Takmer všetci klienti známej hernej právničky už chcú v zmluvách zákaz generatívnej AI

Haley MacLean, právnička špecializujúca sa na herný priemysel a vedúca videohernej praxe v spoločnosti Voyer Law, sa pri svojej práci stretáva najmä so zmluvami medzi indie až AA štúdiami a vydavateľmi. Práve v nich podľa nej v poslednom období dramaticky pribúda požiadaviek na úplný zákaz používania generatívnej AI.

„Otočilo sa to, najmä za posledný rok,“ uviedla MacLean pre GamesRadar+. Kým pred dvoma až tromi rokmi sa zákazy generatívnej AI objavovali iba v časti zmlúv, dnes sa podľa nej stávajú prakticky štandardnou súčasťou dohôd.

Vývojári aj menší vydavatelia sa podľa nej riadia jednoduchou logikou: ak zákaz AI zavádzajú väčšie spoločnosti, je bezpečnejšie urobiť to tiež. MacLean dokonca tvrdí, že ak v zmluve takúto klauzulu nenájde, sama odporúča jej doplnenie, a to aj v prípade, že vydavateľ vytvára marketingové materiály, zabezpečuje portovanie alebo QA.

Typická klauzula môže zakazovať nielen používanie generatívnej AI pri samotnej tvorbe hry, ale aj vkladanie herných dát do databáz či systémov určených na trénovanie AI. Porušenie takejto podmienky môže byť zároveň považované za závažné porušenie zmluvy.

Za rastúcou nedôverou voči generatívnej AI však nie sú iba právne problémy. Významným faktorom je aj samotná komunita. MacLean tvrdí, že množstvo štúdií začína rokovania o zmluvách práve tým, že nechcú AI používať, pretože sa obávajú negatívnej reakcie svojich hráčov.

Ešte väčším problémom je podľa nej autorské právo. Generatívna AI môže vytvoriť obsah, pri ktorom nie je jasné, z akých materiálov model vychádzal a či boli použité so súhlasom ich autorov. Vývojár tak môže čeliť obvineniu z porušenia autorských práv a zároveň mať problém dokázať, že sám vlastní práva na výsledný obsah.

Ako príklad uvádza situácie, keď AI vytvorí herný asset bez výrazného ľudského zásahu. Ak by napríklad celé prostredie hry vzniklo generovaním bez následnej tvorivej práce umelcov, podľa MacLean môže byť problematické tvrdiť, že štúdio má na takéto objekty výhradné autorské práva.

„Generatívna AI nemôže prideliť autorské právo a nemôže ho ani previesť,“ upozorňuje právnička. Americká aj kanadská súdna prax podľa nej opakovane smeruje k záveru, že samotný AI systém nemôže byť autorom, keďže nie je človekom.

Práve preto môže vzniknúť paradoxná situácia. Štúdio použije AI, aby ušetrilo čas a peniaze, no následne musí každý výsledok kontrolovať, upravovať a dokumentovať jeho ľudský podiel, aby si zabezpečilo právnu ochranu. V určitom momente tak môže byť podľa MacLean jednoduchšie a lacnejšie nechať výsledný obsah vytvoriť človekom od začiatku.

Právnička zároveň očakáva, že právne spory súvisiace s generatívnou AI budú v hernom priemysle pribúdať. Obzvlášť problematické môžu byť prípady, keď spoločnosti začnú technológiu používať vo veľkom bez dostatočnej kontroly výsledkov.

MacLean upozorňuje aj na konkrétny problém s vlastníctvom AI-generovaného obsahu a odkazuje pritom na Tomb Raider: Legacy of Atlantis, ktorý čelil kritike za používanie generatívnej AI. Ak by napríklad hra obsahovala celé prostredie pozostávajúce z AI-generovaných stromov bez výraznej následnej práce človeka, podľa MacLean by bolo veľmi problematické tvrdiť, že štúdio má na tieto stromy výhradné autorské práva. Teoreticky by totiž niekto iný mohol rovnaké alebo veľmi podobné AI výstupy použiť vo vlastnej hre a pôvodný tvorca by mal problém dokázať, že vlastní práva k nim.

Generatívna AI tak podľa nej paradoxne môže viesť k ešte väčšiemu množstvu práce pre právnikov aj samotných vývojárov. Namiesto jednoduchého a lacného spôsobu tvorby obsahu môže priniesť dodatočné náklady spojené s kontrolou pôvodu materiálov, vlastníctva práv a prípadných nárokov tretích strán.

MacLean preto štúdiám odporúča jednoduchý prístup: ak si nie sú isté právnymi dôsledkami používania generatívnej AI, radšej sa jej vyhnúť. Podľa nej súčasná situácia predstavuje pre herný priemysel iba prechodné obdobie, počas ktorého sa bude musieť legislatíva a súdna prax s novou technológiou vyrovnať.