ellie je už dospelá žena, je silná, samostatná, cynická, zaľúbená, no aj poriadne mrzutá. Nie sú však sami, sú súčasťou širokej komunity, ktorá sa snaží prežiť  vo vlastnom malo mestečku. Síce to tam škrípe, no lepšie ako vonku, kam postavy spolu chodia hliadkovať a vy sami ste pozvaní na niekoľko takýchto hliadok.

Nič vám tieto mená nehovoria, lebo ste prvú hru nehrali? No to úplne nevadí. Samozrejme, že by bolo fajn, ak by ste udalosti prvej hry prežili po boku tejto dvojice, ale dvojka to pomerne elegantne vyriešila krátkou úvodnou sekvenciou s Joelom. Pár flashbackov, trochu rozprávania a hneď viete, čo sa stalo. Dvojka totiž výrazne nadväzuje na prvú hru a ukazuje, že istým spôsobom nikto nie je hrdina a každý čin má svoje následky aj obete. Nejaké vaše rozhodnutie môže spustiť kruh násilia, z ktorého sa nedá len tak vyjsť.

Ťažko opisovať príbeh a celkovo mnoho aspektov hry, keďže veľa z toho máme zakázané embargom. Neviem vám teda úplne ilustrovať, čo na príbehu funguje skvele, kde to trochu kríva, no snáď môžem prezradiť aspoň to, že toto nebude len príbeh Joela a Ellie. Bude to príbeh aj viacerých ich blízkych, bude to príbeh aj úplne nových postáv. Mnoho z týchto postáv je mincou s dvomi tvárami a vy tu nazriete na obe. Fanúšikov určite poteší, že sa vracajú známe tváre, ako napríklad Tommy a Maria. Obľúbiť sa však dajú aj nové postavy, ktorým sa hra venuje. Nie je ich málo, majú dostatok priestoru a vo veľkom im pomáhajú skvelé herecké výkony skúsených hercov a herečiek podporené kvalitným scenárom.

Skvelou novou postavou je napríklad Dina, ktorú dabuje Shannon Woodward. Je síce len vedľajšou postavou a sprevádza vás časťou hry, ale veľmi jednoducho si ju obľúbite. Je rovnako prostoreká ako Ellie, no o niečo temperamentnejšia, čo vytvára skvelý kontrast a chémiu medzi postavami. Taktiež statné vedľajšie postavy majú niečo do seba, je ich tu pestrá paleta a každý je iná, s vlastnými motiváciami a aj snami. Ellie je už trošku problém. Keby ste ju predtým nepoznali, len ťažko si ju obľúbite. Nie je to práve príjemná postava a kým hra rozvinie to, čo ju takto posunulo, už to jednak vytušíte, no taktiež vás tak trochu prestane zaujímať a to nikdy nie je dobre pre takúto príbehovú hru.

Len postupne vám hra približuje udalosti, ktoré sa za tých pár rokov udiali. S Joelom a Ellie prežijete chvíle radosti a hlavne jeden hrateľný flashback je jednoducho úplná šupa a jeden z top herných momentov tohto roka. Rozprávanie tu totiž nie je úplne chronologické. Línií je tu viac, neraz sa vraciate do minulosti v dlhších či kratších pasážach. Fungujú dobre, len pri Ellie trochu badať, že sa možno na ňu vývojári až tak nesústredili a veľkú časť hry pôsobí len ako jednorozmerná postava bez zaujímavejšieho vývoja.

Na druhej strane ten jej trochu chlad sadne k tomu, čo vás čaká. Hra je totiž brutálna v zmysle násilia a krvavosti. Nerobte si ilúzie o tom, že je Ellie nejaká kladná postava. Je síce hlavnou postavou hry, ale robí škaredé veci. Nielen nakazeným, ale aj ľuďom. Celkovo je hranie veľký nával na psychiku a vo veľkých dávkach mi nerobilo úplne dobre, ale to nie je kritika hry. Všetko to vraždenie je zobrazované veľmi naturalisticky a ak práve neubližujete niekomu vy, tak niekto ubližuje vašej postave. Trhanie démonov na kusy je oproti tomu handra, pôsobí to až príliš realisticky, vyvoláva to nepríjemné pocity, no tým zároveň aj dokonale spĺňa svoj účel.

The Last of Us: Part II je v prvom ale poslednom rade akčná hra. Síce výrazne založená na príbehu, ale akčná hra. Ellie sa na výpravu vydáva len pomerne skromne vyzbrojená a na prvé potýčky v lesoch jej to aj stačí. Postupne zbiera ďalšie zbrane, prípadne zdroje, ktorých síce nie je veľa, ale postačia na to, aby ste dokázali aj neskôr prežiť v nebezpečnejšom prostredí Seattlu. Taktiež zbierate zdroje na jednoduchú výrobu vecí (tá sa fakt od prvej hry mohla viac posunúť) a na vylepšovanie zbraní a aj postáv. Ak postavy totiž nasypete tabletkami, získate dosť skúsenostných bodov na to, aby ste im vylepšili výdrž, schopnosti v boji, či možnosti výroby. Nachádzaním manuálom si postupne sprístupňujete ďalšie vetvy stromu, nečakajte od toho RPG, ale je to fajn spestrenie.

Mohlo by sa zdať, že tu prím hrajú strelné zbrane. Hra vám ich najčastejšie kladie do rúk a sú momenty, kedy sa bez nich jednoducho nezaobídete. Je tu však niekoľko problémov. Sú hlučné, čím lákajú nepriateľov a rozhodne na krku nechcete mať napríklad dvoch clickerov. Tento druh nakazených je rovnako desivý ako predtým, no pribudli aj noví nakazení. Zvlášť proti tým silnejším sa už bez pištolí a pušiek nezaobídete. Sú tu však aj elegantnejšie riešenia, napríklad neskôr luk. Šípy sú totiž na viac použití (ak presne mierite) a nenápadne nimi likvidovať nepriateľov je radosť.

Druhý problém je, že akcia so zbraňami tu nie je až taká zábavná, sami sa jej tak budete chcieť vyhnúť a prikloníte sa tak k stealth postupu, ktorý si budete taktiež veľmi užívať. Nepriateľov môžete obchádzať, krčiť sa vo vysokej tráve, likvidovať nenápadne odzadu a podobne. Možno tomu niečo chýba, no tieto mechaniky hra zvládla veľmi pekne a musíte si aj overiť, ktorého nepriateľa dokážete odzadu zneškodniť a koho len naštvete. V zakrádaní pomáha aj režim zbystreného sluchu, ktorý vám odhalí nepriateľov, aby ste sa im nepretŕčali popred nos. Taktiež zvukovo je skvele spracovaná vaša viditeľnosť. Nemusíte vedieť, kto vás vidí, ale zvuk vám to naznačí. Neskôr využijete aj nože, ktoré si sami vyrobíte.

Tento skvelý dojem zo zakrádania opäť trochu kazí umelá inteligencia. Nepriatelia sú fajn, dokážu vás obchádzať, dokonca obkľúčiť, či zahnať do rohu. A hneď na to im popred oči prebehne vás spoločník a celý dojem je fuč.  Toto je pritom vec, ktorá sa vyčítala už prvej hre a tu je to opäť v rovnakej miere. Dokonca sú občas nepriatelia slepí a hluchí aj voči vašej postave v momentoch, keď si hovoríte, že nie je možné, aby toto nezaregistrovali. A to dokonca aj na vyššej obťažnosti. Týchto momentov nie je tak veľa ako s vašim AI spoločníkom, ale tiež dojem trochu ťahajú dole.

No a aj keď som si osobne tichý postup náramne užíval, boli tu aj momenty, kedy mi ho herný dizajn chcel znechutiť. Hra je totiž väčšinou dizajnovaná tak, že si pri zakrádaní pripadáte veľmi šikovní a inteligentní. Všetkých obídete, nikto vás v lokalite nespozoruje, no zrazu sa zdá, že nemáte kam isť. Žiadne dvere neumožňujú interakciu, v okolí sú viditeľné alebo aj neviditeľné steny, takže cez kríčky alebo skriňu hodenú na zemi neprejdete. Už vás to začne trochu frustrovať, všimne si vás prvý nakazený a už sa to vezie. Musíte tasiť zbraň a strieľať. Zlikvidujete všetkých a potom vás hra navedie ku dverám, kam ste už prišli pôvodne, ale vtedy neboli interaktívne. Takéto momenty som v hre našiel dva či tri a nepotešili ma. Zbytočne hra tlačila na akciu, ak keď sa jej elegantne dalo vyhnúť. Podobne to zle pôsobí aj pri pasážach, kedy sa dvere nedajú otvoriť naraz, ale čaká vás pri nich QTE.

Prostredie sa oproti prvej hre otvorilo, no stále je to lineárna hra, ktorá vás ženie vpred po jednej ceste. V meste tu však je pár pasáží, kedy sa cesta rozvetví a vám sa tak núkajú alternatívy postupu. Napríklad sa okolo nepriateľov nenápadne presuniete, prípadne rovno prebehnete. Síce to vzbudí ich pozornosť, ale aj to je niekedy riešenie, prejdete nejaký bod, spustí sa skript, postava napríklad spadne do blata, niekam sa zošmykne a vás nikto neprenasleduje. Taktiež sa ale otvárajú aj možnosti zbierania koristi. Sú tu budovy, v bytoch je to dokonca aj vertikálne viac členité, takže toho skúmania si užijete dosť a bude vás baviť.

A to z dvoch dôvodov. Prvý a jednoduchší je, že dostanete ďalšie zdroj – máte viac nábojov, silnejšiu postavu, viac dymovníc, lekárničiek a neviem čoho všetkého v zásobe. To sú veci, ktoré akútne potrebujete a čím vyššia obťažnosť, tým viac ich potrebujete. No a taktiež hra priam učebnicovo spracovala emergent narrative. Je to druh rozprávania, ktoré sa vynára počas hrania a nie je o hlavnom príbehu, ale o množstve menších príbehov, ktoré objavujete a vytvárate sami.

Sú to napríklad listy, ktoré nachádzate po zosnulých. Sú to graffiti, ktoré nachádzate po meste. Sú to napríklad odkazy, ktoré si nechávali susedia. No a taktiež sú to sejfy, v ktorých sa skrývajú „poklady“. Nájsť k nim kombinácie je až primitívne jednoduché a z celej hry mi snáď chýba len jeden, ale zároveň to skvele ilustruje svet, v ktorom sa hra odohráva. Je krutý, bez nádeje a obrovské množstvo ľudí v ňom čaká veľmi nepekný osud. Od niektorých si možno prečítate odkaz a hneď na to na nich narazíte v podobe, s ktorou musíte bojovať.

Oproti prvej hre dvojka výrazne zapracovala na variabilite obsahu. Dnes už mám dojem, že bola jednotka o jednej a tej istej „hádanke“ s prekladaním dosky dookola. U je náplň výrazne zaujímavejšia a aj zábavnejšia. Hádaniek je viac, nechýba ani tá doska/rebrík, ale to je snáď asi len odkaz na hráčov prvej hry, lebo je hra naozaj bohatšia. Opäť nepočítajte s tým, že sa niekde na nejakej „hádanke“ zaseknete, ale spestruje to hrateľnosť a príjemným spôsobom.

Keby to totiž stále bolo len o akcii, postupne by to začala byť nuda. Ako som spomenul, to strieľanie tu až také zábavné nie je a nie vždy vás hra nechá všetko vyriešiť nenápadne a potichu. Celkovo je to ale z pohľadu hrateľnosti mix, ktorý vás nezačne nudiť. A keď už sa zdá, že sa slučka hrateľnosti príliš opakuje, nastane tu veľká zmena, ktorá hru výrazne oživí a prakticky vystrelí do výšin. Druhá polovica prináša tie najlepšie momenty, ktoré v hre zažijete. Je zaujímavejšia z pohľadu rozvoja charakterov, z pohľadu príbehu, z pohľadu sveta, z pohľadu vedľajších postáv, jednoducho kým predtým ma hra bavila, až tu som si ju naozaj začal užívať, lebo hrateľnosť sa už začala opakovať a s hlavnou postavou to trochu stagnovalo. Tu príbeh nabral na kvalite aj obrátkach, dokonca do hrateľnosti prišli nové prvky, ktoré ju oživili. Ak ku hre nebudete pristupovať s predsudkami, naozaj si ju veľmi užijete úplne celú a možno niektoré pasáže aj viac, ako by ste očakávali.

Koniec je však zase trochu problémový, lebo trpí syndrómom Návratu kráľa. Je to síce jeden z mojich najobľúbenejších filmov, ale je pravdou, že má tri konce, ktoré sú až zbytočne naťahované. A niečo podobné je aj tu. S hrou aj pri poriadnom zbieraní všetkého navôkol strávite nejakých 19 hodín, čo je skvelá herná doba na singleplayer hru, ktorá nie je RPG a nie je v otvorenom svete. Ale tá posledná hodinka-dve sú veľmi naťahované a tá vata to celé vpred veľmi neposúva. Je tu dosť hrania, ktoré zaberá čas, no nič moc nerobíte. To by som napríklad radšej sledoval v prestrihovej scéne, lebo ich hra spracovala veľmi dobre. Potom vás čaká ďalší boj, ktorý je len recykláciou toho, čo už máte za sebou, no a nasleduje finálny koniec. Úprimne, ak by mi dali aj 20-minútovú prestrihovú scénu s tým, že by som hral len ten úplný záver, prípadne ak by to prestrihali a vatu z konca dali preč, asi by som si záver užil viac. Takto som pri ňom bol viac vyčerpaný ako Ellie a asi rovnako som sa aj bavil (teda už príliš nie).

Graficky je dojem trochu rozporuplný a je len škoda, že máme zakázané k recenziám dávať vlastné obrázky. Rád by som vám ukázal jedno miesto, ktoré je súčasťou neskoršej pasáže hry, kde sa vlastne naháňate za západom slnka a hra vám doslova vyrazí dych. Rovnako ale nemôžem ukázať ani miesta, kde napríklad vegetácia a textúry vyzerajú ako z prvej hry a to už má pár rokov. Globálne je to stále veľmi pekná hra s parádnymi animáciami (aj keď môžu občas haprovať), skvelým zobrazením postáv a peknou grafikou, iba sa zdá, že niektoré jej časti vznikli dávnejšie a zaostávajú za inými. Napríklad God of War podľa mňa vyzerá lepšie, taktiež Spider-Man. Dokonca obe hry aj (podľa hluku konzole) viac vyšťavia PS4 Pro ako táto.