Poznáte tú rozprávku o tom, ako psíček piekol s mačičkou tortu? Tam sa spájali dva úplne rozdielne svety, ktoré sa k sebe snažili nájsť spoločnú cestu – v prípade videohier však ide o pomerne častý scenár. Pamätáme si hry, kde sa kombinovali vtedy najnovšie trendy v absolútne zdanlivo nespojiteľných žánroch. Stačí zaloviť v pamäti a spomenieme si, ako prvé pokusy veľakrát dopadli žalostne. O ustálenú kombináciu sa v súčasnosti snaží akcia s RPG prvkami – hádam už neexistuje akčný titul, kde si postavu nejakým spôsobom nemodifikujete. Častokrát dochádza aspoň k základným RPG úpravám a takmer nenájdete veľké hry, kedy ste takou istou postavou na začiatku a na konci príbehu.

Herní vývojári z tímu Mercury Steam, známi titulmi predovšetkým z končiacej zlatej éry Xbox 360, prišli s vlastným pokusom. Ten sa v spájaní mechanizmov môže podobať na hru Wukong od čínskych vývojárov. Navyše sa autori mohli odraziť od svojho stabilného základu a tým je ich vlastný repertoár. Stáli za legendárnou sériou Castlevania alebo v recenziách rezonoval aj pomerne nadpriemerný titul Clive Barker's Jericho. Poznať môžete aj ich ďalšiu tvorbu. Ide teda o pomerne stabilné a klasické vývojárske štúdio, ktoré si môže dovoliť ďalej experimentovať a vylepšovať mechanizmy.

Blades of Fire je dosť generický názov hry, ktorý vyvoláva spomienky z obľúbeného herného obdobia generácie Xbox 360 a pri celom priebehu hry som si na to opakovane spomínal so všetkými kladmi, ale i zápormi. Vraciame sa do minulosti, čo sa herného zážitku týka, ale dostávame porciu hodnú kráľa. Herná doba je priam astronomická, keď vezmeme do úvahy štýl hry a neustále sa zaháňanie zbraňou. Kritizoval som to už pri druhej časti Last of Us, v zásade dlhá herná doba bez adekvátnej pridanej hodnoty nepridáva na zážitku a skôr mu body klesajú – podobne ako nemám rád nekonečné seriály, ktoré to nevedia ukončiť v ideálnom bode.

Boh vojny stretáva temné duše

Bolo by prekvapením, keby sa vývojári nevydali v prúde trendov. Vedia robiť akčné rúbačky, tak to sympaticky skombinujú so systémom známym z Dark Souls a výsledok je na stole. Wukongu to koniec koncov zarobilo pekný balík, ale to v čase štartu vývoja, samozrejme, Španieli nemohli vedieť. Ide o logický scenár a kto s tým príde v kvalitnom spracovaní skôr, samozrejme, berie všetko. Blades of Fire na druhej strane ide o krok ďalej, a to v mnohých bodoch. Priveľa čerpá zo série God of War a obzvlášť z posledných dvoch dielov. Aj tu vám spoločnosť robí chlapec, hoci o čosi starší a menej sympatický. Dokonca do hrania pramálo zasahuje – pomáha čítať a dešifrovať rôzne texty, prechádzať bránami, radí, komunikuje, v zásade je do počtu a hre a jej príbehu dáva širší rozmer.

God of War je v tom cítiť na každom kroku, od grafickej štylizácie až po systém súbojov, až kým tvrdo nenarazíte na systémy zo Souls hier. Vtedy si uvedomíte hrozivú skutočnosť – musíte znížiť obťažnosť hry na strednú alebo nižšiu. Tu je celkovo ten prístup opačný než inde. Ako prvú možnosť vám autori ponúkajú logicky tú najťažšiu. Svieti prvá v poradí, tak som si ju aj zvolil, lenže ako recenzent, ktorého tlačí čas, som sa nakoniec ustálil na tej najnižšej, hoci pomerne veľa času som sa snažil na strednej. Ale trápil som sa. Škálovanie je v zásade o pomalšej/rýchlejšej generácií výdrže a rôznych iných úpravách, výrazne ľahkú hru nečakajte. Je to stále v jadre Souls hra, hoci s mnohými ústupkami. Je to aj viac RPG ako God of War – niekedy v tom zlom svetle.

Pri súboji s mimoriadne náročným protivníkom je bežné, že je tesne predtým pozícia na uloženie progresu. Tu nie, resp. musíte objaviť nákovu, ktorá slúži ako záchytný bod. Väčšinou to tu znamená prebehnúť davom nepriateľov opäť až k dôležitému stretu. Niekedy úspešne bez postihu a niekedy so šrámom na tele. Ono je to ako tanec medzi vlkmi. Ide o to sa zlepšovať v boji, poznať protivníka a naučiť sa jeho slabiny a tu to vidím, žiaľ, zle. Máte zložitý prístup k takejto stratégií, lebo vyššie spomenuté komplikácie tomu nepomáhajú.

Samotné strety aj s bežnými protivníkmi často kazí typ terénu. Je ľahšie sa naučiť používať blok alebo úskok, prípadne s usmernením útoku, ale keď do toho padáte z útesu a prídete o život, je to tragédia a doslova frustrácia. Len ten autizmus vo mne ma donútil veľakrát pokračovať až do vyčerpania. Asi to bol aj zámer, pridať ďalší rozmer súbojov, ale ono je toho celkom dosť, čo máte sledovať. Ale zatiaľ som sa nedostal k tomu najdôležitejšiemu, čo túto hru robí výnimočnou a vďaka čomu všetky doteraz uvedené veci Blades of Fire smelo odpúšťam.

Ukuj si vlastný meč

Keby len meč, ale typov zbraní je tu až sedem. Od malých dýk, cez sekery, až po dlhé zbrane a samotné meče. S každým typom sa mení bojový štýl a najmä protivník, proti ktorému bojujete. Začneme kovaním. To je vlastne gro toho celého. Ste vo svete, kde zlá kráľovná zrušila železo – skrátka a dobre, plebs si nezaslúži mať tento materiál a moc pripadá len vládnucej kaste (veľmi v skratke). Koniec koncov, pozadie príbehu a odkrývanie tajomstiev je celkom zaujímavé a áno, aj to môže byť dôvodom hrania. Je to taká rozprávka pre staršie deti, ale funguje. Ste vo fantasy svete, kde sú samí nemŕtvi, kostlivci, oživíte prastarého Golema – nič čo by sme nevideli už inde, ale sú tu aj pekné prekvapivé a navyše vtipné momenty. Spomenúť musím – pozor SPOILER, synátora temného pána, ktorého môžete zachrániť – dieťa sa ukáže byť kostlivcom, ale je to milé, zábavné a pridáva to potrebnú zložku – ktorá spríjemní priebeh postupu.

Kovanie je významná súčasť hry  – nákova, kladivo a železo, to sú tu hlavné veci a nič nie je dôležitejšie a je to tak dobre. Originálny prvok, ktorý je ťahúňom celej hry, až ma mrzí, ako sa nie všetko podarilo. Mohlo ísť o skutočne výnimočné dielo. Pri prvom kutí som si hneď spomenul na Kingdom Come: Deliverance 2, kde táto minihra je tiež – dva európske tímy to však poňali úplne odlišne. Vo Warhorse išli svojim pedantským štýlom, kde sa skutočne zhostíte majstra kováča a replikujete reálne kroky. Tu je to zjednodušené, no nadávať nad nepodarkami budete tak či tak. Aj pri nezvládnutej minihre si zbraň vykujete, no nebudete mať možnosť si ju opraviť. Pri dobrej práci získate viac hviezdičiek, a teda množstva obnovení zbrane. Počas prechádzania krajinou objavujete truhlice, ktoré ponúkajú možnosť počet hviezd navýšiť – podľa typu zbraní a podobne. Minihra spočíva v tom dosiahnuť v grafe správnu teplotu. So zložitejšou zbraňou to je, samozrejme, ťažšie a musíte sa naučiť správny grif a presne pochopiť ako to funguje.

Plány na zhotovenie lepších zbraní získavate zabitím dostatočného počtu špeciálnych protivníkov. To nie je vôbec problém, lebo do rany vám stále niekto prichádza a môžete opakovanie liezť na tie miesta kde sa nachádza. Na lepšiu zbraň treba aj lepší materiál a ten môžete od istého momentu získavať aj od miestnej čarodejnice. Tá býva vo zvláštnej alternatíve domčeka na stračej nôžke. Platidlom je vaša vylepšená zbraň. Aby ste ju mali, musíte zbierať absolútne všetko, rozbíjajte všetko a zo všetkého ťažte. Nikdy neviete, čo sa vám práve zíde. Rovnako preskúmavajte krajinu dopodrobna.

Častokrát sa dostanete k mnohým cenným objavom doslova náhodne. Lebo blúdenie po mape je ďalším neduhom a možno zámerom autorov. Hodiny možno strávite len chodením sem a tam, lebo je ťažké pochopiť ako postupovať ďalej. Dokonca pomocník v podobe špendlíka s označením kam sa vydať, nie je vždy dostupný a ak je, svieti nenápadne v menu ako voliteľná možnosť. Nezaškodí zastať, otvoriť mapu a porozmýšľať kam ďalej. Pri voľnom prechádzaní svetom to je málokedy možné, lebo v jednom kuse na vás niekto útočí. Za mňa ide o neduh z minulých generácií herných konzol a už prežitých chýb, ktoré dokázali modernejšie hry vyriešiť. Hráči sa nechcú strácať a tápať pri postupe. Iné je to v rozsiahlej RPG  typu Kingdom Come: Deliverance, kde ide o iný druh hľadania ciest, ale v takmer koridorovom polootvorenom svete toto riešiť nechcete. Vadilo mi to napríklad už v hrách zo série Tomb Raider (2013) s mladou Larou Croft.

Na druhej strane, používanie zbraní je radosť a takisto aj spoznávanie nepriateľa, pričom váš spoločník menom Adso vám pomáha nachádzať slabiny oblúd. Niekedy mu to trvá dlhšie a z ničoho nič zahlási výsledok bádania. Ak vám lezie na nervy, môžete ho poslať študovať domov a kedykoľvek si ho môžete zavolať späť. Dlhé zbrane sú na istý typ nepriateľa, môžete použiť aj vlastnú logiku, ktorá prekvapivo funguje. Tupá zbraň je na veľkého obrneného nepriateľa neúčinná, naopak dlhá zbraň s ostrým hrotom je vhodnejšia. Na mraky drobných protivníkov tiež nepôjdete s pomalým útočným predmetom.

Bojovanie je zábavné, no musíte sa ho naučiť. Na nepriateľov sa tentoraz útočí štyrmi smermi. Na gamepade to sú štyri symboly na pravej strane. Zacielite na rôzne časti tela - hlavu, boky, trup. Celkom zmena oproti tradičným Souls hrám a titulom a God of War, čo poviete? Je to dosť návykové a súbojový systém je zábavný a kreatívny. Spracované je to výborne a keď sa do toho dostanete, bude vám to v iných hrách chýbať. Škode len, že sa komplikuje toto použitie v praxi v rôznom teréne. V jaskyni je mávanie palicou nepraktické – to isté tu, takže ak sa ocitnete v podobných situáciách, nenadávajte na vývojárov. Ale áno, je to frustrujúce, ak umriete práve kvôli tomu a to padanie z útesov a z výšok v rôznych veží a podobne ani nepočítam!

Audiovizuálny zážitok

Čo sa týka grafického spracovania, nejde o nič prelomové. Autori používajú vlastný motor v podobe šiestej generácie Mercury Engine. Ako sa dá očakávať, je to funkčný a mimoriadne elegantný systém. V rámci vydania hry na Epic Games Store išlo pravdepodobne o nadštandardnú spoluprácu a niektoré prvky prebrali aj z Unreal Engine piatej generácie. Dôležité je, že sa hra hýbe krásne a po celý čas mi ani raz nespadla a išla plynulo na zastropovaných 60 fps. Pri tomto type hry je to mimoriadne dôležité. Pochváliť musím, samozrejme, aj dizajnérov, ktorí sa vyhrali so štylistikou. Je to na spôsob God of War, ale ešte viac umelecké. Doslova čarovali s potvorami a niekedy zámerne prestrelili. Zhrnuté a podčiarknuté, v tomto smere niet hre čo vytknúť.

To isté by som povedal o audio spracovaní, ktoré je na svetovej úrovni AAA produkcie. Nezabudnem, ako ma privítala epická hudba pripomínajúca hity ako Zaklínač 3 alebo The Elder Scrolls: Skyrim. Sálala z toho atmosféra  severských alebo slovanských, starých hudobných nástrojov s orchestrálnym vyznením v pozadí. Nedá mi to a vrátim sa ku zbraniam, lebo tie tu rinčia ako o život. Ich zvuk je spracovaný na jednotku a vo víre súboja to síce až tak pociťovať nebudete, ale znejú ako skutočné. Obzvlášť pri dobrej sústave reproduktorov alebo ešte lepšie s kvalitnými slúchadlami.