Zoznámte sa s Grantom Kirkhopeom, skúseným skladateľom, ktorý je známy svojím ikonickým prínosom do sveta videohier. Počas svojej desaťročia trvajúcej kariéry zanechal Kirkhope nezmazateľnú stopu v herných soundtrackoch a obohatil zážitky hráčov na celom svete. Od rozmarných melódií hry Banjo-Kazooie ,cez ikonické motívy hry GoldenEye 007, až po strategické kompozície série Mario + Rabbids - Kirkhopeova tvorba zaujala publikum naprieč generáciami. V tomto exkluzívnom rozhovore sa delí o svoje postrehy z tvorivého procesu, skúsenosti s prácou na obľúbených franšízach a túžby do budúcnosti svojej práce.

Čo vás pôvodne inšpirovalo k tomu, aby ste sa venovali komponovaniu hudby pre videohry?

V skutočnosti som to neplánoval, bola to úplná náhoda. Robin Beanland dostal prácu v štúdiu Rare a dovtedy som o tom nikdy neuvažoval. A on dostal prácu v Rare a ja som bol na úrade práce, pretože dovtedy som veľmi nepracoval a hral v kapele a podobne. Povedal mi: „Bol si nezamestnaný asi 11 rokov, prečo si nenájdeš prácu?“ Povedal som: „Čo môžem robiť?“ On na to: „No, prečo mi neskúsiš napísať hudbu pre nejaké videohry?“ Tak som sa do toho pustil pre Rare. Takže mám naozaj pocit, že keby to Robin Beanland neurobil, nikdy by som sa k tomu nedostal. Takže Robinovi tak trochu vďačím za svoj život, mám pocit, že mu vďačím za celú svoju kariéru.

Môžete opísať svoj tvorivý proces pri komponovaní hudby?

Popravde, nie som veľmi inteligentný skladateľ. Som si istý, že to pochopíte z rozhovoru so mnou. Úprimne povedané, jednoducho si sadnem a načítam sample, lesný roh, klarinet alebo syntetizátor. A len sa tak s tým pohrávam, kým nepočujem zvuk, ktorý sa mi páči, alebo akord, ktorý sa mi páči, alebo melódiu, ktorá sa mi páči. To je všetko. Nie je to veľmi technické. Nemám žiadnu magickú formulku. Len sa s tým pohrávam, kým si myslím, že to znie dobre, a to je všetko.

Je to rovnaké pre všetky hry, na ktorých ste pracovali?

Áno, nelíši sa to. Nie od roku 95 až dodnes. Robím to rovnako. Hrám sa s tým, kým sa mi to páči.

Pracovali ste na mnohých skvelých hrách, ktoré sú založené na rôznej atmosfére, či už zábavnej ako Banjo-Kazooie, alebo aj vážnej. Ako teda pristupujete k zachyteniu podstaty a atmosféry hry prostredníctvom hudby?

Ak mi niekto povie: „Je to zamrznutý ľadový hrad,“ môj mozog už myslí na veci, ktoré sú špicaté. Takže napríklad zvonkohra, celesta alebo pizzicato sláčikov. V hlave mi to znie ako ľad. Alebo teplý les, akoby som myslel na fagot alebo violončelo alebo niečo podobné. Takže si myslím, že vaša myseľ hneď premýšľa, dokonca aj pri písaní hudby, začína premýšľať o tom, aké veci použijete. Takže si myslím, že to nie je veľmi technické. Je to len také, ako si predstavujem, že by to malo znieť. Ako znie svet pod vodou? To neviem. Takže mám pocit, že je to jedna z tých vecí, ktoré k vám jednoducho prídu.

A dávate prednosť hraniu hry pred tým, ako pre ňu začnete skladať hudbu?

Myslím, že okrem obdobia, keď som pracoval v Rare, som nehral žiadnu hru, pre ktorú by som skladal hudbu. Takže mám pocit, že, viete, pre mňa je dobrý taký všeobecný opis hry. Dostanem nejaký text, ktorý hovorí, že je to les alebo je to čokoľvek, že je to ponorka alebo raketa, čokoľvek. Takže stačí použiť svoju predstavivosť. Zavriete oči a poviete si: „Ako znie raketa? Ako vyzerá toto alebo tamto?“ Takže si myslím, že je to tak. Opäť, nie som veľmi technický, prepáčte.

A akú úlohu podľa vás hrá hudba pri zlepšovaní celkového zážitku z hry?

Vždy som mal pocit, že obrázky rozprávajú príbeh a hudba vám hovorí, ako sa máte cítiť - či už ste šťastní, smutní, vystrašení alebo čokoľvek iné - vo filmoch, televízii aj hrách. A mám pocit, že ak máte hru a vypnete hudbu, je to len polovica zážitku, nie? Vždy sa mi páči, keď počujete melódiu a spomeniete si, kde ste boli v hre alebo vo filme. Počujete tú tému a ihneď si spomeniete na Dartha Vadera alebo Luka Skywalkera. Myslím, že to prispieva k zážitku. Takže naozaj, skvelý motív môže umocniť celý zážitok. Mám pocit, že je to super dôležité, ale povedal by som, že som skladateľ, takže takto to vnímam ja. Iní to môžu vnímať inak.

Skladali ste hudbu pre zavedené značky aj pre nové značky. Ako sa teda líši proces komponovania hudby pre hry ako Mario, World of Warcraft alebo GoldenEye v porovnaní s tým, keď komponujete napríklad pre Kingdoms of Amalur?

Úprimne povedané, robím to rovnako. To, že som mohol použiť tému Montyho Normana z Jamesa Bonda, bolo úžasné. Dostať možnosť použiť niektoré témy od Kodžiho Kondóa bolo úžasné. Nemám nič proti tomu, aby som to robil. Myslím, že niektorí skladatelia to nechcú robiť, ale ja to robím rád. Ak môžem použiť niektoré z tém Kodžiho Kondóa, som veľmi poctený, že ich môžem použiť, pretože sú to také úžasné hudobné diela. Hovorím si: „Panebože, používam Mariovu tému!“

Vždy som úctivý; ak mi povedia: „Môžeš použiť túto tému?“, urobím to. Takže si myslím, že mi to vôbec nevadí. Jednoducho si myslím, že je to súčasť procesu, a som naozaj veľký fanúšik hier, ako ste aj vy všetci. To, že môžem použiť niektorý z týchto motívov, je pre mňa úžasné. Takže som rád, že to môžem robiť, naozaj.

Je ťažké vymyslieť niečo nové, keď komponujete hudbu pre hry ako Mario + Rabbids?

No, jednoducho mám pocit, že robím to, čo robím, nie? A mám pocit, že aj keď sa snažím, aby som neznel ako ja, znie to ako ja. Niektorí ľudia mi hovoria: „Ty máš kirkhopovský zvuk,“ ale to nie je môj plán. Keď počúvate Briana Maya hrať na gitare alebo Eddieho Van Halena hrať na gitare, môžete počuť ten štýl, nie? Mám pocit, že každý má v sebe zabudovaný štýl, ktorému sa nedá uniknúť. A ja mám pocit, že píšem určitým spôsobom, pretože tak funguje môj mozog. A John Williams píše tak, ako funguje jeho mozog; to je spôsob, akým fungujete. Takže mám pocit, že nemôžem uniknúť tomu, že som to ja. Takže aj keď použijem motívy Kojiho Kondóa alebo čokoľvek iné, stále je v tom kúsok mňa, pretože si nemôžem pomôcť.

Na hre Kingdoms of Amalur ste spolupracovali s Pražským orchestrom. Pracujete radšej s orchestrom alebo v štúdiu?

Myslím si, že práca so skutočnými ľuďmi je fantastická. Mám pocit, že nič podobné neexistuje. Podľa mňa to je pre skladateľa tá najlepšia vec. Máte možnosť pracovať so skutočnými ľuďmi. Ale tiež veľa pracujem so samplami. Napríklad moje soundtracky k Rabbids, tie nie sú celé so živým orchestrom, len časť z nich je živý orchester. Obe hry sú zmesou živého orchestra a samplov. Mám pocit, že knižnice samplov sú v súčasnosti veľmi dobré. Ľudia si niekedy ani nevšimnú, že to nie je živý orchester, ale mám pocit, že keď to robia skutočné ľudské bytosti, myslím, že robia taký ten prirodzený druh „hlasnejšie, tichšie, rýchlejšie, pomalšie“. Je to jednoducho zabudované v ľuďoch. Takže so skutočnými ľuďmi to vždy znie lepšie, ale je to drahé.

Mám dojem, že niekedy si to nemôžete dovoliť. Takže väčšie hry si môžu dovoliť celý soundtrack, napríklad Amalur bol celý so živým orchestrom. Potom Mario mal trochu živého orchestra. No a World of Warcraft bol tiež celý so živým orchestrom. Takže to závisí od rozpočtu. Ale ak ako skladateľ získate skutočných ľudí, je to jednoducho fantastické. Myslím tým, že ste celý čas v slzách, takže je to naozaj skvelé. Je to fantastické.