Digital Eclipse stanovili zlatý štandard, ako sa majú robiť retro kolekcie. Také tie kompilácie neraz celých sérií, kde nájdete pekne niekoľko častí značky v jednom balení aj s niečím navyše. Vždy to tu bolo, ale až oni ukázali, ako to naozaj robiť. Ako interaktívne múzeum, kde spolu s autormi prežijete ich prvé kroky, preskúmate archívne materiály a navyše si to celé sami aj zahráte. The Making of Karateka, prvá kolekcia v ich Gold Master sérii, to odštartovala parádne a vyrozprávala príbeh Jordana Mechnera od jeho prvotín. Problém je, že postupom času im asi sláva stúpla do hlavy a začali tie kolekcie trochu flákať. Nie po stránke spracovania, ale obsahu. Pôsobia neúplne. A tým otvorili priestor ďalším, ktorí ich môžu napodobniť.

Ďalším tímom v tejto oblasti je Antstream, ktorý už prevádzkuje retro streamovaciu službu, ale skúša aj toto. Na štart svojej snahy si vybral dobrého partnera - Commodore. Spoločne oživujú legendárnu amigácku značku Alien Breed, ktorú vracajú späť v novej podobe Alien Breed 35th Anniversary Collection. A našťastie sa inšpirovali v práci Digital Eclipse, akurát k tomu pristúpili trochu po svojom. Stále však dostanete viac ako len samotné hry v jednom balení. Výsledok je však rovnako nejednoznačný ako posledné kolekcie od Digital Eclipse.

Aby sme však pochopili, prečo si Antstream vybral práve túto značku, musíme sa vrátiť do roku 1991. Vtedy britské štúdio Team17 vydalo na Commodore Amiga pôvodný Alien Breed. Bola to neoficiálna, no absolútne priznaná pocta filmovému Alienovi, skrížená s hrateľnosťou arkádovej klasiky Gauntlet. Z pohľadu zhora ste sa prebíjali stiesnenými, tmavými chodbami vesmírnej stanice, manažovali muníciu, kupovali zbrane cez terminály Intex a čelili neúprosnej xenomorfnej hrozbe. Hra okamžite zaznamenala obrovský komerčný aj kritický úspech. Amigisti dostali titul s brutálnou atmosférou, skvelým zvukom od Allistera Brimblea a plynulým scrollingom, ktorý definoval vtedajšiu akčnú špičku.

Úspech nenechal autorov dlho čakať a už o rok neskôr dorazila Alien Breed: Special Edition '92. Team17 vtedy razil politiku, že namiesto narýchlo zbúchanej dvojky radšej prekopal pôvodnú hru. „Špeciálka“ výrazne vylepšila hrateľnosť, vybalansovala občas frustrujúcu obťažnosť a priniesla 12 úplne nových úrovní. Autori prepracovali mapy, pridali nové prvky ako zaplavené stoky a predstavili takzvané „dark missions“. V nich ste sa ocitli v úplnej tme a pohybujúcich sa mimozemšťanov ste dokázali identifikovať iba podľa ich svietiacich modrých očí. Pre mnohých sa práve táto edícia stala definitívnou verziou prvého dielu.

Plnohodnotné pokračovanie s podtitulom Alien Breed II: The Horror Continues pristálo na pultoch v roku 1993. Autori engine kompletne prepísali, vďaka čomu hra na vtedajších novších Amigách s čipsetom AGA bežala plynulejšie a detailnejšie. Dvojka priniesla výrazne vylepšenú umelú inteligenciu nepriateľov, prepracovanejšie skriptovanie a rozšírené možnosti na Intex termináloch. Už ste nehrali len za jedného anonymného mariňáka, ale na výber boli štyri postavy s odlišnými vlastnosťami. Kampaň rozdelená do 17 zón vás navyše vyhnala z interiérov aj do otvorených vonkajších priestorov kolonizovanej planéty, čo celej tej klaustrofobickej akcii dodalo nový rozmer.

Vrcholom izometrickej éry série sa však stal Alien Breed: Tower Assault z roku 1994. Ten zobral všetko dobré od predchodcov, no úplne zbúral lineárnu štruktúru. Hra namiesto klasického postupu z bodu A do bodu B predstavila nelineárnu hrateľnosť s otvorenou štruktúrou vojensko-vedeckej základne. Po nevydarenom výsadku ste boli hneď na začiatku hodení do obrovského komplexu a bolo len na vás, ktorou cestou sa vydáte, pričom hra ponúkala vyše 250 spôsobov, ako ju úspešne dokončiť. Niektoré levely ste mohli úplne obísť, iné vás prekvapili novými typmi maskovaných či zakuklených emzákov. Prepracovaný level dizajn spravil z Tower Assaultu atmosférický monolit, ktorý dodnes patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy na Amigu vyšlo.

To bola izometrická 2D éra, po ktorej nasledoval prechod na čoraz populárnejšie 3D technológie. Alien Breed 3D z roku 1995 znamenal pre sériu totálny žánrový a vizuálny reštart. V dobe, kedy PC trhu neohrozene kraľoval Doom, chcel Team17 dokázať, že starnúca Amiga 1200 ešte nepatrí do starého železa. Výsledkom bola ambiciózna FPS, ktorá preniesla klaustrofobický boj s mimozemšťanmi do trojrozmerného priestoru. Aj keď engine kvôli hardvérovým limitom bežal v pomerne malom okne a trpel nízkym rozlíšením, hra ponúkla skvelú vertikalitu levelov, atmosférické dynamické osvetlenie a plne textúrované prostredie. Pre komunitu okolo Amigy to bol hotový technologický zázrak a jasný dôkaz, že strach sa dá budovať aj z pohľadu vlastných očí.

O rok neskôr sa autori pokúsili o definitívny technologický strop s pokračovaním Alien Breed 3D II: The Killing Grounds. To bol skutočný hardvérový masaker, ktorý z Amigy žmýkal absolútne maximum, no pre plynulý chod vyžadoval drahé pamäťové karty a akcelerátory. Hra priniesla vysoké rozlíšenie, detailnejšie 3D modely nepriateľov a komplexnejší príbeh. Ambície však v tomto prípade jemne predbehli dobu aj možnosti platformy. Extrémna hardvérová náročnosť zapríčinila, že pre bežného hráča bola dvojka v dobe vydania takmer nehrateľná, čím sa stala skôr vizuálnou demonštráciou sily než skutočne zábavným titulom, ktorý by prekonal svojho predchodcu.

To je šestica hier, ktorú nájdete v kolekcii. Sú označované ako prvá éra Alien Breed a ak ste fanúšikmi značky, viete, že neskôr nasledovali ďalšie hry. Síce už nie tak úspešné, ale stále dokázali zabaviť a možno by aj dnes mali čo povedať. No tie tu nenájdete. Opäť tak kolekcia pôsobí neúplne. Trochu to kompenzujú nové prídavky, ako je napríklad kooperácia, režim Hordy alebo Online Rush mode. Rovnako musím kvitovať alternatívne verzie. Dvojka má na výber AGA a OCS verzie. Tower Assault zase Amiga 1200 a CD32 verzie. No a 3D pridáva dve demá, ktoré ukazujú, ako sa hra vyvíjala. Nechýba moderné ovládanie, ukladanie hier kedykoľvek, nejaké tie obrazové filtre a aj motívy po stranách, aby ste tam nemali len čierne pásy. K tomu modernému ovládaniu však jeden bug. Na screenshotoch okolo môžete vidieť schému ovládania na klávesnici, na čom by nebolo nič zlé, keby som kolekciu nehral na Xboxe s gamepadom. Takže mi zostávalo len hádať, ktoré tlačidlo mám asi stlačiť, keď prompt bol ukázaný na klávesnici.

A ako teda všetky tie hry zostarli? No ako ktoré. Jednotka je kult a prvá a podobne, ale z dnešného pohľadu je na nej naozaj badať, že tam to len celé začalo a hrá sa to už ťažšie. Pre nejaké tie „výskumné“ účely z hľadiska hernej histórie sa to dá pustiť, ale odporúčam osobne skôr Special Edition, ktorá je veľmi pekne vylepšená. Ale zo štvorice klasických mám aj tak stále najradšej dvojku, ktorá je jednoducho stále dobrá hra. Tower Assault s tým otvoreným prostredím mi dnes príde už len chaotická a možno aj zle navrhnutá, skôr som sa nudil.

Po kolekcii som ale siahol hlavne kvôli Alien Breed 3D. To sa mi páčilo už kedysi dávno a stále mám rád tieto rané spritové FPS z prvej polovice 90. rokov. Starnú dobre, lepšie ako rané polygónové. No a Alien Breed 3D sa hrá stále fajn. Vždy to bola Alien Breed variácia na Doom a to platí aj po rokoch a je to vlastne pre hru pocta. Vizuálne je to už síce veľmi zlé a veľa z obrazu si treba domýšľať, ale napríklad levely sú stále navrhnuté dobre. Dvojka už nezostarla tak dobre, aj keď je pravda, že v dobe vydania bola lepšia ako tá prvá časť. Ale keď ich hráte dnes po sebe, viac sa bavíte pre Alien Breed 3D ako pri pokračovaní.

A čo teda tie muzeálne kvality tejto kolekcie? Tam je to opäť rozporuplné. Páči sa mi menu. Nie je to len nejaká tabuľka s položkami, ale odkazuje na klasické top-down hry. S postavou prechádzate po vesmírnej lodi a buď sa pustíte do jednotlivých hier, alebo hľadáte terminály v rôznych miestnostiach. Po aktivovaní terminálu sa otvorí historické okienko o niektorej z hier, histórii Team17 a podobne. Tých miestností síce veľa nie je, ale terminálov je kopa, takže to znamená aj peknú nádielku materiálov.