PSP je dnes pre mnohých legenda, ktorá patrí medzi to najlepšie z dielne PlayStation, pre iných obskurná odbočka v minulosti známej značky. Pamätníci na handheld spomínajú s láskou, ale tí, ktorí ho priamo vtedy nezažili, možno ani nevedia pochopiť jeho úspech. Ja som v tej prvej skupine. Mal som ich 3 rôzne, lebo sa mi tak páčili, až som ich chcel zbierať. Hral som tam stovky hier, strávil tisícky hodín, ťahal to so sebou všade. Prečo? Kvôli tým hrám. PSP prinieslo tak pestrú ponuku hier, že sa to v kontraste s dnešným trhom zdá byť až neuveriteľné. A pamätajte, že to bolo pred indie boomom na konzolách, takže to všetko bolo od veľkých vydavateľov. No tí sa kedysi nebáli experimentovať a každých pár mesiacov priniesť niečo svieže.

Napríklad rytmickú stratégiu, kde si budujete menšiu armádu z rôznych jednotiek, ktorá síce automaticky pochoduje vpred, ale vy vyťukávaním rôznych rytmov rozdávate príkazy. Znie to šialene a vlastne to je aj dosť ťažké opísať nejako detailnejšie. To si bolo nutné naozaj vyskúšať, ale fungovalo to. No môže to všetko fungovať aj po takmer 20 rokoch? Odpoveď na túto otázku nám prináša hra Ratatan, duchovný nástupca série Patapon, ktorý po roku v Early Access vyšiel v plnej verzii a rovno aj na konzolách.

Príbeh sa odohráva vo svete nazvanom Redo a na prvý pohľad pôsobí ako pestrofarebná rozprávka. Uprostred pokojného mora leží ostrov Rataport, ktorý obývajú drobné a svojrázne stvorenia Ratatani. Každý je trochu iný, no všetkých spája spoločný sen - precestovať svet, dostať sa do bájnej ríše The Everafter a stretnúť sa s Bohyňou, o ktorej rozprávajú legendy. Ich púť však nebude taká pokojná, ako by sa podľa rozprávkového vzhľadu hry mohlo zdať. Svet ohrozujú nepriatelia a piráti, a tak sa z cesty za vysnívaným cieľom stáva aj boj o jeho záchranu.

Ratatani pritom nie sú na svoje dobrodružstvo sami. Pomocou hudby a tajomnej sily zvanej Melodium dokážu veliť armáde drobných tvorov Cobuni, ktoré poslúchajú rytmus ich bubnovania. Práve oni tvoria väčšinu vašich bojových síl, zatiaľ čo samotní Ratatani fungujú ako hrdinovia, ktorí udávajú tempo celej výpravy. Sprevádzať vás bude aj hovoriaca loď Fortrun, slúžiaca ako mobilná základňa a veliteľstvo, z ktorého sa vydávate do ďalších oblastí.

Cesta za Bohyňou vedie cez rozličné kúty sveta Redo, od džunglí až po zamrznuté krajiny, pričom každý z nich prináša vlastné hrozby. Okrem divokých tvorov a nepriateľských skupín sa postavíte aj pirátom či pokriveným verziám samotných Ratatanov. Za chaosom sa napokon skrýva ešte väčšia hrozba, ktorú bude treba zastaviť, ak sa má do sveta vrátiť harmónia. Príbeh tak dáva vašej výprave jasný cieľ, hoci jeho skutočnou náplňou je predovšetkým samotné putovanie, súboje a opakované pokusy posunúť sa o kúsok ďalej.

Znie vám to všetko tak trochu povedome? Na hre je neuveriteľne badať, že za ňou stojí pôvodná Patapon tím. Ak by mali možnosť použiť Patapon značku, siahli by po nej a vy by ste nespoznali jediný rozdiel. Je to pritiahnuté za vlasy, ale funguje to. Taká tá podivná japonská rozprávka pre veľkých aj malých, ktorá v zásade nedáva až tak zmysel, ale ako zámienka na všetky tie netradičné dobrodružstvá funguje dobre. Takže si vyberiete svojho Ratatana a idete do akcie. Ratatanov je na výber viacero a majú rozdielne pasívne schopnosti, takže si vyberáte nielen podľa dizajnu, ale aj podľa herného štýlu.

Základ hrateľnosti taktiež presne sedí s tým, čo už takmer dve dekády poznáme z Pataponov. Počúvate hudbu a do jej rytmu vyťukávate sekvencie tlačidiel, ktorými svojej armáde prikazujete útočiť, brániť sa, skákať alebo sa presúvať. Každý príkaz má vlastnú kombináciu a záleží aj na tom, ako presne ju zahráte. Ak sa trafíte do rytmu, jednotky reagujú efektívnejšie a súboje získajú ten správny spád. Najlepšie na tom je, že sa postupne prestanete sústrediť na samotné tlačidlá a začnete jednoducho cítiť hudbu.

Zrazu si pospevujete nezmyselné pokriky spolu s Ratatanmi a bubnujete do ovládača, zatiaľ čo sa na obrazovke odohráva malá vojna. Rozdiel oproti Pataponu je však v tom, že tentoraz máte svojho hrdinu pod priamou kontrolou. Môžete sa voľne pohybovať po bojisku a meniť pozíciu aj vtedy, keď práve nevydávate rozkazy. Musíte teda sledovať nielen rytmus, ale aj to, kde sa nachádzate, čo sa na vás valí a kedy je lepšie zatlačiť na nepriateľa alebo sa radšej stiahnuť.

Lenže Ratatan nie je iba Patapon s novými postavičkami a krajšou grafikou. Najväčšou zmenou je prechod na roguelite štruktúru, ktorá mení spôsob, akým celou hrou postupujete. Namiesto tradičnej kampane rozdelenej na samostatné misie sa vydávate na výpravy cez rôzne oblasti, v ktorých bojujete s nepriateľmi, zbierate odmeny a postupne si budujete svoju armádu. Každý pokus vás môže dostať o niečo ďalej, no skôr či neskôr narazíte na prekážku, ktorá vás pošle späť na začiatok.

Nie je to však úplne márna cesta - získané zdroje a odomknuté možnosti vám umožňujú postupne posilňovať ďalšie výpravy a skúšať nové kombinácie jednotiek, vybavenia či schopností. Práve tu sa Ratatan od svojho predchodcu oddeľuje najvýraznejšie. Rytmický základ zostáva takmer nedotknutý, no nad ním vyrástla hra postavená na opakovaní, experimentovaní a hľadaní čoraz účinnejších kombinácií. Namiesto prechádzaní jednotlivých misií je to tak o pokusoch dostať sa ešte o kúsok ďalej.

Funguje to? Asi tu budem v menšine, ale pre mňa to trochu škrípe. Hrateľnosť je stále chytľavá, ale predsa len mi oveľa viac sadol ten lineárny postup vpred. Ďalšia misia priniesla nové výzvy, nové kúsky príbehu, možno nové prvky do hrania. Ale tu, keď sa vraciate zas na začiatok, aj keď silnejší, idete stále to isté dookola, kým sa nedostanete k tomu bodu, od ktorého sa tentoraz chcete dostať ďalej. A ono sa vám to podarí, veď ste si vylepšili postavičky, zbrane, dali ste si tam na hlavy nejaké nové predmety s pasívnymi schopnosťami a podobne. Ale čoskoro narazíte na bossa, ktorý je na vás príliš silný, no a idete zas na začiatok.

Opakovať jednu misiu, ktorú nezvládam, je možno trochu otravné a frustrujúce, ale prežijem tu. Tu za mňa koncept skvelej hry škrípe v tom, že to vlastne opakujete vždy celé. A nepomáhajú ani rôzne alternatívne cesty a možnosti vystavať si na svojej výprave iný build už len tým, že sa na „križovatkách“ vyberiete inam. Dostanete hentaký či onaký bonus, tam si vylepšíte hento, vyberiete si stret s nejakým minibossom a podobne. Ale už ste to predtým prešli v nejakej podobe. Teraz akurát konečne máte schopnosti na to, aby ste sa dostali o svet ďalej.

Ratatan ponúka 6 hlavných svetov, pričom plná verzia oproti Early Access priniesla epizódy 3 a 4, čím dokončila príbeh, predstavila hlavného bossa a uzavrela to všetko, čo na svojej výprave vidíte. Svety sú pestré, tematicky delené a s rôznymi nepriateľmi aj nástrahami, ale mohli by sa líšiť aj trošku viac. Takto je to hlavne o vizuálnych zmenách. Úprimne nemám dojem, že pri prechode z jedného sveta do ďalšieho sa napríklad nejako výrazne obmení hrateľnosť. No a po prejdení je to ešte aj o endgame obsahu, farmení zbraní, odhaľovaní skrytého obsahu či prechádzaní Hard režimu. Alebo sa pustíte do kooperácie s ďalšími až 3 hráčmi.

Je to hra dvoch tvárí. Hoci dokáže byť Ratatan vo svojich najlepších momentoch mimoriadne chytľavý, nový roguelike koncept namiesto posúvania vpred herný potenciál skôr brzdí a umelo naťahuje hernú dobu. Celý progres totiž naráža na úmorný, repetitívny grind, kedy vás hra pre nedostatok obsahu núti neustále prechádzať tie isté svety a dokola stláčať rovnaké rytmické kombinácie len kvôli surovinám. Tejto metaprogresii navyše chýba variabilita titulov ako Hades. Namiesto unikátnych kombinácií schopností ponúka len nudné percentuálne navyšovanie základných štatistík, ktoré v praxi funguje ako umelá stena pred silnejšími bossmi - ak neuspejete, často to nie je kvôli zlému rytmu, ale kvôli chýbajúcim číslam.

Frustráciu podčiarkuje aj slabé využitie potenciálu samotného hrdinu, z ktorého sa občas stáva skôr pasívne bremeno, pričom najbezpečnejšou a zároveň najnudnejšou stratégiou zostáva nechať ho stáť v rohu mapy a všetku prácu odrieť s armádou. Na papieri možno pôsobí fakt, že s ním môžete pohybovať, ako zaujímavý krok. No v náročných pasážach vám vyslovene prekáža. Proti niektorým bossom, ktorých útoky často zaberú výraznú časť obrazovky, nemáte často čas sledovať ich, rytmiku hry, premýšľať nad vhodnou kombináciou tlačidiel (útočiť, doplniť zdravie, dať štíty...) a ešte sa hýbať s hrdinom, aby nedostal zásah. Čo je obrovská škoda, lebo Ratatan je krásna hra.

Ratatan naozaj vyzerá výborne, požičiava si z klasického Patapon štýlu, no pridáva množstvo detailov. Taký bohatý vizuál je nemožné si nezamilovať. Hrateľnosť je tiež chytľavá a tie prvé hodiny si budete náramne užívať, kým nenadobudnete pocit, že sa stávate otrokom nutného grindu. A zvuk? Ten je fenomenálny. Podobne ako ste si kedysi v autobuse pospevovali patapatapatapon, tak to teraz bude rattatrattatrattattat. Neberte to tak, že je hra zlá. Užijete si ju, prejdete ju, ale bude vám to trvať dlho. Nezhltnete ju ako Patapony, od ktorých sa fakt nedalo odtrhnúť.