Nezávislí vývojári hier sa čoraz viac vracajú do minulosti a vyberajú si koncepty, nápady alebo námety nostalgických, ale zato známych titulov do svojich nových projektov. Buď je to pixel art hier zo začiatku deväťdesiatych rokov, fixnutá kamera a tankové ovládanie ako v pôvodnej hre Resident Evil, alebo 8-bitová hudba z čias prvého Nintenda a Segy. Hlavným dôvodom tvorby týchto hier je prihovoriť sa určitej generácií hráčov, ktorí podobné hry alebo nápady v nich zažili a možno tou nostalgickou cestou osloviť aj mladších hráčov, ktorým čoraz viac vonia závan retro hier. 

Survival horor Post Trauma z dielne štúdia Red Soul Games, ktoré sa nemá zatiaľ čím pochváliť, sa snaží ísť na hráčov presne takouto stratégiou, hlavne za pomoci známejšieho vydavateľa Raw Fury so vcelku slušným katalógom hier. Osobne už dlhšie hľadám nástupcu kultových hororových hier ako Silent hill alebo Resident Evil hlavne spomedzi indie titulov, keďže veľké značky išli buď iným smerom, alebo pomaly končia svoju púť. Síce v katalógoch vydavateľstiev nájdete nemálo podobných strašidelných hier, ale taký fajný psychologický horor, s ktorým by tvorcovia išli poriadne do hĺbky, veľmi nenájdete. Post Trauma sa vo svojej prezentácií snaží navodiť tú klasickú hrateľnosť zo zlatých čias survival hororov, ale chce aj priniesť niečo vlastné a trochu zariskovať v atypických nápadoch a zimomriavky naháňajúcich videohrách.

V Post Trauma sa hráči vžijú do Romana, utrápeného vlakového sprievodcu, ktorý sa prebudí vo vozni metra a po záchvate paniky si uvedomí, že sa ocitol v krutej dimenzii pripomínajúcej peklo. Tvárou v tvár hrozivej architektúre prostredia a temným netvorom sa Roman rozhodne brániť, ako sa len dá a popritom skúsi nájsť cestu k oslobodeniu. Už v prvých momentoch hry udrie do hlavy grafický dizajn celku hlavne hráčom, ktorým je éra hier z Playstation 2 úprimne známa. Hrateľnosť a grafický štýl dáva najavo už zo začiatku, čím sa tvorcovia hry inšpirovali a akým smerom hra bude napredovať. 

Začína sa to vraždou, ale to nie je teraz podstatné. Podstatné je, že sa zobudíte v prázdnom vozni metra. Neviete ako a prečo ste sa tam dostali, ale viete podľa toho čo máte oblečené, že patríte k zamestnancom spravujúcich metro. Po úvodnom oboznámení s ovládaním, ktoré odporúčam skúšať s ovládačom, sa vyberiete preskúmať vozne metra. Nebudem klamať, pri hraní som mal po celý čas pocit, že hrám klasický Resident Evil v štýle Silent Hill.

Tankové ovládanie si viete v možnostiach hry upraviť, ale aj tak vám bude chvíľu trvať, kým si zvyknete na správne pohybovanie. S tým súvisia aj uhly kamery, ktoré sa menia skoro každých pár krokov, čo s postavou urobíte. Samozrejme, niekedy sa kamera neprepína a priamo sleduje postavu a jej pohyb, ale to vy ako hráč nedokážete ovplyvniť. Tento koncept uhlov jednotlivých kamier dáva hre okrem nostalgických prvkov aj tie nepríjemné, ktoré navodzujú v hráčovi pocit, že ho niekto sleduje a rozhodne v tomto temnom svete nie je sám. Väčšinou uhly kamery sledujú hráča priamo a dávajú mu všeobecný prehľad, ale sú momenty, kde som sa potešil inému pohľadu na priestor okolo mňa. 

Po prehliadke vozňov metra narazíte na zavreté dvere so zámkom na kód, čo naznačuje prvý hlavolam. Úprimne, myslel som si, že prvý hlavolam bude na úrovni hier zo škôlky, ale chvíľu mi dalo zabrať, kým som našiel sériu čísel, aby som zámok odomkol. Totiž oči musíte pri každom hlavolame v tejto hre mať pekne na stopkách a všímať si hlavne okolie, ktoré vám síce dáva indície, ale nie vždy sú tie pravé. Pokojne môžu mať rôzne veľkosti, farby, alebo sa na ne musíte pozrieť z rôznych uhlov. Pochopiteľne sa nezabudlo ani na inventár, ktorý je pri survival hororoch priam nutnosť. Je rozdelený do dvoch častí. Na zbrane plus lekárničky a kľúčové predmety. Jeho kapacita je síce obmedzená, ale nadbytočné predmety si viete uložiť do úschovných truhlíc v miestnostiach, kde nájdete aj rádio, ktoré slúži hlavne na ukladanie pozície.

Po otvorení dverí metra sa ocitnete na stanici, čo znamená blúdenie ďalším priestorom s cieľom nájsť cestu von. Aj keď ešte nedávno som osamelé figuríny v podobných hrách bral ako pekne strašidelný element, v hre Post Trauma mi to pripadá ako preplnené a ťažké klišé. V tejto hre sú totiž figuríny premnožené a na každom kroku. Buď vám blokujú cestu von, alebo staticky napodobňujú bežných ľudí v danom prostredí. Čo síce dáva hráčovi určitú dávku nepríjemných pocitov, ale povedzme si pravdu, v strašidelných hrách sú bežným elementom.  

Na príručnú mapu môžete rovno zabudnúť, ale každá jedna úroveň vám v danej miestnosti alebo chodbe mapu prostredia ukáže v tvare plagátu či nástenky. Z dizajnu úrovni mám však zmiešané pocity. Na jednej strane sa mi páči zobrazenie temného, špinavého a nepríjemného prostredia, ktoré si žije vlastným životom a je prepojené mäsom a žilami a dýcha vám na krk pri každom pohybe v hrách svetla a tieňa. Na druhej strane, samotné levely sú viac komorného charakteru a aj keď občas v nich môžete zablúdiť, neponúkajú veľa priestorov na objavovanie. O to viac ma tieto úrovne znechutili, keď som ich v neskoršom priebehu hry musel prejsť ešte raz. Táto recyklácia levelov bola aj veľkým mínusom inak kvalitnej hry Silent hill: The Room. Backtracking si v hre, samozrejme, užijete, ale vaše blúdenie bude závisieť na tom, akú dobrú pamäť a oči máte a či vám mozog rýchlo funguje.

Po nájdení a následne použití niekoľkých predmetov nájdete aj vašu prvú zbraň v tvare kladiva. Nebude trvať dlho a hneď si ju budete môcť vyskúšať na prvom nepriateľovi. Keďže hráte za muža staršieho veku, nebudete môcť švihať kladivom alebo inými chladnými zbraňami, ako sa vám zachce. Je dobré, že pri tých uhloch kamery si viete nepriateľa zamerať a uštedriť mu peknú ranu. Protiútok na seba nedá dlho čakať a protivník vám bude chcieť ranu vrátiť. Na to tu je rýchly úskok, ktorý keď spravíte správne, viete útočiť následne znova.

Aj keď hra ponúkne dizajnovo zaujímavých a nechutných nepriateľov, ich počet je v hre značne riedky. Skôr budete blúdiť levelmi, ako sa oháňať chladnými či strelnými zbraňami. Keď však budete všímaví a hlavne šikovní v hlavolamoch, nájdete slušné strelné zbrane ako pištoľ alebo brokovnicu. Náboje do zbraní sa zväčša ukrývajú v rôznych skriniach a šuplíkoch a ich počet je tak akurát, takže odporúčal by som mieriť presne. Vaša výdrž je rozdelená na dve časti. Jedna je pre útoky a druhá pre beh, ktoré vám ukazuje jednoduchý HUD. Síce s tým vaším pupkom si veľmi nezašprintujete, ale v tých koridoroch jednotlivých levelov si nájdete čas aj na obnovenie síl. 

Hneď po prvej úrovni si nielen zahráte za novú postavu, ale aj hrateľnosť sa vám zmení na pohľad prvej osoby. Ocitnete sa totiž v zatopenej policajnej stanici, z ktorej sa snažíte dostať von za pomoci hľadania určitých predmetov a lúštenia hlavolamov. Je to síce príjemná obmena hrateľnosti, ale jediné nad čím sa zapotíte, sú práve tie spomínané hlavolamy, keďže netvorov tu veľmi nenájdete. Indície budú všade po stenách a obrazovkách a na to, aby ste si ich dali dokopy, budete potrebovať jednoznačne pero a papier alebo rovno mobilný telefón s fotoaparátom. Ide viac o simulátor blúdenia ako o akčný zážitok, ale uznávam, že policajná stanica ponorená do tmy mala svoje atmosférické čaro. Po policajne stanici sa zas vžijete do železničiara a pozriete sa do nemocnice a neskôr do školy, kde stretnete tretiu postavu v podobe školáčky, ktorá rada komunikuje cez mobil. Síce jej hrateľnosť sa zvlášť nezmení a ani neponúkne akčnú stránku, ale aspoň na chvíľu vám oživí príbeh hry. 

Kto hral hocijakú časť zo série Silent Hill, dizajn netvorov ho neprekvapí. Aj keď sú pekne groteskní a v niektorých prípadoch nechutní, ich rôznorodosť a počet sú na mizernej úrovni. Skôr slúžia ako rušivé elementy ako vážne hrozby. Bossovia vás miestami potrápia, ale veľmi rýchlo si zvyknete na ich útoky a pohyby. V každom prípade, animácie nepriateľov sú vo vysokej kvalite a vidno, že tvorcovia sa s nimi vyhrali. Talent tvorcov sa taktiež odzrkadľuje aj na dizajne levelov. I keď nejde o veľké mapy, atmosféru celku utvrdzujú špinavé koridory metra, školy, nemocnice, ale aj finálne ruiny stredovekého mesta.

Na jednej strane ma zaujalo, že vývojári si zvolili atypický dizajn a vzhľad hlavného hrdinu, ale na druhej strane možno mali trošku viac popremýšľať, či s jeho finálnym vzhľadom chcú propagovať hru. Jeho meno je Roman, vyzerá na 50, je aziat a tým pádom má aj prízvuk, má sivé vlasy, ale tmavú briadku, biele fúzy a väčší pupok. Nie príliš propagačný materiál. 

Priznám sa, v polke hry ma Post Trauma prestala zaujímať a mal som chuť ju vypnúť a vymazať. Síce hrateľnosť je pekne plynulá, príbeh vás miestami chytí, až sa chcete dozvedieť, o čom to celé je, ale je vidno, že tvorcovia síce majú odohratých nemálo klasických hororových hier, ale nemajú natoľko skúseností napísať a rozprávať príbeh a dej, aby hráča nechal v napätí až do konca. Strohé, priamočiare a neskôr aj nudné dialógy sú toho dôkazom, ako aj prvky klišé, ktoré podžáner strašidelných videohier ako survival horor často obsahuje. 

Inventár až tak nezaplníte, aby ste sa museli často vracať k úložným boxom. Riedko rozostavaní nepriatelia na vás útočia predvídateľne a po jednom, tým pádom nijako necítite nebezpečie z ich strany. A keď vás zabijú, úložné miesto je vždy na blízku. Hudba je nevýrazná, aj keď zvuková stránka má svoje kvality. Technická stránka hry by potrebovala vyladiť pár aktualizáciami, keďže chýba možnosť meniť pomer strán a úvodné vykresľovanie scenérie po načítavaní uloženej pozície troška trvá. Síce máte obmeny hrateľnosti a 3 hrateľné postavy, ale stále si myslím, že sa z nich dalo vyťažiť viac. Bez zriedkavých grafických glitchov sa nová hra nezaobíde, ale verím, že sa najbližšími aktualizáciami opravia.

Najhoršie je, že po dohratí hry vám Post Trauma už veľa neponúkne. Príbeh obsahuje 2 rôzne konce, ale viete si ich pozrieť fakticky počas prvého prejdenia hry. Samozrejme, hra obsahuje aj vyššiu obťažnosť, kde protivníci sú drsnejší a vy si viete ukladať pozíciu iba nájdenými magnetofónovými páskami, ale to málokoho presvedčí hru zapnúť odznova. Niekoho poteší cena, ktorá nie je vysoká a na svoj obsah a dĺžku, ktorá je zhruba 6 hodín, vcelku adekvátna. Možno nebude na škodu počkať na väčšiu zľavu, ale keď máte chuť a v peňaženke nejaké drobné, je tu pre vás možnosť kúpy.

Post Trauma je očividne robená fanúšikmi klasických survival hororov pre fanúšikov survival hororov najmä z deväťdesiatych rokov. Síce do nej dali slušnú grafiku a dizajn, klasickú hrateľnosť a temnú atmosféru, ale nepriniesli nič nové a hra tak stojí na vykradnutých nápadoch hororových videoherných hitov, ktoré už pozná skoro každý hráč. Komu chýba v zbierke nový survival horror alebo je jeho skalným fanúšikom, určite má tento nezávislý projekt vo svojom hľadáčiku a je dosť možné, že mu dá šancu aj za plnú cenu. Ostatným by som skôr odporúčal pozrieť si na Youtube jeho hernú predvádzačku alebo počkať na slušnú zľavu.