Hry sa už dnes nerobia ako kedysi. Žiaľbohu. Ale niekedy aj chvalabohu. No a stáva sa aj to, že oboje naraz. Niektoré veci boli na hrách kedysi výborné a sú dodnes neprekonané. Iné ale nezostarli dobre a dnes našťastie zostali len v zlých spomienkach. Problémy s kamerou, kostrbaté ovláda nie, fixné kamery a neprehľadné herné scény. To sú veci, ktoré sme veľmi radi nechali v minulosti. Ale tu a tam sa vrátia. Aktuálne napríklad v remastri klasickej samurajskej akcie Onimusha 2: Samurai's Destiny. Pôvodná hra vyšla ešte v roku 2002 len na PS2, ale teraz sa dostáva aj na PC a konkurenčné konzoly. Capcom chce oživiť toto dnes už zabudnuté meno pred novou časťou a využíva na to naleštenú verziu asi najlepšej hry v pôvodnej sérii.

Dvojka bola v dobe vydania naozaj kladne hodnotená. Už si našla identitu, ktorá fungovala, navyše priniesla vylepšenia a zmeny k lepšiemu oproti prvej časti. No ešte to nebol taký guláš ako trojka so Jeanom Renom. Stále to ale bol guláš pritiahnutý za vlasy, ktoré je dnes perfektnou časovou kapsulou hernej tvorby v Capcome v tej dobe. Prináša z nej to dobré, ale aj to zlé. A ten guláš? Kombinuje časť histórie feudálneho Japonska s fantasy prvkami, kde sa Oda Nobunaga stáva démonom s vlastnou armádou, ktorou si chce podmaniť svet. našiel spôsob, ako získať takmer neobmedzenú moc, no dokáže mu v tom zabrániť jedine Yagye Jubei, mladý samuraj s jedinečným dedičstvom.

Hra kombinuje reálnu históriu s jej výrazne romantizovanou a fiktívnou verziou spolu s vlastnými fantasy prvkami, aby to nebolo len o sekaní armády, ale aj o prekonávaní démonických nástrah, porážaní mocných generálov a nejakej tej láske. Neurazí to, ani z toho nepadnete na zadok. je tu ale jedna vec, ktorá príbehu vždy škodila a platí to aj po toľkých rokoch. Možno aj o niečo viac. Dialógy sú písané dosť amatérsky a dabing je v angličtine dosť slabý. Ale to je odkaz doby, kedy hra vznikla. Vtedy to tak jednoducho bolo. Vypočujte si staré Resident Evil hry (a legendárny Jill sendvič v jednotke), prvý Devil May Cry a podobne. Veľa sa stratilo v preklade, veľa bol výsledok hercov nižšej kvality a podobne. Resident Evil 4, Devil May Cry 3 a podobné hry až priniesli zmenu, tu je to stále niečo, čo by sa dnes dalo označiť za „cringe“.

Ale predsa len to má stále niečo do seba. Tieto japonské historické fantasy vedia vždy chytiť, pôsobia pre nás sviežo, neznámo, zaujímavo. Budete čeliť rôznym démonom, ktorí nemajú možno podobu, akú by ste od nich v našom západnom ponímaní očakávali. A to pôsobí lákavo aj po toľkých rokoch. Jubei je aj napriek nie až tak podarenému dabingu sympatický hrdina (len nerobte chybu ako ja a nevyberajte si hneď na začiatok alternatívny skin – do konca hry sa to nedá zmeniť a s ním sa prestrihové scény nedajú brať vážne). A po ceste spoznáte niekoľko spolubojovníkov, ktorí vám podajú pomocnú ruku, k čomu sa však ešte dostanem, lebo je na nich naviazaná aj dosť unikátna herná mechanika.

Onimusha 2 je v prvom rade sekačka a Jubei je samuraj, čo znamená, že budete mať katanu takmer stále v rukách a zbavíte sa jej len vtedy, keď budete po dedine interagovať s postavami. Nečakajte od toho však nejaký zbesilý akčný zážitok ako od Devil May Cry. Nie je to postavené na zbesilom stláčaní tlačidiel, skôr na pomalšom a rozumnejšom postupe, kedy musíte vedieť zaútočiť aj blokovať a to hlavne na vyšších úrovniach náročnosti. Dokonca je tu aj jedna nová, extrémne ťažký. Na nej každý jeden zásah znamená vašu smrť, takže musíte vedieť naozaj dobre bojovať a ani nie tak bezhlavo útočiť, ako skôr správne časovať svoje útoky a dobre brániť.

Na štandardný útok je tu len jedno tlačidlo, ale postupne si odomknete nejaké tie komplexnejšie kombá, aby to bolo pestrejšie a aj variabilnejšie. Okrem neho a obranu sú tu však aj magické útoky, na ktoré ale musíte mať dostatok magickej energie. Jubei má totiž možnosť z porazených démonov vysať duše a tie mu podľa farby dopĺňajú rôzne ukazovatele a medzi nimi aj magickú energiu. Následne môžete zbraň posilniť práve tou s nepriateľom uštedriť niekoľko naozaj smrteľných úderov, ktoré si poradia aj s tými najsilnejšími démonmi. Okrem toho sám Jubei dokáže v sebe prebudiť Oni sily, keď má dostatok Oni energie, kedy sa dočasne zmení sám na Onimusha formu, v ktorej rozseká prakticky čokoľvek.

Kampaň hry oslavuje päticu zbraní, ale z nich prvý úvodný meč nebudete mať v rukách až tak dlho, lebo ho veľmi skoro nahradí silnejší s bleskovými magickými útokmi. No a potom si v nej odomknete ďalšie 3 zbrane – kopiju, twin blade a kladivo. Každá zo zbraní má svoje plusy aj mínusy, takže sa hodia proti trochu iným nepriateľom a je vhodné ich kombinovať podľa situácií. Navyše má každá aj svoj magický útok, pričom útok na twin blade slúži aj na riešenie pár hádaniek v hre. Variabilita je tak slušná a v hre je ešte jedna špeciálna zbraň, na ktorej odomknutie sa však dosť namakáte. Je však najsilnejšia v hre a stojí za to.

Zbrane si dokážete vylepšovať a rovnako investovať aj do vylepšovania svojej výstroje, ale nečakajte plnohodnotné RPG prvky. Vlastne to možno aj časť hry budete ignorovať. Pritom je systém jednoduchý – prídete k lampášu na ukladanie a zvolíte si možnosť vylepšiť niečo, kam následne investujete nazberané duše. Ale necítite, že by to malo nejaký výraznejší vplyv. Skôr to tu je len preto, aby to tu bolo. Z hry to cítiť a nie je to dobrý dojem. Ale aj tak sa hry kedysi robili – strčilo sa tam niečo zbytočné, aby to tam bolo. Našťastie zvyšné aspekty hry tu viac sedia.

Dizajn úrovní je síce tiež archaický a vlastne to nie sú samostatné levely, ale prepojené lokality, medzi ktorými máte slušnú porciu backtrackingu, ale zas až tak to neotravuje. Máte k dispozícii aj mapu (ak ju teda nájdete), takže to trochu zjednodušuje orientáciu. Akurát nie je vždy úplne jasné, kam vlastne máte ísť, ale nakoniec to vždy nájdete. Eventuálne sa z lokality posuniete do ďalšej a tam vás čaká podobná sieť prepojených lokalít. Neraz skrývajú rôzne tajné miesta, kde na vás čakajú nejaké špeciálne predmety, zápisky rozširujúce príbeh a podobne. A zároveň je tu aj znovuhrateľnosť vďaka vetveniu niektorých scén a miest.

Tiež si vďaka darovaniu predmetov spojeneckým postavám budujete vzťahy a keď si to situácia vyžaduje, na pomoc vám pribehne tá postava, s ktorou máte najlepší vzťah. Ale pozor, nemôžete ic darovať náhodne, každá z postáv má nejaký svoj vkus a vie oceniť iné veci. Opitý bojovník je na ženy a alkohol, takže si jeho priazeň získate fľašou alebo lascívnou poviedkou. Hrdý bojovník zas ocení zbraň. Občas navyše záleží aj na tom, kedy to postavám dávate. Takže im síce môžete dať správny predmet, ale v nesprávny čas, čo veľmi neocenia. Navyše tu tieto postavy nemajú len pasívnu úlohu, ale viete si za ne aj zahrať v niektorých krátkych pasážach, kedy si vyskúšate trochu iné schopností, prípadne zbrane, ktoré ste im dali.

Aj po rokoch od vydania oceňuje hádanky, ktorých tu nie je málo a nesú sa v klasickom Capcom štýle, ktorý dnes už nevídame. Síce mnohé nie sú až tak nápadité, ale stále sú dobre navrhnuté, vedia potrápiť a aj zabaviť. niekedy ich nevyriešite hneď, ale potrebujete nejaký predmet, ktorý je niekde inde na mape. A veľa z nich si viete zahrať aj v samotnom režime minihier. Celkovo je tu trojica režimu minihier a všetky si môžete zahrať rovno z menu, nemusíte nič odomykať, čo je príjemný prídavok. Rovnako tu nájdete aj peknú ponuku bonusov vrátane artworkov a podobne.

A ono to všetko hre veľmi pomáha. Tieto všetky minihry, aj keď tie akčné nie sú až tak zábavné (v jednej pred nepriateľmi len utekáte a hľadáte filmové pásy s prestrihovými scénami, v druhej zas hráte survival s rôznymi postavami a skúšate prežiť čo najdlhšie), pridávajú obsah aj hernú dobu, čo hra dosť potrebuje. Jedno prejdenie vám zaberie tak 6-8 hodín podľa toho, ako sa vám v hre darí (a koľko si toho prípadne pamätáte z originálu). To nebolo veľa vtedy a nie je to ani teraz. Našťastie tu je tá znovuhrateľnosť, aj keď nedá sa povedať, že by lákala sa do hry pustiť rovno po prvom prejdení.