Indie scéna je v posledných rokoch zaplavená „walking simulátormi“, ktoré sa snažia o strašenie lacnými ľakačkami. Raz za čas sa však objaví titul, ktorý nejde cestou prvoplánového teroru, ale skôr útočí na niečo omnoho intímnejšie - na ľudskú myseľ a strach zo zlyhania. Tvorca hry Connor Rush, vystupujúci pod značkou FYRE Games, prináša v titule Project Songbird obsah, ktorý nie je len hrou, ale skôr ukážkou umeleckého projektu. Ako dopadol tento ambiciózny psychologický thriller sa dozviete o pár odsekov nižšie.

Umelec v pasci: Keď múza mlčí

Príbeh má jednoduchú zápletku, kde nás hra zoznamuje s Dakotou,nadanou hudobníčkou, ktorá je známa pod svojím pseudonymom „Neon Songbird“. Tá sa ocitla v najväčšej nočnej more každého kreatívca: v absolútnom tvorivom bloku. Pod tlakom očakávaní a vlastných ambícií sa rozhodne pre radikálny krok - izoláciu, a tak odchádza na odľahlú chatu v Apalačských horách, kde v tichu prírody dúfa v návrat stratenej inšpirácie.

Zápletka sa však rýchlo mení z idylického úteku na boj o zdravý rozum. Project Songbird excelentne pracuje s témou, ktorú by sme pokojne mohli uviesť ako „horor umeleckého vyhorenia“. Hra vám, samozrejme, nedáva odpovede hneď. Informácie o Dakotinej minulosti, o jej neúspechoch a o všetkom tom, prečo je vlastne „Songbird“ taký dôležitý, získavate postupne cez environmentálne rozprávanie - zápisníky, listy a interakciu s okolím. Príbehová línia je silne subjektívna a hra vás neustále núti premýšľať, čo z toho, čo vidíte, je realita a čo len projekcia Dakotinej vnútornej mysle.

Atmosféra, ktorá vás núti pozerať za seba

Ak sa v niečom Project Songbird naozaj skutočne sa vyníma, tak je to budovanie atmosféry. Nejde o hru, pri ktorej by ste vybuchovali od strachu každých päť minút. Je to ten typ zážitku, kde máte neustály nepríjemný pocit. Pri hraní som mal paranoidnú potrebu otáčať sa za seba, zatvárať za sebou dvere, prípade kontrolovať tiene v rohoch miestností či načúvať každému podozrivému zvuku. Hra vytvára správny trilerový a hororový pocit nie tým, čo ukazuje, ale tým, čo naznačuje. Prázdna chata, ktorá v noci mení svoju tvár a okolité lesy, ktoré pôsobia akosi neprirodzene, sú kulisami pre prvotriedny psychologický teror. Pocit izolácie je tu takmer hmatateľný. Je tu istá podoba pri tituloch, ktoré sme už mohli vidieť, ako Amnesia či temnotou zahalený Alan Wake. Samozrejme, aj tu zohráva svetlo a tma kľúčovú úlohu, no v Project Songbird je to podporené takým osobnejším rozmerom hlavnej postavy.

Mechaniky: Viac než len chodenie

Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ide o čistý walking simulátor, mechaniky sú hlbšie než sme u podobných indie hier zažili. Vývojár sa nebál implementovať prvky prežitia a ľahkej akcie.Hoci hra obsahuje súbojový systém, ten málokedy stojí v centre pozornosti. Máte k dispozícii základnú zbraň na blízko - sekeru a neskôr sa viete dopracovať k dvom strelným zbraniam, ktoré sa dajú počas príbehu mierne vylepšovať. Zabudnite však na klasické RPG stromy alebo vylepšovanie cez „skúsenostné body“. Tu je progres pevne spätý s vašou ochotou preskúmavať okolie. Vylepšenia sú rozosiate po mape vo forme špecifických súčiastok, ktoré sú ukryté na rôznych miestach, teda vylepšovanie hlavne slúži skôr ako motivácia k prieskumu okolia.

Avšak viac než priama konfrontácia s bytosťami sa oplatí stealth prístup, čo vytvára pocit, že súboje sú v tomto titule skôr na príťaž. Ako omnoho lepšie využitie hra ponúka Dakotin audio rekordér. Ten neslúži len na nahrávanie zvukov, ale pomocou neho viete detegovať ruchy nepriateľov a tým pádom vám vie pomôcť trasovať pohyb nepriateľov a použiť spomínaný stealth postup, kde sa ticho preplazíte okolo svojich prenasledovateľov. 

Čo sa týka hádaniek, sú pekne prepojené s profesiou hlavnej hrdinky. Keďže je hudobníčka, čakajú vás rébusy založené na tónoch, klavírne sekvencie a práca so zvukom. Nie sú to hádanky, ktoré by vás zastavili na hodiny, ale sú dostatočne inteligentné na to, aby ste mali po ich vyriešení pocit uspokojenia. Stealth mechaniky sú celkom funkčné, hoci nepriatelia občas vykazujú známky jednoduchšej umelej inteligencie. Súboje so sekerou alebo strelnými zbraňami sú mierne ťažkopádne, čo však možno interpretovať ako snahu podčiarknuť to, že Dakota nie je nejaká trénovaná bojovníčka.

Skutočný zmysel herného dizajnu skôr nachádzame v druhom akte. Hra tu predstavuje hudobné hádanky priamo naviazané na Dakotinu minulosť. „Matchovanie” nôt a riešenie zvukových výziev tu slúži ako naratívna metafora pre jej tvorbu. Jeden z najsilnejších momentov nastáva, keď musíte riešiť komplexný zvukový rébus v bludisku, zatiaľ čo vás neúprosne prenasleduje monštrum. Počuť jeho ťažký dych, ktorý sa približuje s každou vašou chybou pri riešení puzzle, vytvára eskalujúci pocit hrôzy. Je to dobré zobrazenie toho, aká krehká je kreativita pod tlakom - pokúšať sa „tvoriť“ (riešiť hádanku), keď cítite smrť za chrbtom, je zážitok, ktorý vám poriadne roztrasie ruky.

Vizuál s tým „divným“ filtrom

Vizuálne spracovanie je oblasťou, kde sa názory  hráčov budú pravdepodobne najviac rozchádzať. Na jednej strane tu máme detailne vymodelovanú chatu, predmety ktoré pôsobia autenticky a „prežito“. Každý detail, od rozhádzaných nôt až po prach na nábytku, pridáva hre na dôveryhodnosti. Grafika ako taká nikoho neurazí - je to solídny indie štandard, ktorý sa celkovo dobre vyníma aj na veľkej obrazovke. Kameňom úrazu je za mňa však umelecká voľba farebných filtrov. Najviac to bije do očí v lesných pasážach, kde je aplikovaný agresívny žltý až oranžový filter. Rozumiem zámeru tvorcov - pravdepodobne chceli navodiť pocit jesenného dňa, alebo snového oparu, ktorý má ladiť s psychikou postavy. Výsledok je však prinajmenšom rozladený. Počas hrania pôsobí toto zafarbenie neprirodzene a „divne“. Namiesto toho, aby filter prehlboval imerziu, občas od nej skôr odpútava pozornosť, pretože prostredie kvôli nemu stráca svoju prirodzenú hĺbku a mení sa na jednoliatu žlto-oranžovú hmotu. Je to škoda, pretože pod týmto nánosom sa skrýva pekne navrhnutá príroda.

Zvuková stopa: Srdce hry

Keďže je hra o hudobníčke, očakávania od audio stránky boli vysoké. A tu musím s radosťou konštatovať, že Project Songbird doručuje prvotriedny zážitok. Hudba nie je len sprievodom, je to aktívny rozprávač príbehu. Od začiatku, kde vezmete gitaru do rúk a počujete gitarové tóny, až po melancholické klavírne melódie, či po zvuky v momentoch ohrozenia - zvukový dizajn je majstrovský. Dabing Valerii Rose Lohman je emocionálny a uveriteľný. Dakota v jej podaní znie presne tak, ako sa človek v jej situácii cíti - vyčerpane, vystrašene, no zároveň odhodlane nájsť cestu von zo svojej tvorivej krízy. Práve audio zložka je to, čo vás drží v napätí počas celej hry a núti vás veriť, že to, čo počujete v druhej miestnosti, nie je len nevinné škrípanie.

Čo stojí za zmienku je aj to, že hra sa snaží o moderný prístup bez nahrávacích obrazoviek. To znamená, že keď prechádzate z interiéru chaty von do lesa, engine musí v reálnom čase načítať obrovské množstvo dát (assetov). Práve v týchto momentoch dochádza k miernemu trhaniu obrazu. Nie je to nič, čo by vás vytrhlo z hry natrvalo, ale v roku 2026  sa očakáva o niečo hladší priebeh streamovania dát. Je zjavné, že ide o limitáciu použitého enginu alebo mierne podcenenú optimalizáciu v oblasti načítavania levelov. Samotný frame-rate počas bežného hrania v uzavretých priestoroch je však stabilný.

Okrem spomínaného filtra a občasného trhania obrazu by hre prospelo o niečo viac „vyleštenia“ v súbojovom systéme. Keď už sa hra rozhodne, že vám dá do ruky zbraň, mala by interakcia s nepriateľom pôsobiť o niečo responzívnejšie. Chápem, že nejde o strieľačku, ale niekedy pôsobila Dakota až príliš neohrabane. Prípadne, ak by sa dali zbrane použiť  na interakciu s prostredím, napríklad na rozbitie dverí sekerou a urobiť si tak skratku, aby sa hráč mohol vyhnúť nepriateľom, to by bolo fajn. Treba spomenúť aj funkciu permadeath, ktorú, našťastie, viete vypnúť v menu, pričom v takomto titule mi pripadala absolútne zbytočná. Taktiež variabilita nepriateľov nie je práve najvyššia, čo sa však pri kratšej stopáži (cca 4 až 6 hodín) dá odpustiť.

Verdikt

Project Songbird je dôkazom, že aj s menším rozpočtom sa dá vytvoriť dielo, ktoré sa hráčovi vryje do pamäti. Je to titul pre náročnejšieho hráča, ktorý namiesto hektolitrov krvi hľadá hĺbku a atmosféru. Zaujímavý námet, špičkový zvuk a ten neodbytný pocit, že nie ste sami, robia z hry jeden z tých zaujímavejších indie hororov posledného obdobia. Ak dokážete odpustiť občasné technické zaváhania pri načítavaní mapy a zvyknete si na špecifickú farebnú paletu (ktorá vám buď sadne, alebo ju budete nenávidieť), dostanete silný psychologický triler. Je to hra o tom, aké drahé môže byť niekedy umenie a aká tenká je hranica medzi inšpiráciou a šialenstvom. Pre milovníkov žánru ide o povinnosť, pre ostatných o zaujímavú exkurziu do sveta, kde najväčšou príšerou nie je nič vonku, ale vlastná prázdna myseľ.