Nájsť zmysel niektorých hier sa stáva občas nesmierne náročnou úlohou. Dvojnásobne pri pokračovaní projektu, ktorý sám osebe nebol príliš zábavný, užívateľsky príjemný a hrateľnosťou vlastne neuveriteľne plytký. Absurdný simulátor chirurga však pred viac než siedmimi rokmi oslovil početné publikum. Predovšetkým vďaka streamovaným videám či záberom z hrania. A teraz sa krvavé operácie vracajú.

Musím sa vám priznať k tomu, že zmysel „hrania“ cez sledovanie gameplay videí na Youtube či iných platformách mi uniká a ide úplne mimo mňa. Je fajn občas sa pozrieť, ako sa dostanete cez náročnú pasáž či ako sa s hrou pasujú iní hráči. Avšak bez aktívneho zásahu do diania na obrazovke mi tento fenomén skutočne nič nevraví. Napriek tomu, že sa prvý Surgeon Simulator zviezol práve na nastupujúcej vlne sledovania zábavného hrania, išlo o jeden z tých lepších projektov, ktoré dokázali po privretí oboch očí ponúknuť aj adekvátnu zábavu pre hráčov, nielen pre divákov.

Princíp bol prostý: ovládate ruku začínajúceho chirurga. Alebo sa o to snažíte. Nemotorné ovládanie nebolo chybou, ale jedným z podstatných herných prvkov. Nástroje vám padali z ruky, nevedeli ste poriadne nič uchopiť, zhadzovali ste veci zo stolov a operáciu srdca ste jednoducho previedli tak, že ste to „pokazené“ vytrhli a do hrudníka hodili nové. Zábava? Napokon tu bola, množstvo humorných situácií si však žiadalo od hráča pevnejší žalúdok, zmysel pre čierny (alebo skôr krvavo červený) humor a predovšetkým pevné nervy s krkolomným ovládaním.

Pokračovaním sa nemohlo nič pokaziť, avšak stalo sa. Podstatná časť hrateľnosti ostala, no už to jednoducho nie je také zábavné. Nemotorné kreácie len minimálne pozdvihnú kútiky úst hráča – a recenzujem hry z pohľadu zábavy pri ich hraní a nie sledovaní. Ťažko však mohol niekto pri pohľade na produkciu Bossa Games (I Am Bread, Worlds Adrift – už ukončená MMO, I Am Fish) čakať niečo iné.  

Ak netušíte, o čom vlastne Surgeon Simulator je, pozrite si video. Paradoxne s vyššie uvedeným stačí jedna minúta sledovania a pochopíte, o čom hra vlastne je. Písmenkami ťažko opíšete ťažkopádnosť ovládania ruky, ktorú môžete nakláňať, naťahovať sa ňou, točiť zápästím či zatvárať prsty. Ale je to prča. Do momentu, kedy skúšate, čo všetko vlastne dokážete a ako sa vám nič nedarí poriadne uchopiť či vykonať potrebnú akciu. Jednoduchšia zábava, ale verte mi, že to funguje. Maximálne hodinku, potom to ide dolu vodou.

Základom sú misie, kedy máte vykonať požadovanú operáciu. „Pokazenú“ nohu môžete „opraviť“ tak, že poškodenú končatinu odtrhnete a nahradíte ju novou. Amputácia končatín Boba (ako sa náš pacient volá) však môže prebehnúť aj menej bolestivo: pokúsite sa na to ísť chirurgickou pílkou. Podobne operujete orgány v hrudníku - kladivkom rozbijete hrudný kôš, na stole nájdete skalpel a následne zistíte, že kvôli ovládaniu je vlastne samotné hranie nesmierne frustrujúce.

Pacient totiž môže zomrieť. Nešetrným zachádzaním stráca červenú tekutinu v tele (a nie, nie je to víno), ktorá pravidelne strieka prúdom. Aby ste krvácanie zastavili, musíte vziať injekciu so žltou tekutinou a pichnúť ju pacientovi hocikam do tela – áno, párkrát sa zabavíte tým, že bodnete hrot do hlavy či iných orgánov, ktoré by boli na obdobné zachádzanie najmenej vhodné. Taktiež máte možnosť dopĺňať krv pri jej príliš veľkej strate, ale zásoby máte kruto obmedzené.

A to je vlastne všetko. Surgeon Simulator vyzeral jednoducho a striedmo, ale práve preto sa stal obľúbeným. Bola to jednoduchá a neškodná zábava za pár peňazí. Pokračovanie nazvané jednoducho Surgeon Simulator 2 ponúka presne to isté až na malé a zatiaľ, žiaľ, zanedbateľné alebo nepodstatné rozšírenia. Vizuálne úpravy vášho avatara, nakupovanie nových handier či úpravy ruky nie sú lákadlom, po ktorom by skočili davy hráčov. Nič nie je zadarmo a všetky tie „serepetičky" si musíte odomknúť prostredníctvom finančnej odmeny za splnené úlohy.

Naoko sa výraznejších zmien dočkal singleplayer a pribudla aj podpora viacerých hráčov. Sled prostých misií je vystriedaný kampaňou. Záhadný hlas majiteľky nemocnice vás sprevádza pri plnení úloh a tentoraz to nie je formou striktne definovaných úrovní, počas ktorých neopustíte pomerne skromnú miestnosť, ale sa doslova prechádzate po celej nemocnici. Čítate a všímate si bláznivé odkazy, kľučkujete zatarasenými chodbami, kde prekážky prekonávate pomocou nemotornej ruky a rôzne interagujete s prostredím a v podstate s nudnými minihrami sa skláňate nad pacientom menej a menej. Možno by to nevadilo, keby to nebola po chvíli neúnosná nuda.

Osvieženie v podobe čierneho humoru rozprávača vítam, dokonca aj tie výplne medzi bláznivým operovaním sú celkom fajn. Teda prvýkrát. Druhýkrát už čakáte. Pri viacnásobnom opakovaní úlohy preklínate vývojárov za to, že sa nemôžete hneď vrhnúť na amputáciu dolných končatín, ale musíte prejsť do vedľajšej miestnosti, tam vziať loptu, prehodiť ju otvorom v stene, aby spadla na ďalšie tlačidlo, ktoré otvorí iné dvere do inej miestnosti s pílkami. Podobných príkladov sa dá nájsť mnoho. Checkpointy nie sú zvolené najlepšie a nemôžete ani odklepnúť monológy majiteľky nemocnice, ktoré neustále opakuje a musíte počkať, kým ich neodrapká.

Inak ostala samotná hrateľnosti pri operovaní takmer úplne totožná, obdobne je na tom spracovanie a nič sa výrazne nezmenilo. Osviežením pre hranie by mohol byť spomínaný multiplayer, ale ten len ešte viac zvýrazňuje neskutočný chaos a masaker na operačnom sále, kedy si každý robí čo chce. Alebo som možno natrafil na nesprávnych hráčov. Gaučový multiplayer by bol naopak ohromným osviežením. Najväčšia zábava prebieha práve nad chudákom pacientom a vzhľadom na stále primitívne postupy a úlohy, ktoré sa behom chvíle obohrajú, je menšia prepracovanosť výrazným záporom. Behanie so skalpelom nie je v prípade Surgeon Simulator 2 ekvivalentom dlhodobej zábavy.  

Pomôcť mal editor a úrovne vytvorené samotnými hráčmi. Nielenže nové mapy pribúdajú nesmierne pomaly až minimálne, ale ich kvalita je príšerne nevalná. Za to, samozrejme, nemôžu hráči, užívateľský obsah pozostáva často z blúdenia a používania ruky na aktivovanie činností. Ale je to neskutočná nuda. Navyše herný obsah vzhľadom na vyššie uvádzanú obmedzenosť až primitívnosť možností „ako operovať“ robí z ďalšieho a ďalšieho hrania repetitívnu nudu.

Ovládanie je náročné hodnotiť. Ruka šmátralka si občas robí, čo chce a rozhodne nie to, čo by chcel hráč, no bugy sú už tradične súčasťou hrateľnosti. Taktiež je to však spôsobené aj krutým faktom, že na klávesnici s myšou je to niekedy peklo. Gamepad je lepším nástrojom, no i tak vám budú veci padať z rúk a kým správne uchopíte pílku alebo skalpel, aby ste mohli rezať, budete... budete sa vlastne baviť. Tobôž, ak vám predmet spadne do útrob brušnej dutiny a vy v snahe vydolovať ho rozhadzujete iné orgány okolo seba. Síce bolo potrebné „vymeniť“ len pľúca, ale už ste to vzali rad za radom.

Surgeon Simulator 2 je pokračovaním, ktoré je zbytočné. Ponúka rovnako šialenú hrateľnosť ako minule, spracovanie sa vôbec nezmenilo a pribudli len prvky, ktoré zbytočne odťahujú virtuálneho Mengeleho v špáraní sa v útrobách pacientov. Editor a multiplayerové minihry na celkovej zábave nič nezmenia. Nevadí mi jednoduchšie spracovanie, čierny humor je na úrovni, no pokračovanie len opakuje to, čo bolo zábavné minule.

Skúsite to, je to fajn, ale dlho pri operáciách nevydržíte, variabilita zostáva minimálna. A na tých zopár humorných situácií nemusíte kupovať novú hru. Jednotka bola za pár drobných prístupná takmer na všetkých platformách alebo vám stačí zhliadnuť zopár videí. Samotná skúsenosť s hraním vás nijako neobohatí. Je to škoda, Surgeon Simulator 2 sa mohol posunúť oproti predchodcovi o poriadny kus ďalej, ale vývojári nevyužili jedinečnú príležitosť. Táto operácia sa príliš nevydarila.