Napriek tomu, že pomerne vysoké percento produkcie budgetových simulátorov z dielne PlayWay tvorí ľahko odhaliteľný odpad, občas motyka vystrelí. Nie tak, že by sme museli v redakcii skákať a nechať si na rameno vytetovať logo tohto herného majstra produktov pochybných kvalít. Ale občas, raz za dlhý, predlhý čas, sa objaví hra, ktorá napriek svojej ťažkopádnosti a absurdnosti má v sebe aspoň štipku atmosféry. Driving Life sa tak aspoň na začiatku tvári. A potom odhalí svoje vráskavé telo.

Driving Life je postavený na jednoduchej myšlienke: tu je auto, tam je zadanie, tak jazdi. Na tomto mieste by sme mohli i skončiť, pretože aj Grand Theft Auto má hrateľnosť postavenú na rovnakom princípe. Dokonca aj tu môžete a vlastne i musíte zo svojho auta vystúpiť, aby ste zadanie nielenže úspešne splnili alebo ho od NPC získali. Dialógy kvalít tureckých telenoviel či moderných love islandov a zúfalých paničiek z Budapešti dostaneme zdarma. Nestrieľa sa tu, na ulici nikoho nezrazíte (pretože sa tam vlastne nik neprechádza) a prvé minúty sa budete neveriacky obzerať a pýtať sa, čo máte vlastne, dopekla, robiť.

Život v Driving Life nie je vôbec jednoduchý a hra vám nič zadarmo nedá. Na začiatku dostanete do rúk kľúče od auta a nastane prvé prekvapenie. A čo teraz? Jazdný model za veľa nestojí, hoci vývojári sa mlátia do pŕs a propagujú realitu za volantom. Úprimne, nedal by som im do rúk ani kolobežku od Ramony. Auto nepríjemne pláva na ceste, brzdí lepšie ako formula a na zmenu smeru jazdy reagujú vozidlá až nepríjemne citlivo. Motanie sa od krajnici ku krajnici sa stane súčasťou hrateľnosti.

Manuálna prevodovka je zaujímavým spestrením, horšie je to neexistujúcim modelom poškodenia - proste nabúrate a ukazovateľ damage sa začne plniť. A to je všetko vážení priatelia, žiadne pokrčené plechy či rozsypané sklo alebo dokonca odpadnuté spätné zrkadielko. Realita za volantom vyzerá diametrálne odlišne a správanie sa virtuálneho vozu pôsobí kostrbato, neisto a umelo. Aj Forza Horizon vyzerá ako hardcore simulátor v porovnaní s jazdou v Driving Life. Je pritom úplne jedno, že maximálne rýchlosti, ktoré pri dlhej akcelerácii atakujete, majú hodnoty vyšších desiatok.

Na to, aby ste sa však pohli, musíte najprv naštartovať, povoliť ručnú brzdu a zaradiť rýchlosť. Žiadny automat a ak sa na to cítite, môžete rýchlosti radiť skutočne manuálne. Na začiatku zábava, neskôr otrava. Doveziete sa teda pred hotel a na druhý deň dostanete echo, kde môžete nechať svoju vizitku ako šoféra na voľnej nohe. Skôr, než sa však rozhodnete čokoľvek podniknúť, je žiaduce navštíviť miestny obchod a kúpiť si hodinky (pretože ak máte niekde byť o 13tej, tak tam vtedy byť musíte) a GPS, aby ste vôbec na mape videli, kde sa práve nachádzate. Tutoriál je v týchto obmedzeniach viac než skúpy a na viacero drobností budete musieť prísť sami.

Akonáhle už máte aspoň základnú výbavu a prehodíte zopár slov s manažérkou čínskej reštaurácie, môžete sa presunúť do svojej motelovej izby a čakať na telefonát. Ešte raz: presuniete sa do svojej izby a čakáte. Ak chcete zabiť čas, pretože potom ubieha rýchlejšie, zapnete si TV. Ale inak v prvé dni doslova nemáte do čoho pichnúť, takže môžete skúmať okolitý svet, ktorý je však až na vozidlá pomerne prázdny a pustý. Nikde žiadne bonusy a miesta, kam ak sa vyštveráte, by ste dostali odmenu. Späť do práce: vizitku môžete nechať aj na miestnej pošte alebo v motelovej lobby, no na to potrebujete vyššiu prestíž alebo vyššiu licenciu na vodičský preukaz.

Ak teda nechcete rozvážať jedlo za neskutočne mrzký peniaz, musíte investovať do vzdelania. To znamená zaplatenie si B (alebo vyššej) licencie, aby ste mohli neskôr šoférovať trucky, ale aj zvládnutie skúšobnej jazdy - napríklad školským autobusom. Drobnosť, ale svoju vizitku môžete nechať už na dvoch miestach a hneď sa na živobytie zarába o čosi jednoduchšie. Naháňanie sa za lepšími zákazkami však znamená zúfalé grindovanie.

A v tomto momente naráža kosa na kameň. Driving Life je budgetová hra, ktorá sa síce snaží tváriť zaujímavo a ono nápady, s ktorými prichádza sú celkom fajn, no prevedenie je... no budgetové. Musíte jesť a piť, tak občas niečo zbaštíte a vypijete. Keďže je život ťažký a konsolidácia mrcha, stravujete sa nezdravo, lebo to sa rovná aj lacno. Únava sa rieši spánkom. Svojim vozidlom sa dostanete na miesto určenia, vezmete úlohu (s konkrétnymi vozidlom), splníte úlohu, dostanete pár drobných a takto až do skonania vekov.

Nie je tu nič, čo by ukazovalo akýkoľvek progres postavy alebo vylepšovanie atribútov. Možností, do čoho by sa dali vrážať získané skúsenosti, nájdete milión aj hneď teraz, pretože krajina je otvorená a môžete sa mimo vozidla vybrať doslova kamkoľvek. Chýbal mi viditeľný progres atribútov, či už zlepšovanie fyzických schopností postavy, vylepšovanie vozidla a jeho ovládanie, precízna výmena náhradných dielov či úprava vozidla, progres schopností postavy za volantom alebo rozbehnutie vlastného biznisu vo veľkom. Zabudnite.

Ale v elektronickom obchode si môžete kúpiť digitálky miesto klasických ručičkových hodiniek. A to je všetok tovar. Tlesk-tlesk-tlesk. Lenže čo tak sekundárne misie, keďže po zadaniach, ktoré by vám vyniesli čo i len mrzký peniaz, musíte doslova pátrať lupou? Všetko v hre je až frustrujúco zahrabané pod nánosom zbytočného presúvania sa, hľadania a čakania. Cieľom hry malo byť jazdenie, no rozhodne je maximálne nezábavné, ak nemáte cieľ pri presúvaní sa z miesta na miesto.

Druhým problémom je krutý fakt, že tu všetko trvá príliš dlho a hrateľnosť je tak založená na neskutočne nudnom grindovaní. Simulácia života nájomného šoféra síce nemusí byť extrémne originálna, no v podaní Driving Life je to postupom času až zúfalá nuda. Pomerne jednoduchý jazdný model a malý počet vozidiel, ktoré si môžete vyskúšať (reč je o jednotkách kusov), taktiež nenahrávajú dlhodobému hraniu. Pozitívom je, že sa každý voz ovláda trochu inak, ale na druhú stranu ani neočakávajte ohromujúce zázraky. Podpásovkou je správanie sa ostatných účastníkov premávky, pri ktorých je pomenovanie AD (artificial dementia) vlastne ešte komplimentov.

Jazdia tak, akoby ste neboli na ceste, takže jazdou pri krajnici docielite to, že vás obídu tesne pri ľavých dverách, pretože vás neregistrujú. Ak zastavíte v protismere, pri cúvaní pôjdu tesne pred vami ako v smiešnych videách na sociálnych sieťach. Des a hrôza v priamom prenose, pričom často ani neviete, že do vás niekto narazil, len sa ozve buchot a zodpovednosť samozrejme padá na vaše plecia. Tak absurdne naprogramované modely chovania neboli ani v Midtown Madness či prvom GTA alebo Driverovi (áno, to sú hry spred takmer 30 rokov...).

Technické spracovanie nie je v žiadnom prípade nijako oslnivé, ale okolitá krajina zas nie je ani úplne na zahodenie. V rámci budgetových hier ide rozhodne o nadštandard, ale len čo sa týka exteriérov ako takých. Horšie je to, že fyzika tu v podstate takmer neexistuje a ak do vás niekto vrazí, proste sa ozve buchnutie a autá možno od seba odskočia. Zvuky nárazu a krčiacich plechov si musíte robiť sami. Umelá inteligencia ostatných vodičov je viac než mizerná a proste si jazdia svoje. Takže vlastne ako u nás na cestách. Ešte, že ich stretnete na ceste len zopár, no vždy ide auto, ak vychádzate z parkoviska, takže si dávajte pozor.

To, že Driving Life sa chce predviesť aj mimo vozidlo, robí hru na prvý pohľad pútavou. Na druhý, keď sa rozhodnete prehodiť zopár slov s miestnymi, stratíte chuť do života. Interiéry budov definujú slovo skromnosť a všetky postavy len postávajú alebo posedávajú kŕčovito v jednej polohe a nikdy nezmenia svoju pózu. Animácie pohybov v tých niekoľkých prípadoch pôsobia skôr úsmevne, ale na chodníkoch a cestách na nikoho nenatrafíte. Dabing ani netreba príliš rozoberať: je tu a stojí za deravú bačkoru, rovnako aj textový prepis dialógov. Celé je to amatérske a umelé.

Otázkou preto zostáva, prečo dostal Driving Life napriek uvedeným neduhom a pomerne repetitívnej hrateľnosti až tak vysokú známku? Je to simulácia, ktorá má potenciál a prináša pomerne zaujímavý nápad, ktorý navyše nie je úplne odfláknutý. Hre treba dodať viac, enormne viac obsahu. Mapa je na začiatok celkom fajn, no musí sa rozšíriť ako obsahom, tak aj rozlohou. A hlavne chceme byť viac vtiahnutí do diania RPG prvkami, rozmanitosťou. Je však otázne, či sa niečoho takého Driving Life niekedy dočká.

Technické neduhy, odfláknutá optimalizácia a mizerný tutoriál sú len hrdzavým klinčekom. No napriek tomu má Driving Life to nenápadné čaro a prináša myšlienku, ktorej sa oplatí držať. Stále síce opakujete tie isté činnosti, ale stále tajne dúfate, že sa karta obráti a vy nájdete v hre precízne ukrytý zábavný element, ktorý vám otvorí dvere do motoristickej nirvány. Nestane sa tak, pretože za volantom v Driving Life nevydržíte viac ako 30 minút. Och, ale ten premrhaný potenciál, toho je náramná škoda.