Ako by ste vnímali, ak by napríklad Katsuhiro Harada (tvorca Tekkena) priniesol racingovku? Alebo ak by Hideki Kamiya (série Devil May Cry a Bayonetta) priniesol futbalovú hru? Asi by ste boli prekvapení, nedôverčiví, možno až šokovaní. Prečo taký odklon, keď majú roky skúseností v iných žánroch a stali sa tam majstrami. Asi si teda viete predstaviť, aký pocit som mal, keď sa minulý týždeň na Microsoft prezentácii ukázal Shinji Mikami a odprezentoval novinku Hi-Fi RUSH od svojho štúdia Tango Gameworks. Mikami vytvoril Resident Evil, Dino Crisis a The Evil Within. Horory sú jeho, ale teraz predstavoval rytmickú sekačku.

Počkať. Rytmickú sekačku? Nielenže japonské štúdio vyšlo zo svojej komfortnej zóny, ale rozhodlo sa pre žánrový mix, ktorý ešte viac dvíhal obočia a vyvolával otázniky. Navyše Microsoft hru vydal rovno po prezentácii. Dozvedeli sme sa tak o nej ani nie dve hodiny pred vydaním. To jej nedôverujú? Práve naopak, akurát chceli všetkých prekvapiť, čo vyšlo na výbornú. Mikami by sa predsa pod zlú hru nepodpísal. A aj keď Hi-Fi RUSH priamo nevedie, stále pracoval ako producent hry.

Ťažko jednoducho opísať, čo je vlastne Hi-Fi RUSH. Je to kombinácia desiatok rôznych nápadov, mnohé prepožičané z iných hier, filmov aj komiksov. Dokonca som sa chvíľu zahrával s myšlienkou, že celú recenziu napíšem len ako prirovnanie tejto hry k niečomu inému. A ono by sa to fakt dalo. Ak širší popkultúrny prehľad, zbadáte jednu referenciu za druhou. Dokonca by som odprisahal, že sa autori v jednej scéne inšpirovali kultovým sci-fi béčkom Robot Jox. No aj napriek tomu, že je hra mixom nápadov, stále je unikátna a zaslúži si, aby sa na ňu nazeralo osve. Predsa len si však pomôžem prirovnaniami k niečomu, čo už poznáte.

A začneme od toho mixu. Nepozerajte naň cez prsty, pretože funguje naozaj dobre. hrali ste Metal: Hellsinger? Démonická FPS zo starej školy, akurát, že na rozdiel od Doomu, v nej démonov likvidujete v rytme hudby. Tu je to rovnaké, akurát si Doom vymeňte napríklad za Devil May Cry. Akcia je naozaj veľmi podobná už klasickej sérii Capcomu, ale sekanie samotné tu zohráva rovnako dôležitú rolu ako hudba. Nemusíte sa báť, ak nemáte cit pre rytmus. Hru môžete hrať na ľahkej obťažnosti a užiť si ju. Už na Normal sa ale budete musieť triafať do rytmu. Pritom ale nemusíte priamo sekať v rytme. Váš útok vždy vykonáte na beat, ale hra prichádza so zaujímavým systémom, že ho nemusíte trafiť. Ak beat trafíte, útok je silnejší, dokážete reťaziť kombá a podobne. Ak nie, stále útočíte, ale bez výhod.

Ďalšie prirovnanie – videli ste film Baby Driver? Vynikajúca akčná jazda Edgara Wrighta. S hudbou pracuje lepšie ako mnohé muzikály. Dokonca by sa istým spôsobom film dal pokladať za muzikál. Hudba riadi scény, strih, pohyb postáv, dianie v obraze, jednoducho všetko. Tak isto to funguje aj v Hi-Fi RUSH. Celý svet sa riadi hudbou. Vy sekáte do rytmu, nepriatelia sa hýbu do rytmu, mechanizmy v hernom svete, stromy a jednoducho všetko vôkol vás sa hýbe do rytmu. Zároveň vám tak hra pomáha, aby ste ten rytmus vnímali. Je to naozaj skvele vymyslené a svet naozaj žije.

Prečo vlastne svet žije rytmom hudby? Lebo je ňou posadnutý Chai, hlavný hrdina hry. A áno, vyslovuje sa to „čaj“. Ale pozor, je to síce rojko a povaľač, ale rozhodne nie je žiadny čajíček. Chai prichádza do kampusu technologickej megakorporácie Vandelay, aby si svoju ľudskú ruku nechal nahradiť robotickou rukou. Potom sa pokúsi stať rockovou hviezdou, keďže hudba je jeho celý život. Až tak, že slúchadlá nedá z uší. Sleď nešťastných udalostí ale vedie k tomu, že ruka nebude jeho jediný upgrade. Počas procedúry mu tiež srdce nahradia MP3 prehrávačom a to je pre firmu, ktorá sa hrdí nulovou chybovosťou, obrovský problém.

Svet je síce pestrý, ale v skutočnosti je Hi-Fi RUSH dystopiou, kde vládnu peniaze, chamtivosť a korporácie. Takže Chai nedostane odškodné, ale namiesto toho mu nad hlavou visí terč. Po krku mu ide armáda robotov a každý z vedenia, od marketingu po CEO, sa ho chce zbaviť. Chai tak berie nohy na plecia, do ruky robotickú gitaru a začína sekať, skákať, dashovať, blokovať a hlavne utekať o život. Sebavedomie má veľké, schopnosti nič moc, no má aspoň šťastie, že už po pár chvíľach nie je v boji sám. Postupne sa okolo neho vytvorí menšia skupinka rebelov s podivnými menami, ktorí chcú zvrhnúť túto zlú korporáciu.

Síce Chaiovi ide o život, ale o to v hre nejde, čo je možno aj trochu cynické. Je to síce sympatický hrdina, ale je súčasťou oveľa väčšieho príbehu, kvôli ktorému musia spojiť sily nesúrodí ľudia. Príbeh nie je prevratný, ale je dobre napísaný a to hlavne vďaka postavám. Každá je svojská, je medzi nimi fungujúca chémia a každá má svoje momenty v rámci deja. Okrem chémie tu fungujú aj dialógy, introspektíva hlavného hrdinu, jednoducho všetko a zároveň je to všetko tak typicky japonský svojské. Čomu pomáha aj anime štylizácia a prestrihové scény animované ako Into The Spider-verse film, teda s nižším počtom snímok, čo budí trochu iný efekt.

Už skôr som hru prirovnal k Devil May Cry a to porovnanie je veľmi presné. Možno rýchlosť hry sa skôr blíži k Vanquishu, ale v zásade je to veľmi kvalitná sekačka, ktorá okrem zakomponovania hudby nechce veľmi vyčnievať z radu v rámci žánru. Mechanizmy tak dobre poznáte – silný úder, slabý úder, parry (na ktorom si dáva hra záležať viac, ako býva v žánri štandardom) a aj nejaké tie špeciálne schopnosti. Tu vám ich prepožičajú vaši spolubojovníci, ktorých si môžete privolať do boja. Kombinácie akčných tlačidiel, dashu, parry a ďalších prvkov tvoria kombá a postupne sa učíte nové. Dokážete si tiež kupovať nové špeciálne útoky, ktoré vykonáte, keď máte dostatok energie.

Útoky dokážete získať aj pre svojich pomocníkov, rovnako vylepšujete vlastnosti hlavnej postave a to všetko zbieraním špeciálnych predmetov alebo ich kupovaním. Veci môžete kupovať vo svojej skrýši medzi levelmi alebo aj na určených miestach v samotných leveloch. Mohlo by sa tak zdať, že je hra tuctová, ale všetko toto je nejako previazané na hudbu a zároveň z toho srší unikátny duch hry. Taký ten duch, že máte pri hraní úškrn na tvári. Lebo síce to nie je najlepšia hra na svete, ale nefalšovane sa pri nej bavíte a to tak, ako ste sa už dlho nebavili. Možno niekedy dávno pri Jet Set Radio.

Napríklad tie tradičné prvky spestruje nielen vtipnými vsuvkami a scénami, ale hlavne kopou rôznorodých nepriateľov, ktorých postupne obmieňa, pridáva im schopnosti a variácie, aby vás aj po niekoľkých hodinách stále dokázali prekvapiť a museli ste obmeniť taktiku. Dokonca dostanú aj vlastné fázy, kedy musíte v rytme využiť parry. Ak sa vám to podarí, dostanete okno na zneškodnenie nepriateľa jediným úderom. Bojový systém je prekvapivo prepracovaný a dokazuje, že toto nie je žiadna bokovka pre štúdio, ale ladili ho naozaj dlho.

A to všetko, samozrejme, do hudby. Levely majú nejaké svoje témy a to nielen vizuálne (prejdete celý kampus a aj sopku pod ním). Rovnako aj niektoré súboje majú svoj soundtrack, čo vám naznačí hneď na začiatku napríklad 1,000,000 od Nine Inch Nails. A keď level začne s úvodnými tónmi Invaders Must Die od Prodigy, viete, že toto bude paráda. Dopĺňajú to napríklad Black Keys a na záver sú odložené lahôdky The Perfect Drug (opäť NIN) a Honestly od Zwan. Niekto v Tango Gameworks má naozaj dobrý vkus na hudbu. Možno škoda, že sa nepodarilo do hry získať aj niečo od Rush. Licencované skladby doplnili skladatelia zo štúdia a pekne zapadli do tohto kvalitného mixu. Skladby navyše reflektujú to, ako sa vám v hre darí, takže ich vlastne remixujete svojou akciou. Skvelé!

Jednu výčitku voči akcii v hre by som ale predsa len našiel. Hra je naozaj rýchla, nepriateľov okolo vás „tancuje“ veľa a niekedy by pomohlo lockovanie, ktoré tu však nie je. To mi tu z iných sekačiek naozaj chýba. Pochváliť musím súboje s bossmi. Tých je veľa, každý predstavuje osobitú výzvu a zároveň sa vždy skladá z niekoľkých pasáží. Dokážu vám dať poriadne zabrať, ale neskôr sú našťastie predelené automatickým uložením. Takže keď vás CEO zmláti ako sirotu, nemusíte ísť od začiatku súboja, ale máte ďalší pokus z fázy, kde ste skončili.

Pridám však ale ešte jedno negatívum, ktoré je veľmi subjektívne. Keďže je hra o rytmickom stláčaní tlačidiel, veľa akcií je tu v podobe rytmických QTE, napríklad aj rozbíjanie obrnených dverí, niektoré fázy súbojov s bossmi a podobne. Nemám rád QTE a ani tu sa to nezmenilo. Rytmická akcia je super, ale možno by som si hru užil aj viac, keby mi tu a tam neukazovala, čo mám kedy a ako stlačiť. Toto ma nikdy nebavilo a asi ma to ani nikdy baviť nebude.

Nie všetko je ale len o akcii. Nájdete tu pár menších úloh, voliteľné dialógy, kopu skúmania prostredia a veľa, naozaj veľa skákania. Niekedy hra na akciu akoby na chvíľu zabudne a prinesie vám iba sériu platformovkových pasáží. Tie budú prijaté pomerne rozporuplne. Nie sú zlé, ale niekedy je ich možno trochu veľa, chcú od vás trochu veľa presnosti a trochu veľa rýchlosti. Padať tu tak budete a to pomerne často, ale našťastie vás hra hneď vráti na posledný pevný bod a len s drobnou penalizáciou z vášho života. Je tu aj niekoľko prípadov, kedy sa hra z 3D prepne na 2D skákačku. Podobne to mal pred niekoľkými rokmi Nier: Automata. Nebojte sa, tieto pasáže ale nie sú tak dlhé, aby vás začali nudiť.