SPARTA

Keď legendárni bojovníci starej Sparty vyrážali do boja, nebili sa len za svoju česť, kráľa či bohatstvo. Na život a na smrť bojovali aj jeden za druhého, pretože ich často spájal ľúbostný vzťah. Dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že za akceptovanú súčasť utužovania vzťahov považovali aj pederastiu, čiže intímne vzťahy dospelých mužov a mladých chlapcov. No Ewald sa nenarodil v antike a Sparta, ktorú vybudoval na ruinách starej školy v zapadnutej rumunskej dedine, sa nemôže stretnúť s pochopením. Alebo žeby aspoň u diváka...?

Ulrich Seidl (V pivnici, Safari, Import/Export), jeden z najúspešnejších aj najodvážnejších rakúskych filmárov, provokuje diváka k otázkam, ktoré by si iste radšej nekládol. Ak sa však na film odhodlá, nebude to strata času. Kontroverznú Spartu môžete teraz nájsť v programe vybraných slovenských kín.

Štyridsiatnik Ewald (Georg Friedrich) pochádza z Rakúska, no vracia sa tam už len kvôli otcovi (Hans-Michael Rehberg), ktorého navštevuje v domove dôchodcov. Väčšinu času trávi v Rumunsku, kde pracuje ako technik v elektrárni. Má tu tiež atraktívnu priateľku (Florentina Elena Pop), ktorá by sa so „západniarom”, čo pre ňu do práce chodí na džípe, už najradšej videla pred oltárom.

Ewald je však tak trochu čudák. Napriek všemožným zvodom sa s priateľkou v posteli nedokáže uvoľniť a keď ho dotiahne na skúšku svadobných šiat, tvári sa ako na poprave. Naozaj spokojne, uvoľnene a bezpečne sa cíti len v prítomnosti detí, ktorých spoločnosť neustále vyhľadáva. A práve za nimi jeho kroky vedú aj po tom, ako od priateľky definitívne utečie.

V zapadnutej chudobnej dedine odkupuje ruinu starej školy a začne miestnu omladinu verbovať na bezplatné kurzy džuda výmenou za pomoc s rekonštrukciou. Nepotrvá dlho a má celú armádu oddaných pomocníkov, ktorí s ním v škole trávia celé dni, ba niekedy aj noci. V Ewaldovi totiž nevidia len trénera, ale aj otcovský vzor, ktorý v ich rodinách, zdevastovaných biedou a alkoholizmom, chýba.

Ewald však popri hrách, tréningoch či stavebných prácach vo svojej malej „sparťanskej” pevnosti sleduje aj iné ciele. Hoci sa so svojimi pudmi snaží všemožne bojovať, k chlapcom cíti až nezdravú náklonnosť...

Sparta nie je prvým a iste ani posledným filmom na tému pedofílie, no hoci diváka nemučí priamym vyobrazením jej fyzických prejavov, emočne ide až na hranu znesiteľnosti. V širšom kontexte Seidlovej tvorby pritom ani nie je samostatným počinom. V skutočnosti tvorí diptych s filmom Rimini (2022) – melancholickým príbehom starnúceho šoumana, ktorý sa živí spevom (a uspokojovaním bohatých dôchodkýň) v prefláknutom talianskom letovisku.

Filmy spája postava dementného otca s nacistickou minulosťou, ktorý je hádam aj kľúčom k ich osudom. Richie aj Ewald (hoci sa to pri sledovaní samotnej Sparty nedozviete) sú teda bratia, ktorí sa striedajú u otca v rámci únikov od svojich bizarných životov.

Otca v oboch filmoch stvárnil nemecký herec Hans-Michael Rehberg ako svoju poslednú rolu pred smrťou v roku 2017. Rozdeliť nakrútený materiál na dva samostatné filmy, napokon, Seidlovi napadlo až v strižni, keď zistil, že výsledok nevystihuje jeho umelecký zámer. Stále však existuje aj dlhá verzia, ktorú pod titulom Wicked Games: Rimini Sparta uviedol napríklad na festivale v Rotterdame.

Slovenský divák filmy v jednom celku asi neuvidí, no môžeme byť radi, že máme Spartu možnosť vidieť aspoň samostatne. Jej festivalovú púť totiž vlani takmer ukončil článok v nemeckom týždenníku Der Spiegel s tvrdením, že Seidl nepoučil detských (ne)hercov o námete a povahe snímky a vystavoval ich tak scénam nahoty, alkoholizmu a násilia bez adekvátnej prípravy.

Chtiac-nechtiac sa tak Seidl v očiach verejnosti priblížil k svojmu filmovému hrdinovi, ktorý do Rumunska prichádza so zdanlivo ušľachtilými pohnútkami zneužívať deti. Režisér sa voči obvineniam razantne ohradil a ani následné vyšetrovanie Rakúskeho filmového inštitútu nepotvrdilo, že by sa dopustil niečoho nekalého. Tak či onak, určitú stigmu si film už ponesie navždy.

Na druhej strane, téma a spracovanie Sparty sú kontroverzné aj bez toho. Zmes protichodných emócií od opovrhnutia cez ľútosť až po chvíľkové povzbudzovanie Ewalda je pre diváka rozporuplným zážitkom. Nejednoznačnosť filmu je však možno len nekompromisným realizmom. Scenár sa, napokon, inšpiroval skutočným prípadom Nemca, ktorý v Rumunsku pod zámienkou lekcií karate fotil a nakrúcal maloletých chlapcov.

Film však rozhodne nie je dokumentom ani paušálnym obrazom každého „Ewalda” z reálneho sveta. Je skôr Seidlovou autorskou úvahou o tom, že svet nikdy nie je čiernobielym súbojom „dobra” a „zla”. Pomerne často, napríklad, proti sebe stojí ziel hneď niekoľko: krutý otec, ktorý deti týra a zanedbáva, a pomýlený cudzinec, ktorý ich síce pred ním chráni, no nedokáže ich už ochrániť pred sebou.

Ewald je desivý pre svoju nepredvídateľnosť, ale najmä pre všetko, čo predstavuje, hoci sa tomu aj sám bráni. Provokatívne balansuje na tenkej hrane toho, čo vo vzťahu k deťom ešte je a už nie je prípustné. Zároveň však stelesňuje nekonečnú samotu človeka, ktorý vie, že nikdy nebude žiť naplneným životom.

Iste, môžeme si povedať, že si takýto človek nezaslúži empatiu – a už vôbec nie film. Že klásť si otázky, či napokon starostlivý pedofil s dokonalou sebakontrolou nie je pre deti menej nebezpečný než opitý otec s remeňom v ruke je, skrátka, zvrátené. Ulrich Seidl sa však nikdy nebál pichať do osieho hniezda – a keď už sa do toho pustí, robí to celkom dobre.

Sparta (Rakúsko / Nemecko / Francúzsko, 2022, 101 min.)
Réžia: Ulrich Seidl. Scenár: Ulrich Seidl, Veronika Franz. Hrajú: Georg Friedrich, Hans-Michael Rehberg, Florentina Elena Pop ...