Polovica 90. rokoch sa niesla v duchu opojenia z troch rozmerov. Hry sme tu mali už dlho, prepadli sme im dokonca aj my, ktorým železná opona bránila ponoriť sa do nového fenoménu vtedy, keď nastupoval vo zvyšku sveta. Takže sme prakticky naraz hltali všetko, čo mali dovtedy na západe aj ďalekom východe. To všetko však šlo bokom, keď sa začali objavovať prvé 3D hry a bolo ich čoraz viac. Trend bol jasný, všetko musí byť 3D a ak nie je, nestojí to ani za reč. Ale nie vždy to vyšlo. Niektoré koncepty sa na prerod do 3D hodili. Iné tam zase pohoreli, len si spomeňte na Simon The Sorcerer 3D. A ďalšie sa ho v skutočnosti nikdy ani nedožili, napríklad Jazz Jackrabbit 3D, ktorý bol zrušený pred dokončením.

Prečo toľko o tom 3D? Lebo som bol veľkým fanúšikom beat’em up hier. Double Dragon, Streets of Rage, Turtles in Time a mnohé ďalšie som žral viac, než by možno bolo zdravé. No a potom tento žáner prešiel do 3D! Okamžite som sa zamiloval do Fighting Force a ešte dnes by som niekde našiel tú starú originálku. Veľakrát som tú hru prešiel, fakt ma bavila - drsné postavy sa majú pretĺcť prostrediami plnými nepriateľov až k záverečnému bossovi. Navyše tam bola aj znovuhrateľnosť. Ale bola to vôbec dobrá hra?

Teraz, po toľkých rokoch, je tu skvelá príležitosť sa na to pozrieť s odstupom. Očarovanie ranými polygónmi a tromi rozmermi je fuč, takže čo nám tam vlastne zostalo. Môžete sa na to pozrieť aj vy, Limited Run totiž prináša Fighting Force Collection, ktorá na PC a konzoly vracia dve akčné hry, na ktoré dnes možno už aj niektorí zabudli. K nim pribalili aj trochu tých digitálnych bonusov v podobe galérie, aby ste si mohli pozrieť staré koncepty z tvorby týchto hier. Pre fanúšikov je to príjemný bonus, ale žiadna veľká hitparáda. Digital Eclipse ukazujú, ako sa tieto veci majú robiť, len sa pozrite na Making of Karateka, Tetris Forever a ďalšie.

Chýba vám niekde vyššie slovo remaster? To preto, že tu sa jednoducho nedá použiť. Limited Run hry neremastrujú, len zoberú tie staré buildy z archaických platforiem a upravia ich tak, aby bežali na tých aktuálnych. Neraz bez zmien či vylepšení, čo znamená, že sa musíte pozerať na hru s pixelmi veľkými ako päsť (dobre, tu závisí od veľkosti vašej TV a vašej päste) a v pomere strán 4:3. Ale hej, môžete si nastavovať CRT filtre, aby ste sa vrátili do aspoň takto do éry 14“ monitorov a 22“ TV. To asi nie je druh zážitku, aký by si dnes niektorí želali.

Ale je tu aj pár ďalších moderných prídavkov, ktoré ale tiež skôr spadajú do toho, čo od takéhoto vydania očakávate. Môžete si tak hry kedykoľvek ukladať, nemusíte sa spoliehať len na pôvodné checkpointy. Rovnako môžete hry kedykoľvek aj nahrávať, pričom slotov na uloženie hry je tu naozaj hromada, takže aj viacerí môžete mať pokojne rozohrané hry. Taktiež poteší možnosť pretáčania času späť. Dokonca niekedy dokáže zachrániť nervy. To si tak hráte dvojku a narazíte na bug, kedy sa hra sekne. Nedá sa robiť nič...ale pretáčanie prekvapujúco funguje, takže sa môžete vrátiť do stavu, kedy hra bežala a skúsiť sa bugu vyhnúť. Ono sa to dá, ale rovnako jednoducho sa dá aj replikovať a opakovať dookola. Ako to, že ho nikto neodhalil v takmer 30 ročnej hre?

Ale poďme teda na samotné hry. Tie si vyberáte z úvodnej ponuky, kde teda je jednotka, dvojka a galéria bonusov. Poďme na jednotku - Fighting Force. Hra je z roku 1997 a keďže toto nie je nejaký remaster, tak to na nej už badať. Je to hra od tvorcov Tomb Raider série, ale jednotka si z toho ešte veľa neberie. Je to v jadre pomerne klasická beat’em up, kde máte na výber štvoricu postáv s rozdielnymi atribútmi, s ktorými prechádzate levelmi, tlčiete haldy nepriateľov a idete si po hlavu záverečného bossa.

Príbeh tu je, ale hra vám ho veľmi nerozpovie. Koniec koncov je to relikvia z éry, kedy sa príbehy viac rozprávali v tých hrubých manuáloch a nie až tak v hrách samotných. Nejaký šialenec predpovedal koniec sveta, no keď nenastal, rozhodol sa ho sám vyvolať. Teraz je tak na tejto nesúrodej štvorici, aby tomu zabránila. Nie je to dlhá hra, to tento žáner nikdy ani nebol, takže za nejaké 3 hodiny to máte prejdené. Ale zase počas hrania máte možnosť výberu, kam sa vyberiete. Teda je tu znovuhrateľnosť a môžete navštíviť rôzne levely.

Najviac ale hra boduje kooperáciou pre dvojicu. Sadnete si spolu na gauč, zoberiete si ovládače a spoločne hlava-nehlava bijete všetko, čo sa vám postaví do cesty. Používate pri tom bežné útoky, kombá a dokonca aj zbrane, ktoré môžete zozbierať zo zeme. Útoky sa dajú kombinovať s pohybom, takže sa dokážete šmýkať po zemi a podobne. A hlavne tu môžete rozdávať buchnáty aj sebe. Zväčša nechtiac a náhodou, samozrejme. Ale občas to prerastie do niečoho, kedy si už navzájom robíte zle. Ale bavíte sa, lebo je to klasická beat’em up, akurát v troch rozmeroch. Také niečo je v kooperácii vždy fajn.

Nemusíme s nahovárať, že to bola kedysi dávno nejaká výnimočná hra. Nebola. Ale bola zábavná a taká je aj teraz. Akurát je škaredá a ten zvuk je naozaj na hranici toho, čo sa ešte dá počúvať. Dvojka ale nebola dobrá ani v dobe vydania a dnes je iba horšia. Fighting Force 2 vyšla v roku 1999 a s prvou časťou má spoločný názov a postavu Hawka. To je všetko. Hra úplne zmenila koncept, hrateľnosť sa na míle vzdialila beat’em up, zmizla kooperácia a aj viac hrateľných postáv. Z niečoho síce jednoduchého, ale zábavného, sa tak stalo niečo nudné a tuctové.

Príbeh je kôpkou nezmyslov o klonovaní, zlých korporáciách a tajnej misii, na ktorú je vyslaný práve špeciálny agent Hawk. Akurát teda teraz už v na tú dobu klasickej 3rd person perspektíve. Prechádzate dlhšie levely, ktoré sú aj komplexnejšie, ale hrateľnosť nie je zábavná. Rozdávate údery aj kopačky, sem-tam vystrelíte zo zbraní či hodíte granát, aby ste sa zbavili nepriateľov. Zbierate karty, otvárate si dvere a idete ďalej a ďalej. Toto nie je zábava. Navyše je dvojka dlhšia, zaberie vám cez 6 hodín, no znovuhrateľnosť tu už chýba. Jednoducho je to vo všetkom horšia hra ako prvý časť. Lepšia bola v audiovizuálnom spracovaní, ale to je po 27 rokoch už aj tak jedno.

Trochu chápem, čo chceli Core Design a Eidos s hrou dosiahnuť a je to aj badať. Mali úspešné Tomb Raider hry a tu chceli priniesť akúsi „chlapskú“ verziu. Nielenže sa to hrá podobne ako prvé dve Tomb Raider časti, ale hra využíva assety ako animácie a zvuky. Akurát model hlavnej postavy nemá špicaté prsia. Tomb Raider však bola nápaditá akčná adventúra s komplexnými levelmi a hádankami. Tu sú to skôr jednoliate bludiská vo fádnom prostredí so simplexnou akciou o pár tlačidlách. Sú tu aj kombá a ďalšie prvky, ale nemyslím si, že by pridávali na zábavnosti.

Ísť teda do takejto kolekcie? Asi ani nemá zmysel odpovedať na takúto otázku pri pohľade na známku a text tejto recenzie. Jednotku mám stále rád, aj keď od dokonalej hry mala ďaleko. Dvojka bola a aj je zlá hra, kde neviem nájsť jediný dôvod, prečo by sa do nej mal dnes ktokoľvek dobrovoľne púšťať. Dať 20 eur za dva porty s minimálnou pridanou hodnotou a bez akýchkoľvek reálnych moderných vylepšení je jednoducho veľa. Ak tak na túto sériu máte dobré spomienky, asi ju nechajte ďalej žiť v nich, ako ich oživovať takouto formou.