Niekedy v živote, ale aj pri hraní, túžime po návrate k tomu, čo bolo kedysi. Javí sa nám totiž, že to bolo lepšie ako čo máme dnes. Asi je v tom aj kus pravdy. Potvrdzuje to aj Flesh Made Fear, súčasný horor, ale inšpirovaný klasikami z PSX éry. A hoci nám ukazuje i slabiny, ktoré boli súčasťou minulých generácií hier, potvrdzuje predovšetkým vysokú kvalitu obsahu, ktorý býval prioritou.

Prvá hodina je asi najväčšou skúškou odolnosti hráčov - u mladších jedincov pravdepodobne nezdolateľná, u veteránov akceptovateľná. Ale návrat k predpotopným mechanikám, ktoré už dávno vyšli z módy, ani pre nich nemusí byť úplne jednoduchý. Na hru som sa tešil, ale počas prvých minút hrania som si hovoril, že asi nebol najlepší nápad pustiť sa do toho, lebo to skrátka vyzeralo celé dosť nevábne a kostrbato. O takú hodinku neskôr som sa už od hry nevedel odtrhnúť a užíval som si ju plnými dúškami ako opojnú medovinu. Prečo? Čítajte ďalej.

Začneme technickými záležitosťami a spracovaním. Je to čisté retro, rovnú čiaru by ste v hre zrejme ani nenašli, všetko je zubaté ako ostrie píly, pôsobí to dosť surovo a neotesane, neraz gýčovito a prehnane farebne.  S nastaveniami toho veľa nespravíte. Postavy pri reči neotvárajú ústa a dabing väčšiny protagonistov, až na pár výnimiek, je vyslovene slabý. Kamera je fixná, automatická, sama si prepína uhly pohľadu, ktoré síce pre diváka môžu pôsobiť zaujímavo, ale pre hráča sú komplikáciou. Kráčate a kamera vás sleduje od chrbta, no zrazu sa to zmení a pozeráte sa vašej postave priamo do očí a mieri k vám. Potom sa prepne pohľad zhora a z nejakej ďalšej perspektívy, kde sa vidíte niekde v diaľke.

Kamera je mätúca aj pri ovládaní, lebo kráčate rovnakým smerom, ale na obrazovke sa to javí úplne inak. Idete doľava a zrazu sa zdá, že sa vraciate späť doprava, ale nie, to sa len prepla kamera, aby bola efektnejšia, ale vy ste zrazu dezorientovaní a neviete, kde je sever. Kedysi v hrách normálna vec, ale už roky nie, takzvané tank controls už dávno nahradila pohodlnejšia kamera, ktorú si hráč sám polohuje, v krajnom prípade vás sníma vždy rovnako, najmä pri 2D rolovacích akciách a platformovkách. 

No zrazu si na to začnete privykať a uvedomíte si, že tá zdanlivo hnusná grafika s mätúcim ovládaním je vlastne úžasná. Obzvlášť fascinujúca je hra tieňov, ktoré sa posúvajú podľa pohybu vašej baterky vo všadeprítomnom šere. Áno, stále je problém s tým, že kvôli nespoľahlivej kamere poriadne nevidíte do každého rohu a prehliadnete dôležitý predmet alebo niekedy nespozorujete nepriateľa pár metrov pred vami, a preto vás zraní. Ale prispôsobíte sa - ak ešte predtým nepožiadate na Steame o vrátenie peňazí, lebo na to nebudete mať nervy a trpezlivosť. No ak úspešne prejdete touto fázou, už si skutočne budete hru len užívať a nič vás od nej neodtrhne. 

Významným zistením je, že k survival hororu sa použitá grafika vlastne skvele hodí - je rovnako nehostinná a drsná ako miesta, ktorými prechádzate. Kedysi obyčajné - pumpa, motel, ulice mesta, policajná stanica, park, teraz poznačené zlobou, ktorá sa ich zmocnila a pokryla ako pavúk svojou sieťou. K tomu vám nervy bičuje dramatická hudba, ktorá je úplne úžasná a je zo toho atmosféra strachu ako vyšitá. A pátranie po psychopatovi Ripperovi začína mať gule.

Ripper je šialenec a vedec, ktorý kedysi pracoval pre CIA, neváha vražiť, robí bizarné experimenty a mestečko Rotwood zamoril kreatúrami, ktoré vytvoril. Zanecháva vám správy, hlavne na kazetách, ktoré sú často ukryté v dutých stromoch, ktoré akoby na vás otvárali svoju nenažranú papuľu. A skutočne aj hryzú, keď do nich strčíte ruku, aby ste vybrali odkaz a nezvládnete QTE event (rýchle stláčanie klávesov v určenom poradí). Ale nebojte sa, tento (ďalší) prežitok sa netýka hlavnej náplne hry a takto získavané správy sú len sekundárne, nie nevyhnutné.
 
Ste členom elitného tímu Reaper Intervention Platoon (s ironickou skratkou R.I.P.), ktorý má  eliminovať Rippera. Môžete sa stotožniť s Jackom alebo Nataliou, pričom každá z týchto postáv má iného partnera, ktorý (ale iba nakrátko) asistuje v teréne. On má viac života a menší inventár, ona naopak. No hlavne s každým z nich absolvujete niekoľko odlišných pasáži počas postupu, hoci nosný príbeh sa v zásade nemení. Vidíte to už krátko po úvodnej jazde, keď vozidlo zastane pred zdvihnutým mostom a agenti sa rozdelia a idú rôznymi odbočkami, aby našli spôsob, ako sa dostať ďalej. Čoskoro sa váš vybraný protagonista musí spoliehať už len sám na seba, hoci priebežne sa znovu stretne s niekým z tímu. Ale väčšinou sú kolegovia v problémoch, z ktorých by ste im mali pomôcť, inak ich necháte napospas psychopatovi.

Hra má dobre vyvážený prieskum okolia s akciou a hlavolamami. Znamená to objavovanie nových častí mesta, hľadanie kľúčov a predmetov, niekedy ich kombinovanie v (ako inak) retro inventári, kde potvrdzujete každý krok a rébusy, ktoré nie sú veľmi náročné, ale skvele spestrujú postup. Točenie kruhmi, aby ste poskladali nejaký motív,  správne nastavenie spínačov alebo symbolov podľa náznakov z krvavých odkazov na stenách a podobne, je fajn. Na niektoré miesta sa dostanete len so špecifickými, opakovane použiteľnými predmetmi. Napríklad na dvere zatlčené doskami potrebujete kladivo a veko kanálov tiež neodklopíte len tak holými rukami.

S bojmi je to horšie a opäť ich komplikuje kamera. Likvidovanie monštier zblízka dvomi efektnými nožmi si rýchlo osvojíte, lebo stačí opakovane použiť útok s asi polsekundovým zdržaním, aby sa protivník nezmohol na odvetu.  To platí vtedy, keď proti vám stojí jeden či dvaja infikovaní. No ak je horda väčšia, už sa vám pri priblížení dostane na telo. Vtedy je vhodnejšia streľba, prípadne útek alebo môžete skúsiť pomalé monštrá obísť - niekedy je to aj ideálne, aby ste šetrili nedostatkovú muníciu. Na normálnej obťažnosti vám pri streľbe z pištole, brokovnice a ešte pár ďalších zbraní pomáha laserový zameriavač, ibaže musíte celú postavu otáčať, aby ste správne zamerali cieľ. Je to kostrbaté, hlavne keď sa monštrá pohybujú a ešte sa nezmyselne prepína kamera. Obzvlášť pri vyhýbaní sa útokom bossov vás bude tá kamera iritovať.

Na druhej strane, normálna obťažnosť je rozumne vyvážená, väčšinou si dokážete s monštrami poradiť bez väčšej námahy a ani tí bossovia vás až tak veľmi nepotrápia. Ak chcete tvrdšie výzvy, dajte si to na hardcore, kde platia aj rôzne obmedzenia (žiadne krvné vaky na úplné doliečenie, len obväzy na čiastočné, streľba bez laserového zameriavača a podobne). Ale aj na normálnej obťažnosti budete  niekedy umierať. Občas vás môžu zaskočiť bežné potvory, ale viac potrápia rýchlejšie monštrá, ktoré behajú po štyroch. Alebo výbušné torzá s jedom, čo vás dokážu okamžite zabiť a ešte natrafíte na pár nebezpečných druhov. Na bossov niekedy treba tiež viac pokusov. 

Pri zranení sa vaša postava krčí a kríva a zostáva za ňou krvavá červená stopa. Po smrti si môžete nahrať niektorú z uložených pozícií, ale háčik je v tom, že hra podporuje výlučne manuálny save s presne určenými podmienkami. Funguje to podobne ako kedysi v Resident Evil písací stroj s páskami, tu však musíte nájsť dávky parafínového vosku a použiť ich s pečaťou pri stoloch s obálkou. Dobré je, že nablízku rovno býva truhlica s odkladaním prebytkov, keďže vás osobný inventár (hlavne u Jacka) je značne obmedzený. Miesta na ukladanie progresu sú ale rozumne umiestnené a v blízkosti nájdete aj ten parafín, takže na normálnej obťažnosti je to také akurátne a pri rozumnej aplikácii sa po zlyhaní nevrátite viac ako 10- 15 minút späť.

Celý príbeh sa dá prejsť za nejaké štyri hodinky, ale pri prvom pokuse, kde neviete kde a čo robiť a hľadať, to môže byť aj viac ako dvojnásobok. Druhé prechádzanie je optimálne už preto, že udalosti zakúsite s druhou postavou a so spomínanými mierne odlišnými pasážami, prípadne na vyššej obťažnosti. Pri postupe môžete zbierať plyšákov, ktorí sa po zavŕšení príbehu objavia v bonusovom Ripperovom príbytku. Tam sa môžete prechádzať po obydlí a okolí, pozrieť si získanú zbierku, ale aj spoznať svojské dekorácie v útulku psychopata a super je disco miestnosť, kde si určite pustite humorný hudobný klip.

A to by asi aj stačilo - aj tak mnohí z vás pri recenziách nečítajú viac ako hodnotenie a známku, prípadne výsledný verdikt. Niekedy ani to a hru rovno ofrflú, aj keď o nej vedia figu borovú. Obzvlášť to asi bude platiť v tomto prípade. Tak vám poviem rovno, ak chcete výborný horor zo zlatej éry daného žánru, ktorý má v sebe to, čo sme milovali na starších, klasických Resident Evil a Silent Hill hrách, presne to tu nájdete. Z môjho osobného pohľadu dokonca Flesh Made Fear pôsobí viac autenticky a „silenthillovo" ako najnovší Silent Hill F. Je síce pravda, že je to spojené aj so zastaranými technológiami, ktoré pôsobia do istej miery odpudivo, ale aj to k tomu akosi prirodzene patrí, aby hra vyvolala ten akurátny dojem. Ale niektorí hráči, hlavne tí, čo to predtým nezažili, aj tak nepochopia.