Musím sa priznať, že herný Hellraiser je jedno zo sklamaní Gamescomu. Ale nie tak, ako by ste čakali. Detailne opísať celé tie procesy prípad na takúto výstavu by bolo zložité, no aspoň skrátene opíšem, že som o hre vedel už dlho a dlho som mal tiež dohodnuté, že si ju n Gamescome zahrám. Ako sa blížila výstava, z agentúry mi prišiel email, že je hra naozaj veľmi brutálna a ak s tým mám problém, môžem si moje stretnutie s autormi a hranie hry zrušiť. Aj na mieste ma ubezpečovali, že je v poriadku, ak sa rozhodnem odísť. A ak by som mal nejaké problémy rôzneho druhu, mám to povedať. Dokonca tu namiesto tašiek s merchom boli vrecká na vracanie. Ale nič také brutálne a nechutné tu nebolo. Namiesto toho som dostal Hellraisera. A to je len dobre.

Clive Barker's Hellraiser: Revival, teda aspoň z toho, čo som si zahral, je skutočnou poctou značke. Zabudnite na posledný film, respektíve aj na posledné tri dekády filmov. V zásade je to hra, kde hneď v prvých minútach uvidíte viac pŕs, genitálií, oddelenej kože od tela a aj nejakých tých končatín, ako vo veľkej časti hernej produkcie doteraz v tomto roku. Ale to všetko v takom tom Hellraiserovskom štýle, kedy v tom je istá úroveň estetiky. Aj v tom násilí, ktoré nepôsobí úplne samoúčelne, je len súčasťou tohto podivného celku.

Je to celok o bezbrehom hedonizme a hľadaní nekonečného potešenia, ku ktorému vedie cesta cez naozaj až sadistický masochizmus. Začína to nejakým tým piercingom, pokračuje to jemným rezaním a ani neviete ako, a puzzle skrinka Lament Configuration je zrazu otvorená. Ultimátne potešenie je na dosah, no má inú podobu, akú by ste čakali. Chvíľu som mal možnosť aj prehodiť pár slov s autormi a v hlavne mi utkvela jedna z ich myšlienok - očakávajte očakávané. Žiadne omáčky o neočakávanom a podobne. Poznáte Hellraisera? Tu ho dostanete. Nepoznáte ho? Uvidíte trochu iné zobrazenie sexu aj násilia.

Vašej postave sa dejú zlé veci. Až na jednu výnimku (ktorá sa týka klinca a jednej pre mužov naozaj citlivej oblasti) to ale nie sú až také odporné veci, ako napríklad v Scorn, kde si podľa mňa postava prešla väčším peklom. Psychicky bola zase viac týraná Senua. Navyše tu musíte mať na pamäti, že v tomto svete často tieto zlé veci nie sú vnímané až tak negatívne. Stačí len samotný prológ, keď sa jednej z postáv podarí otvoriť Lament Configuration. Na scéne sa objavia dobre známi Cenobiti a zvyšok už jednoducho musíte vidieť na vlastné oči.

Bytosti z inej dimenzie však nie sú to, čo by vám tu malo robiť najväčšie starosti. Po brutálnom úvode sa Aidan, hlavný hrdina hry, dostáva do rúk temnému kultu Scarlet Church, ktorý je posadnutý Cenobitmi a jeho vodca spraví všetko pre to, aby sa k nim dostal. No a keďže vy máte s nimi najčerstvejšiu skúsenosť, bohužiaľ si to odnesiete vy. Prejdete si nejakým tým mučením, no podarí sa vám ujsť a teraz sú pred vami dve úlohy - zachrániť si krk pred týmito šialencami, no a zároveň odhaliť viac z tajomstva Cenobitov, ktorí vám tiež nechcú dať pokoj.

Scarlet Church je kult uctievajúci mučenie a smrť, takže vám vlastne ani nemusí byť ľúto, čo všetko im vyvediete železnými trubkami a inými zbraňami, ktoré sa vám dostanú do rúk. Hellraiser: Revival je akčná adventúra, takže tu nájdete zmes bojov, zakrádania sa, riešenia hádaniek a ďalších prvkov. Pritom boje nie sú bezhlavé, ale zbrane tu majú svoju odolnosť. Taktiež narazíte na rôzne druhy nepriateľov. Niekoho ľahšie zložíte úderom veľkej tupej zbrane, napríklad tyčou, iného zase je najľahšie zastreliť. A nepriatelia tu nie sú žiadne špongie. Podarí sa vám trafiť hlavu? Stačí jedna rana. Ale nie je to zas až také jednoduché. A nie iba preto, že niekto sa na vás môže vrhnúť a má prilbu na hlave.

Mal som možnosť zahrať si prológ a aj úvod samotnej hry, pričom sa mi za hodinu hrania stihla do rúk dostať aj pištoľ, no nepredstavujte si to tak, že je z toho zrazu strieľačka. Munície nie je veľa a stále je neraz vhodným postupom aj nenápadne sa zakrádať poza chrbty nepriateľov. Dá sa to riešiť aj priamo občas, ale znamená to, že sa to môže podpísať na vašom živote. Nepriatelia na vás môžu niekedy nabehnúť aj dvaja a tu nie ste žiaden superhrdina, ktorý si hravo poradí s presilou. O Aidana sa tak musíte aj postarať, aby ste to s ním prežili až do konca.

K tomu patria aj rôzne pridružené herné mechaniky, ako je napríklad výroba predmetov. Nie je nejako zložité či komplexné, ale rozširuje hrateľnosť a napríklad takto sa dostanete k veciam, ktoré vám pomôžu prežiť. Či už sú to priamo potrebné predmety alebo aj súčiastky na výrobu, nie vždy sa budú povaľovať len tak po okolí, takže si musíte osvojiť aj lockpicking, teda vylamovanie zámkov, aby ste sa dostali k tomu, čo je skryté za nimi. No a nesmiete zabudnúť používať aj hlavu, hádaniek tu nebude málo, hneď niekoľko rôznych ukázalo už Gamescom demo.

V deme som väčšinu času strávil s ľudskými protivníkmi a teda aj s relatívne štandardnou hrateľnosťou. Našiel sa tu však aj moment, ktorý naznačil, čo tu ešte môžeme očakávať. S Cenobitmi zjavne neprídete tak často do kontaktu, no keď sa už tak stane, utekajte. Chatterer možno nie je najrýchlejší nepriateľ, akého ste kedysi videli, ale pohybujete sa v jeho dimenzii, kde priestor funguje trochu inak, takže ak mu aj utečiete, pohyb vpred nemusí byť tým, čo si myslíte. Zrazu sa zle otočíte a už len sledujete obrazovku s reštartom na posledný checkpoint.

Horor tu je stavaný na napätí a násilí. Áno, je prehnané, ale nie je to nič, čo by ste už predtým nevideli. Zodpovedá filmovej predlohe. Musím pochváliť, že som v deme nevidel jediný lacný jump scare. Hra stavia na iných veciach a možno aj vďaka tomu ma demo až tak bavilo. Bolo o atmosfére a postupnom budovaní. Nie o tom, aby na mňa teraz vyskočil bubák, ktorého nečakám. Tak sa robia horory. Len to naozaj chce možno trochu silnejší žalúdok. Predsa len tie reťaze s hákmi asi nie sú úplne pre každého.

Do estetiky hry som sa hneď zamiloval. Nielenže aj tá vychádza z filmov spolu s dizajnom monštier, ale hlavne čerpá z 80. a 90. rokov, takže je postavená na retro atmosfére, ktorá srší aj z vecí ako hudba a VHS zobrazenie. Okrem toho grafika vyzerá dosť fajn. Zážitku veľmi pomáhal aj zvuk, ktorý dokázal zabodovať aj v náročných podmienkach Gamescomu, kde aj so slúchadlami na ušiach často počujete okolitý ruch a ťažko sa do hier ponoriť, no tu to išlo hladko. Dabing bol tiež kvalitný. No a to najlepšie na ňom? Pinhead v hre je dobre známy herec Doug Bradley, ktorý túto ikonickú rolu stvárňoval od roku 1987 do roku 2005.

Autorov zo srbského štúdia Mad Head Games (Scars Above) som sa pýtal aj naňho (Bradleyho) - ako vnímal návrat do tejto úlohy po toľkých rokoch. Podľa ich slov bol nadšený a dokonca im pomáhal s tým, ako túto postavu a jej príbeh v hre formovať. A to znie fajn. Z nich bolo cítiť nadšenie, keď hru konečne ukázali svetu a novinárom. A ak k tomu majú aj takúto pomoc, môže to dopadnúť dobre. Rozhodne to nebude pre každého. Koniec koncov, na sériu už asi aj mnoho ľudí zabudlo. Ale fanúšikovia herného hororu tu môžu nájsť niečo pre seba.