(kontext Filip Sedov sa bol pozreť v Bielorusku, potom išiel do Ruska a odtiaľ na Ukrajinu)

Tesne po prejdení hranice sa pokazil autobus a šofér začal zháňať náhradný. Začal som byť nervózny. V Luhansku platí zákaz nočného vychádzania, preto som potreboval doraziť ešte za svetla. Išiel som teda stopovať. Do Luhanska som sa zviezol s miestnym obyvateľom, približne štyridsiatnikom, ktorý vzal ešte jedného stopára a jednu stopárku. Už tie konverzácie s nimi boli zaujímavé.

Zapol som si bezpečnostný pás, na čo mi šofér povedal, že nemusím, pretože nie sme v Rusku. Na to sa ozvala tá ruská stopárka, že podľa ústavy sme na území Ruskej federácie. Šofér jej povedal, že na papieri sme možno v Rusku, ale inak sme v riti. A potom už len rozprával, ako dobre sa tu žilo do roku 2014.

A teraz počas vojny sa ten ich život ešte viac zhoršuje?

Väčšina ľudí, ktorá podporovala Ukrajinu, odišla už dávno, pretože život na okupovaných územiach nie je pre nich bezpečný. Z mojich pozorovaní zostali hlavne tí, ktorým je jedno, kam patria, ale hlavne nech už niekomu patria. Viackrát som počul, že vo februári 2022 zrazu pocítili nádej. Osem rokov boli šedou zónu a boli z toho unavení. Naraz sa potešili, že príde ruská armáda a stanú sa plnohodnotnou súčasťou Ruska. Lenže hoci tie územia boli formálne anektované, vo výsledku sa ich život ešte viac zhoršil a je výrazne horší než život v samotnom Rusku.

https://dennikn.sk/3... ...su-jeho-zazitky/