Hry od vývojárov z The Game Bakers majú svojský rukopis a nie je nutné sa odvolávať iba na vizuálnu stránku ich hier. Či ide o napríklad o Furi alebo Haven, vždy sme dostali dielko, ktorého charakter neodhalíte na prvý pohľad. Vo svojom vnútri ukrývajú nenápadné, ale pohlcujúce čaro s potenciálom zaujať. Cairn nie je výnimkou. Nebolo by správne titul odsúdiť len za to, že cieľom je vyštverať sa na tamtú horu v pozadí. Únik od reality neprežíva len hlavná protagonistka, ktorej sa najprv musíte dostať pod kožu, ale aj vy pri samotnom hraní.

Cairn je hrou, ktorá si berie tamto z Firewatchu, hento zo Syberie, ale základom ostáva fakt, že hrateľnosť je založená na horolezectve. Ak sa v skutočnosti zadýchate pri výstupe na tretie poschodie a funíte po miernom pobehnutí, neznamená to, že by ste si Cairn neužili. Cairn totiž - a rozhodne nie nenápadne - ukazuje presne na to, po čom mnohí túžime, ale málokto z nás to zrealizuje. Únik z reality ďaleko od civilizácie, kde vás nezastihne telefonát od šéfa či drahej polovičky. Kde ste len vy a hora, ktorú musíte zdolať skôr, ako pokorí ona vás.

Dobre, je tam aj robot. Napriek tomu, že vás krutá a nič neodpúšťajúca príroda nevodí za ručičku, tu máme aj príbeh a spojenie s civilizáciou práve prostredníctvom robotického parťáka. Síce len v pasívnej forme, takže prijímate správy od priateľov a známych, počúvate ako všetkým chýbate. Nasávate novinky z domova a, samozrejme, všetky tie problémy, ktoré sa sypú na hlavu ľuďom kdesi tam dole. Nechávate ich preletieť jedným uchom dnu a druhým von. Alebo žeby nie? Nie je tento váš útek od reality skôr zatváranie očí pred problémami, ktorým by ste mali čeliť. Pretože si vás tak či tak počkajú?

Nebudem sa púšťať do zbytočných filozofických debát. Je na každom z vás, čo si z hry odnesiete a nasávanie emócií skrz audio nahrávky postáv pripomína Syberiu. Markantná inšpirácia nie je na škodu veci, no do ničoho nemôžete aktívne zasiahnuť. Ani v prípade, ak predsa len natrafíte na živú dušu prahnúcu po dobrodružstve, ktorá vám spríjemní zopár chvíľ pri lezení. Cairn je v týchto momentoch o spoznávaní samého seba, odhaľovaní sebeckej arogancie. Tá možno trochu menej a možno trochu viac, drieme v každom z nás. Krása jednoduchého bez príkras modernej doby je očarujúca, avšak v podaní hlavnej hrdinky Aave pôsobí autenticky.

O to však ani príliš nejde, hranie je vo svojej podstate okresané len interakciu s prostredím. Voľnosť, ktorú vám Cairn pri lezení ponúka, má, samozrejme, svoje hranice. Vyštverať sa úplne hore nie je možné ktoroukoľvek kamennou stenou. Taktiež nedisponujete nekonečnou zásobou skob, ktoré vás môžu neraz zachrániť pred smrteľným pádom. Takže leziete smerom nahor a ak tam vyleziete, tak sa kocháte. Presne ako doktor z fenomenálnej Vesničky. Pretože za tú námahu to rozhodne stojí a nielen pohľad tamto dole, ale aj do diaľky. Niekedy budete nasávať atmosféru desiatky sekúnd a bude vám ľúto, že sa musíte pohnúť vpred.

Pretože presne o tom vlastne Cairn je. Užívate si. To ticho, ten kľud a božský pokoj. Pocit, kedy sa spoliehate len na seba, svoje zmysly a odvahu čeliť prekážkam. Vnímate dotyk s prírodou bez technologických pomôcok. Spojenie prostých činností a vnemov s tým súvisiacich. So zapadajúcim slnkom za chrbtom sa konečne vyštveráte hore, rozložíte si stan, uvaríte večeru, obviažete si prsty, recyklujete pozbierané smeti. A vlastne len sedíte, pozeráte sa potichu do diaľky. Nasávate okolitú krásu, ktorá vás obklopuje po celý čas, len ste ju možno vôbec nevnímali.

Musím sa priznať k tomu, že walking simulátory mám vo svojej podstate rád. Ak ponúkajú aj niečo viac ako spočiatku fajn, neskôr omamne uspávajúce držanie šípky vpred. Ak má hra čo povedať, dokáže to aj cez prostú hrateľnosť. Dôkazom je The Vanishing of Ethan Carter alebo už spomínaný Firewatch. S druhým menovaným (mimochodom, s úžasným záverom a môžete sa aj na hlavu postaviť, pretože toto každá hra nedokáže) má Cairn spoločné viac: vizuál, atmosféru a prírodu. Motať sa po parku bolo upokojujúce až relaxačné. Rovnako je to s lozením v Cairn.

Budete padať a zomierať. Vracať čas pred moment pôsobenia krutej gravitácie. Obťažnosť si môžete detailne nastaviť a nie je od veci si to na začiatku zľahčiť. Skoby nezachránia všetko, navyše máte obmedzený počet po ruke - a je jedno, že po vyštveraní sa na plošinu vám ich robot všetky nepoškodené pozbiera. Aby sa vám končatiny tak nešmýkali, použijete kriedu. Môžete si doplniť aj staminu, no ak sa vám začnú triasť ruky aj nohy, je potrebné očakávať to najhoršie. Navyše sa musíte starať o to, aby nebolo bruško prázdne. Smäd zaženiete aj obyčajnou vodou, no napríklad uvarený čaj má blahodarné účinky aj na zdravie či zníži úroveň podchladenia.

Ovládanie nie je zložité a môžete si ho pohodlne prispôsobiť svojim potrebám. Automatická voľba končatín, ktorými môžete hýbať je zvládnutá na výbornú. Napriek tomu môžete manuálne vyberať smer, kam nasmerujete príslušnú končatinu a jedným tlačidlom potvrdíte tento výber. Krkolomné kreácie, pri ktorých by sa červenal nejeden jogín, nie sú pravidlom, no nastanú. Nie je to však pravidlom a na realistické horolezectvo sa tu nikto nehrá. Navyše je pravdepodobné, že po prekrútení končatín jednej cez druhú bude nasledovať krutý pád.

Náročnosť, ktorú môžete prispôsobiť vašej aktuálnej situácii robí z hry nesmierne hrateľný projekt, ktorý síce raz za čas ponúkne frustrujúci moment, kedy netušíte kam máte ísť, ale ten veľmi rýchlo pominie. Hardcore hráči nemusia ukladať a každý pád pre nich môže byť smrteľný, avšak je fajn nechať nervom vydýchnuť. Úchyty, ku ktorým musíte smerovať naplánovanú trasu, sú rozmiestnené často tak, aby ste si občas spravili odbočku od hlavného putovania.

To je vlastne aj základom hrateľnosti ako takej. Cieľom hry nie je dokončiť ju, hoci práve k tomuto miesto budú smerovať vaše kroky, no zároveň platí, že cesta k záveru nie je striktne daná a aj vyvrcholenie nie je jedno jediné. Skúmanie prostredia, hľadanie nových jaskýň a zabudnutých tajomstiev či zdolávanie výziev mimo hlavného chodníčka je presne to, čo vám dobu hrania značne predĺži. Z približne desiatich hodín behu za záverom môžete vydolovať pokojne aj dvojnásobok. Pretože v Cairn si dôvod na nasávanie pôsobivej atmosféry nájdete na každom druhom kroku.

Aby toho nebolo málo, tak ak prší, máte slabší grip, vietor vám môže prekaziť plány na rýchly výstup, ide sa vám horšie, pretože ste si zabudli ošetriť prsty. V noci sa lezie ťažšie, pretože si nevidíte doslova ani pod nos. Preto je niekedy výhodnejšie stráviť nejaký ten čas v stane, uvariť si teplú polievku alebo čaj z byliniek, ktoré cestou nájdete, ošetriť sa, nabrať energiu. Ak je vonku peklo, aj tak sa ďalej dostanete len s ťažkosťami, ktoré by ste za príjemného počasia zvládli ľavou zadnou. No a na vrchole hory Kari bude zima, takže je potrebné sa o seba starať. Alebo si vypnete survival prvky.

Technické spracovanie je presne také, aké vidíte na obrázkoch. S realitou nemá nič spoločné, ale napriek tomu dokáže, podobne ako Firewatch, vykresliť dostatok romantických scenérií, ktorými sa nie je problém kochať. Občas sa textúry stratia, objekty prekryjú a postavy prejdú cez seba, no nie je to nič, čo by znehodnocovalo finálny zážitok z podmanivého vizuálu. Práve to, že netlačí na realistické spracovanie, robí vizuál atraktívnym a nerobí z hrateľnosti neprehľadné peklo.  

Obdobne je na tom ozvučenie: výborne zapadá do koloritu hrateľnosti. Často je ticho, počujete len vietor a krik padajúcej Aave pri pádoch. Hudba je minimalistická, no ozve sa presne vtedy, keď si to situácia na obrazovke zaslúži a dodáva momentkám ten správny šmrnc. Soundtrack sa dá počúvať aj samostatne, pretože má výborné relaxačné motívy, ktoré vás odpútajú od všedného sveta a starostí v ňom. Ťažko sa vysvetľuje ten pocit, ktorý zažijete len v prípade, ak sa pozeráte niekam do diaľky a nasávate pokoj obaľujúci vaše zmysly. Proste sa zastavte, vypnite a ono to príde. Presne taká je hudba v Cairn.

O atmosfére a celkovom dojme by sa dali písať ďalšie tisíce znakov. Cairn jednoznačne boduje atmosférou a je pozitívne, že nič z toho neprzní ovládanie. Ovládanie gamepadom na veľkej obrazovke je pravdepodobne najprirodzenejšou alternatívou. Dá sa pohodlne zvládnuť aj s klávesnicou a myškou a nebudete si pripadať ako šialený klavirista odhaľujúci svoje diabolské dielo. Ide to, nie je to krkolomné. Dokonca má Cairn svojské čaro aj na Steam Decku a dokáže pohltiť, no predsa je len ten zážitok o kúsok vybrúsenejším diamantom na väčšej obrazovke. Ale všetko to bez problémov funguje a Cairn si môžete užívať kdekoľvek.