„Mark si zhlboka potiahol z marlborky. Keď sa objavili prvé vážnejšie problémy, vykašľal sa na predpisy a teraz, keď sa z nich vyvinula tragédia najhrubšieho zrna, fajčil jednu od druhej. Nielenže sa mu podarilo prísť o ponorku za sto miliónov dolárov, dvoch špičkových pilotov a dvoch potápačov, ale prišiel aj o prezidenta Benthic Marine.“

Na lodi si totiž vysvetlia zmiznutie ponorky a dvoch hĺbkových potápačov katastrofickým výbuchom sopky - láva valiaca sa z priehlbiny, v ktorej zmizla prieskumná skupina, tomu plne nasvedčuje. Posádka ponorky si však myslí niečo iné, žeby sa dostali na stopu tajnej ruskej ponorkovej základne z čias studenej vojny?

„Dúfala som, že zblízka z toho budem mať lepší pocit, ale mýlila som sa. Toto nemôže byť ponorková základňa. Pozeráme na dielo, pri ktorom sú egyptské pyramídy nezaujímavá drobnosť. Musia to byt Rusi, dodal Donald. Už mám dosť tých tvojich Rusov!, okríkla ho. Bol si príliš dlho v armáde. Všetko vidíš pohľadom studenej vojny.“

Teória o ponorkovej základni padá, keď po dekontaminačnom procese, ktorý svojou náročnosťou pripomína prípravu na výsluch, objavia obyvateľov suboceánskeho sveta:

„Kto sú tí ľudia?, spýtala sa Suzanne pošepky. V živote som nevidel krajších, vysúkal zo seba Perry. Každý z nich vyzerá fantasticky. Ani jeden z nich nie je priemerný. Ale nie sú to ani Američania, dodal Perry. V celej skupine nie je ani jeden tučný.“

 Robin Cook nám Európanom nevdojak ukazuje ako spoznať skupinku Amíkov J - podľa zásady aj VODA MUSÍ BYŤ FAT-FREE. Skupinku ľudí druhej generácie krášlia aj dvaja hĺbkoví potápači - Michael a Richard. Sú obmedzení, rozprávajú sprosto, v pití nepoznajú mieru a balia každú ženu v dosahu - tieto rozkošné vlastnosti spôsobujú aj takéto situácie:

„Myslíš, že tu niekto bol?,  spýtal sa Michael, nervózne prehliadajúc izbu. Richard len znechucene vyvrátil oči. Čo máš mozog ako dážďovka? Máš ustlanú posteľ a upratané veci. Možno to boli len tí ich kloni. Možno. Čo myslíš, tá mŕtvola je stále tam, kam sme ju dali? V chladničke bolo vidieť Sartovu zmrznutú bledú tvár, orámovanú naukladanými nápojmi. Keď sa im konečne podarilo zavrieť dvere, Richard sa vystrel a vyhlásil: Musíme s tým prestať. S čím?, nechápal Richard. So zabíjaním týchto Interterranov. Došli nám chladničky.“

 Interterrania - ľudia prvej generácie, pochádzajúci z prvej evolučnej vlny, dávno pred dinosaurami, obývajú svet pod oceánmi a z ľudí na povrchu majú strach. Prežili vesmírnu katastrofu, ktorá takmer vyhubila život na vtedajšej Zemi, lietajú medzi galaxiami a žijú večne. Smrť si plánujú ako party pre priateľov, v počítači si počkajú na nové telo a hups do života. Ale aký to život - samé pôžitky, zábava a sex... Všetku prácu obstarajú kloni - všadeprítomné biomechanické tvory podobné ľuďom. A informačné centrum sa postará o zbytok. Takýto nudný život sa rýchlo zunuje ľuďom z povrchu, ktorí sú zvyknutí bojovať každý deň o svoje miesto na slnku a tak po zistení, že sú nedobrovoľnými hosťami - väzňami, rýchlo začnú plánovať útek...

Táto kniha R.Cooka je jeho prvou, no nazvime to science-fiction. Z jeho obľúbeného lekárskeho prostredia tu nenájdeme viac ako je bežné a kniha mohla byť skutočne jedninečnou pred takými 50 rokmi. Teraz neostáva skonštatovať, že síce obohratý nápad, ale aspoň dobre spracovaný a ako ušitý pre filmové spracovanie svojimi vizuálnymi scénami (podmorský svet, otvorene sexuálne scény, vraždy, trocha techniky...), pochopiteľným príbehom a čiernobielym správaním postáv (vždy viete, ako ktorá postava zareaguje). Pútavá kniha, ak natočia film, pôjdem pozrieť.

Robin Cook by sa však mal radšej držať toho, čo vie - thriller z prostredia nemocnice alebo lekárskeho výskumu mu ide. Ak hľadáte sci-fi, hoďte radšej o dom ďalej...

Aspoň, že v závere knihy nájdete zoznam použitej literatúry...