Vedeli ste o tom, že Nintendo vytvorilo pokračovanie Super Mario Odyssey? Jedna z najlepších Switch hier si to vlastne aj pýtala, ale je tu nečakaný zvrat. Pokračovanie Maria totiž nemá v hlavnej úlohe fúzatého talianskeho ex-inštalatéra, ale jeho chlpatého kamoša. V pokračovaní Super Mario Odyssey je totiž hlavnou hviezdou Donkey Kong, obľúbená gorila v červenej kravate (nie tá slovenská). A taktiež hra nemá Maria ani v názve – je to Donkey Kong Bananza. Keď už je teda hlavným hrdinom opičiak.

Čo tu vlastne splietam o Mariovi? Jednak je s Donkey Kongom prepletený od svojich začiatkov, takže tieto dve postavy k sebe jednoducho patria. No hlavne je po toľkých dekádach od vzniku toto vlastne tá najmenej Donkey Kong hra v sérii. Koncept je výrazne inšpirovaný zatiaľ posledným veľkým 3D Mariom a výrazne sa odkláňa od toho, čo si pod Donkey Kong hrateľnosťou predstavujete. Môj prvý dojem z hry pred pár mesiacmi v Paríži bol taký, že hra fajn, ale toto nie je Donkey Kong. Asi som už len starý ufrfľaný chlap, ktorý nemá rád, keď sa veci menia. Ale po viac ako 30 hodinách hrania musím povedať, že je fajn, keď sa raz za čas zmenia.

Donkey Kong tu nie je (ešte) nejakým veľkým hrdinom, aj keď naňho mnohí spoliehajú. Maká v baniach, kde ťaží banánovú rudu, na ktorej aj až trochu nezdravo závislý. Hlavne, keď nájde poriadne nálezisko banánov. To si tak pokojne jeden deň fára, kým sa niečo nestane a zrazu sa roztočí kolotoč akcie, kedy spolu s opičiakom musíte vyraziť do boja proti zlému tyranovi, ktorý ťažbou získal moc a teraz sa chce prekopať až do stredu zeme, kde môže získať nekonečnú silu. Takže je na vás, aby ste mu v tom zabránili.

Sprvu je na to DK len sám, ale po nejakom tom kopaní hlbšie spojí sily s trochu nečakaným spojencom – malým kameňom. Nejaké kamene sú ale všade navôkol, tak v čom je tento taký špeciálny? Má vedomie, túžby...a časom sa z neho stane malá Pauline. Je to snáď prvý raz, čo Nintendo vo svojej veľkej hre postavilo do hlavnej úlohy prakticky dieťa a jasne tak hra ukazuje, s kým by sa hráči mali stotožňovať. Pravdou ale je, že aj toto je opäť zábava pre celú rodinu a keď ju budete hrať spoločne s deckami, môžu sa vžiť do úlohy malej Pauline, kým z vás sa stane opičiak. A presne tak tu aj funguje kooperácia, ale k tomu sa ešte dostanem.

Možno z toho máte bordel v chronológii. Veď predsa Pauline bola dospelá žena v prvej Donkey Kong hre, známa speváčka v Super Mario Odyssey, tak prečo je teraz dieťa? Lebo na tom jednoducho nezáleží, riešiť chronológiu v takejto hre? Nemáte nič lepšie na práci? Jednoducho to sedí, toto je hra o sile priateľstva a veľkých snoch. O vystúpení z vlastnej ulity a prekonaní samého seba. Pauline poznáte ako úspešnú speváčku v New Donk City. Ako sa tam dostala? Presne takto. Hra prináša dobre spracované veľké témy spôsobom, ktorý poteší dospelých a je dobre stráviteľný pre tých malých. Ako tie najlepšie Pixarovky.

Okrem toho je však hra ešte aj o ničení. Naozaj poriadnej deštrukcii, kde využijete tie obrovské opičie svaly na to, aby ste sa vlastnoručne prekopali až do stredu zeme. A pomedzi to zničili všetko, čo vám stojí v ceste. Stačí jeden úder a skaly sa drvia pod vašimi päsťami, takže ak si myslíte, že je stena pred vami prekážkou, tak stačí pár úderov a zrazu pred vami žiadna stena nestojí. Tak jednoduché to je. Udierate pred seba, do zeme a aj nad seba. Aby ste si vedeli v prostredí robiť vlastné cestičky tam, kam treba. Ale tam, kam vás srdce ťahá. Tu sa totiž oplatí neustále vrátať v zemi. A aj všade inde.

Hra vás zavedie do pestrého a bohatého podzemného sveta, o akom ani Verne nesníval. Respektíve svetov. Hra sa skladá z niekoľkých otvorených svetov, z ktorých každý má vlastnú tému a aj niekoľko vrstiev. V každom z týchto voxelových svetov vás čaká nejaký ten boss, veľa prekážok, výziev, bežných nepriateľov a hlavne halda lozenia a skákanie. Ste predsa len hlavne opica. Stále to je však úplne nový zážitok, ktorý sa nepodobá tomu, čo poznáte z minulosti. Dokonca ani Donkey Kong 64 (zatiaľ poslednej 3D Donkey Kong hre z roku 1999).

Hrateľnosť je zábavná, všetka tá deštrukcia a buchnáty rozdávané nepriateľom dokážu chytiť a nepustiť. Ale nemyslím si, že to je to, čo je na Bananze najlepšie. Skôr je to spôsob, akým hra motivuje skúmať svety a vŕtať sa v nich aj mimo hlavného príbehu a hlavných úloh. Vidíte, kde je váš cieľ. Aj k nemu máte namierené. Ale čo sa stane, ak by ste rozbili vežičku tu vľavo? To vyzerá ako miesto, kde je určite niečo skryté. Alebo kam až sa dokážete prekopať? Kam až dokážete vyliezť? Hra podporuje vašu zvedavosť a často ju aj odmeňuje, takže si zrazu uvedomíte, že chceli ste síce ešte splniť túto jednu úlohu, no akosi ste sa k nej stále nedostali. Akurát to bolo pred 4 hodinami a za oknom už svitá.

Tento pocit som pri hre nezažil veľmi dlho. A to je možno aj to najdôležitejšie, čo by ste si z recenzia mali zobrať. Ten pocit je viac ako opis jednotlivých mechaník a podobne. Obsahu tu je naozaj halda, banánov na hľadanie ešte viac a vás bude baviť to všetko objavovať vlastným tempom, vlastným spôsobom a pokojne aj úplne inak ako všetci ostatní hráči. V tomto si hra berie lekcie od Tears of The Kingdom, kde mala každá situácia svoje riešenie, ale niekedy ste mohli prísť aj s trochu netradičným. Napríklad spojiť nekonečný rad stromov a vytvoriť improvizovaný most. Podobne môžete experimentovať aj tu. Koľkokrát som si pri hraní povedal, že s takto hlúpym či divným riešením nejakej prekážky určite neprišiel nikto iný.

Zbierate banány, zlato, hľadáte fosílie a to všetko tu má nejaký zmysel. To všetko vás baví hľadať. Rovnako ako skryté truhlice s rôznymi druhmi pokladov (alebo mapou k nim). No niektoré z týchto vecí sú fakt zapeklito skryté. Tu ale na scénu prichádza mladá Pauline, ktorá okrem emocionálnej hĺbky príbehu do hry prináša aj pomoc s tým, že vás navedie, kde niečo je, či už je to hlavná úloha alebo nejaká vedľajšia výzva. A DK má funkciu sonaru, keď pleskne rukami. V blízkosti jednoducho odhalíte skryté veci. To je tá vec, ktorá vás láka ďalej objavovať. Čo sa stane, keď plesknem hentam? Aha, tak neďaleko je nejaká fosília, ako sa tam prekopem?

Nie všade sa však dostanete. Niektoré veci hlavnej postave škodia, napríklad láva. Na iné zase nemá dosť sily, minimálne teda zo začiatku. Čím hlbšie idete, tým pevnejším materiálom čelíte. Ani tie však časom nebudú problém, keďže hra prichádza s prekvapivo komplexným stromom schopností. Za nazbierané banány získavate skúsenostné body a tie následne môžete investovať do vylepšovania postavy v rôznych aspektoch. Takže DK sa stane silnejší a prejde aj cez tvrdšie materiály, no získa aj úplne nové schopnosti a vylepšenia. To všetko na niekoľkých úrovniach.

A okrem toho prichádzajú aj nové transformácie, ktorých je celkovo 5 a postupne vďaka Pauline získa DK schopnosť zmeniť sa na niečo väčšie a silnejšie, aj keď len dočasne. Každá z transformácií je zameraná na inú schopnosť – sila, rýchlosť, lietanie, skákanie a nasávanie všetkého navôkol (a následne použitie na hádzanie). Pritom každá transformácia prichádza aj s vlastnou vetvou v strome schopností. Tie so sebou prinášajú ďalšie možnosti, ako prekonávať prekážky vo svete, bojovať s nepriateľmi a tiež skúšať, čo vám hra dovolí. Ako si to predstaviť? Máte dostatok energie, stlačíte dve tlačidlá a zrazu sa zmeníte na zebru, ktorá hladko prebehne po vode či oblakoch a všetko stihne v časovom limite.

Svet je plný výziev, niektoré sú klasické (napríklad krátke klasické 2D levely), iné aj naozaj netradičné. Chcú preveriť vašu rýchlosť, presnosť, reflexy a neraz aj intelekt. Sú tu také, ktoré zvládnete ľavou zadnou, ale aj také, ktoré nakoniec vzdáte. Za každú vás čaká nejaká odmena. Nakoniec v hre strávite viac ako 30 hodín a stále máte čo robiť, nemáte splnené všetko. Hra nevie skončiť. Už to raz vyzerá, že je koniec, porazíte bossa, no nie, ide sa ďalej. A zas. A zas. Potom je už naozaj koniec. Alebo nie? V hre môžete pokračovať, vlastne aj príbeh sa úplne neuzavrel, ale hra dokonca dostane nový obsah a ak ste doteraz všetko prekonali, tu vám dá naozaj zabrať. Ale potom ju už naozaj prejdete. Ako dlho vám to zaberie? Neviem, 50 hodín?

A ďalšia skvelá vec – Donkey Kong Bananza nemusíte hrať sami. Môžete si ku hre pokojne sadnúť s deckami a zahrať si vo dvojici. Hra však prináša trochu asymetrickú kooperáciu, ktorá tiež čerpá inšpiráciu zo Super Mario Odyssey. Jeden hráč ovláda Donkey Konga ako pri štandardnom hraní. Druhý ale ovláda malú Pauline na jeho ramenách a môže využívať svoje hlasové schopnosti na interakciu s prostredím aj nepriateľmi. A pokojne na to môžete použiť aj ovládanie myškou. Je to dosť atypicky spracovaná kooperácia, ale funguje a je ako stvorená práve na chvíle s deťmi a o aj tými menšími, ktoré si môžu zahrať dobrú hru a mať pocit, že naozaj niečo robia a pomáhajú.

Vývoj hry začal po dokončení Super Mario Odyssey a údajne by ju prvý Switch nezvládol. Pravdepodobne to je pravda, deštrukcia je tu masívna a neustále môžete trieskať do všetkého a to lieta okolo vás. Pritom hra vyzerá dobre, má takú tú animákovú kvalitu ako napríklad Mario film, kde má DK dynamickú srsť a tá sa po pohybuje. Možno si to nevšimnete prvých 20 hodín, ale je to pekný efekt, ktorý dotvára celý ten príjemný obraz. Akurát teda snímkovanie (minimálne zatiaľ) nie je také pevné, ako by malo byť. Väčšinu času hra beží hladkých 60fps, ale vie aj trochu padať. Nie nízko, takže hra nepôsobí sekane, ale pri poklese zo 60 to vidíte vždy, najmä v niektorých náročných scénach.