CANNES JE NAJVÄČŠÍ FILMOVÝ BIZNIS

V akom duchu sa nieslo tohtoročné Cannes?

- Nie príliš šťastná ouvertúra v podobe Da Vinciho kódu nepredznamenala inváziu Hollywoodu. Ten dostal, našťastie, priestor v mimosúťažných projekciách (X-Men: The Last Stand, Over the Hedge, United 93 a pod.). Oficiálnemu výberu dominoval príklon k európskej kinematografii, kde boli zastúpené tradičné krajiny ako Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Dánsko, ale aj, čo možno hodnotiť ako príjemne prekvapenie, aj lokácie strednej a východnej Európy, predovšetkým Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Lotyšsko. Silným zastúpením sa predviedli aj Južná a Stredná Amerika (Argentína, Paraguaj, Brazília a Mexiko). Viacej ako po iné roky absentovali filmy z Ázie.

Dá sa o Cannes stále hovoriť, ako o prehliadke kvalitnej kinematografie a nie ako o festivale promenádujúcich sa filmový hviezd, veľkých filmových obchodov a komercie? Je komercia pre festival zaradený do tzv. veľkej trojky (Benátky, Cannes, Berlín) nevyhnutná?

- To je najčastejší pohľad zvonku alebo prostredníctvom bulvárnych médií. Keď vynecháme prítomný obrovský filmový trh (vyše 10 tisíc účastníkov) a povinné jazdy hviezd k filmom z oficiálneho výberu, plus nepovinné, ale pre aktérov vďačné účasti ďalších celebrít nielen filmového biznisu, tak Cannes naozaj predstavuje jedinečnú možnosť vidieť aj najnovšie filmy síce rôznej kvality, ale väčšinou vždy niečím pozoruhodné. Áno, pre festivaly tzv. veľkej trojky, a Cannes obzvlášť, je komercia nevyhnutná. Pravda, ak pod komerciou rozumieme obrovské finančné toky, určujúce viaceré dimenzie festivalu a mimoriadnu mediálnu pozornosť, ktorú reprezentujú a jednoznačne vyvolávajú.

Myslíte si, že ľudí na Slovensku (okrem úzkej filmovej verejnosti) zaujíma nejaký filmový festival v Cannes? Akú majú o festivale podľa vás predstavu? O filmoch sa prakticky nič nedozvedia, spravodajstvo sa prioritne orientuje na bulvár...

- Festival v Cannes sa, našťastie, neorganizuje pre slovenskú verejnosť. To, že sa k nám dostáva odtiaľ väčšinou skreslený, zdeformovaný obraz, je vecou konkrétnych ľudí z konkrétnych médií. Slovenská väčšinová verejnosť sa vôbec nezaujíma o kinematografickú kultúru, preto aj jej prístup ku Cannes je nepochybne ľahostajný alebo vágny. Mimoriadny záujem bežných ľudí či návštevníkov priamo v Cannes o akýkoľvek film má však inú výpovednú hodnotu. Nepochybne, na Cote d´Azur cestuje každý rok veľa ľudí v naivnej predstave, že práve oni stretnú alebo aspoň na okamih zazrú Bruca Willisa či Nicole Kidman, ale rovnako som presvedčený, že sem príde nemálo ľudí za skutočným filmovým umením.

Je pomer medzi honbou za množstvom hereckých hviezd a filmovou ponukou na festivale, stále vyvážený?

- Ak by sme spočítali počet filmov v spomínaných sekciách a množstvom rôznych celebrít, ktoré sa prídu do Cannes ukázať, asi by filmy boli v menšine. Ale ak k tomu pridáme aj viac ako tisícku titulov z filmového trhu, tak filmová ponuka jednoznačne dominuje. Opäť pre ilustráciu: na trhu sa nepremietajú len komerčné tituly, ale výrazné umelecké snímky, ocenené filmy z iných festivalov, a pod. (hral sa tu napríklad aj najnovší film Kim Ki-duka Time, ktorý otvorí tohtoročný Karlovarský festival).

Videli ste víťazné filmy? Aký máte názor na rozhodnutie poroty?

- Áno, videl som všetky súťažné filmy. Zlatá palma pre Kena Loacha (The Wind That Shakes the Barley) je jednoducho omyl. Boli tam omnoho lepšie filmy. K tradíciam Cannes, žiaľ, patrí aj to, že o víťazstve rozhodujú rôzne (politické, spoločenské, obchodné...) aspekty. V tomto prípade zrejme prevážil politický záujem, aj keď Wong Kar-wai a jeho družina tvrdili, že to bolo jasné kolektívne rozhodnutie. S ostatnými oceneniami problém nemám, aj keď osobne by som rád videl medzi ocenenými napríklad aj argentínsky film Crónica de una fuga (Israel Adrián Caetano) alebo mexický El Laberinto del fauno (Guillermo del Toro).

Prezradíte, ktoré filmy vám padli do oka a môžeme sa na ne tešiť na MFF Bratislava 2006?

- No, tých „padnutých“ do oka by sa našlo viac... Napríklad debuty Red Road (UK, Andrea Arnold), The House Is Burning (Nemecko, Holger Ernst), Chlopiec na galopujacym koniu (Poľsko, Adam Guzinski), Uro (Nórsko, Stefan Faldbakken), Cum mi-am petrecut sfarsitul lumii (Rumunsko, Catalin Mitulescu), El Violin (Mexiko, Francisco Vargas), Z odzysku (Poľsko, Slawomir Fabicki), Two Thirty 7 (Austrália, Murali K. Thalluri), Pingpong (Nemecko, Matthias Luthardt) alebo Slipp Jimmy Fri (Nórsko, Christopher Nielsen) by som si vedel predstaviť v bratislavskej súťaži. Z tých ostatných môžem spomenúť Hamaca Paraguaya (Paraguaj, Paz Encina), Summer Palace (Čína, Lou Ye), Iklimler (Nuri Bilge Ceylan, Turecko), Laitakaupungin valot (Fínsko, Aki Kaurismäki), Babel (USA, Alejandro Gonzáles Iňarritu), Flandres (Francúzsko, Bruno Dumont), Ten Canoues (Austrália, Rolf de Heer), Taxidermia (Maďarsko, Györgyi Pálfi), Luxury Car (Čína, Wang Chao), Bihisht faqat baroi murdagon (Tadžikistan/Francúzsko, Djamshed Usmonov)... stačí? Je ich oveľa viac.

Aký máte názor na hodnotu ocenenia Zlatá palma vs. Oscar? Nie sú to len patetické reči ocenených, že Zlatá palma, je najvýznamnejšie filmové ocenenie?

- Oscar je asi ocenenie najväčšmi zaujímavé pre Ameriku a Zlatá palma zasa „top“ cena medzi festivalmi. Osobne s tým nemám najmenší problém, vnímam ich vo svete, v ktorom fungujú resp. musia fungovať. Opäť sme pri médiách a sponzoroch, ktorí potrebujú pozlátkovú športovú terminológiu – „najlepší“. Poznáme z histórie mnoho príkladov vynikajúcich tvorcov a filmov, ktorí nikdy Oscara ani Zlatú palmu nezískali. Za všetkých spomeniem Ingmara Bergmana, ktorý v Cannes nikdy nevyhral, ale pri 50. ročníku v roku 1997 v ankete „Palma paliem“ (najlepší tvorca histórie kinematografie) sa umiestnil na prvom mieste. A s velikánskou prevahou.

Ako vnímate doslova bizarné zloženie poroty festivalu? Myslíte si, že takto rozdielni ľudia sa vedia dohodnúť na výsledku? Sú pri oceňovaní sledované nejaké ciele?

- Už spomenul pozíciu šéfa poroty. Tá je v Cannes absolútne dominantná. Ak z osem-deväťčlennej zostavy vynecháme hviezdne herecké mená, stále zostáva priestor pre dobrých režisérov a scenáristov, prípadne filmového kritika. Už samotný fakt, že nejaký film sa napokon dostane do vybranej dvadsiatky, je vec hodná mimoriadnej pozornosti. Aké špecifické kritériá (myslím tie ozajstné, zákulisné) rozhodujú o tomto zaradení, respektíve, čo všetko sa zohľadňuje pri záverečnom verdikte, to naozaj netuším. Môžem sa len domnievať, že obchod a politika sú tu na prvom mieste, hoci porotcovia tak krásne rozprávajú o hodnotení s čistým, úprimným srdcom...