Scarlet Deer Inn mixuje niekoľko herných štýlov - hráč pobehuje po dedine, hľadajúc špecifické predmety a plní primitívne hádanky a úlohy pre dedinčanov, evokujúc point & click žáner. Inokedy skáče z platformy na platformu, snažiac sa nespadnúť do bodcov alebo rýchlo preskakovať medzi padajúcimi platformami. Alebo má pred sebou semi-otvorený level, v ceste mu stoja zatvorené dvere, ku ktorým musí nájsť kľúč. Problém, možno čiastočne zapríčinený krátkou hernou dobou (v mojom prípade 4 hodiny), je to, že žiaden herný štýl nebol dotiahnutý do konca. 

Najväčšou výzvou v skákacích pasážach je nespadnúť do bodcov alebo do vody (pád z veľkej výšky prekvapivo nevadí). Tieto časti hry sú ale väčšinou veľmi krátke a jednoduché. Rozloženie platforiem sa v podstate opakuje naprieč hrou a k dispozícii je len základný skok. Predtým spomenuté semi-otvorené levely sa viacmenej prekrývajú so skákacími pasážami. Vo všeobecnosti má hráč vždy jednu hlavnú cestu, naprieč ktorou sa postupne dopracuje ku kľúču do ďalšej lokácie. Mierne odchýlky slúžia len na zmätenie hráča. Podľa mňa fungujú z hľadiska atmosféry, ale pre hrateľnosť sú zanedbateľné. Jedna vedľajšia cesta vždy vedie k "skrytej lokácii," kde hráč nájde voliteľný predmet. Ten nikdy nedopĺňa hrateľnosť a nijak významne príbeh. Najzaujímavejšie na nich je, že cesta k nim je občas ťažko badateľná v tme. Hráč sa nikdy nedočká komplexnosti a aj najťažšie pasáže z hľadiska hráčových reflexov,vlastne nevyžadujú veľa snahy. Môžem pochváliť aspoň príjemné a responzívne ovládanie.

Hádanky sa sotva dajú nazvať hádankami - "posuň kocku zľava doprava, aby si doskočil na platformu" a ničoho záživnejšieho sa hráč nedočká. Najzložitejšie "hádanky" hráča len nútia chodiť hore dole. Nie je ťažké zistiť, čo treba urobiť, len sa treba nachodiť. Sekvencie v dedine a na zámku sú podobne jednoduché, aspoň ale obsahujú takmer všetok príbeh. Ich najzáživnejši aspekt je, že si hráč musí pamätať, kde sa nachádza aká postava, v ktorom dome sa nachádza vec, ktorú potrebuje apod. Jediný reálny problém je ten, že v polovici hry musí hráč nájsť 3 predmety, ktoré ale hľadá postupne, pričom by z hľadiska príbehu aj hrateľnosti dávalo väčší zmysel,dostať inštrukcie k nájdeniu všetkých predmetov naraz. Hráč by tak bol odmenený za dobrú znalosť mapy a postava, ktorá vám tie inštrukcie dáva, by pôsobila menej hlúpo. 

Mechanika pochodne si zaslúži vlastný odsek. V podzemí treba neustále zapaľovať lampy, z nich si naopak zapaľovať pochodeň pri preskúmavaní, pretože v úplnej tme hráč po pár sekundách zomrie. Niekedy musí hráč prejsť riadny kus cesty, než nájde ďalšiu lampu, väčšinou sú ale žiaľ v príliš hojných počtoch. Pochodňou hráč aj bojuje, lenže oba typy nepriateľov zomrú hrozne rýchlo, majú len jeden útok a reálne nemajú žiadnu šancu zabiť hráča. Služia len ako otravná prekážka. Atmosfericky zas pochodeň drží späť fakt, že v istých častiach hry proste neprestane horieť bez ohľadu na to, ako dlho bude hráč len stáť na mieste.

Príbeh hry je v podstate hlavným ťahákom a zaberá veľkú časť už tak krátkej hernej doby, má ale priveľa problémov. Duchovia v tomto svete nemôžu opustiť svet smrteľníkov, ak nie sú riadne pochovaní a vidieť ich môže ktokoľvek, čo znamená, že by o nich vedel každý, napriek tomu nie je ich existencia všeobecne známa. Podobný problém má aj hlavný záporák, ktorého dom nie je tak ďaleko od dediny a nie je nijako schovaný ani neprístupný, napriek tomu si nikto nikdy nevšimol jeho aktivít, v rámci ktorých sa dedinou pohybuje neustále.

Najväčší problém je hlavná postava. Prepracovaná žena, ktorá sa sama musí starať o dve deti, o ktoré by mohla prísť každou chvíľou, pričom už niekoho vo svojom živote stratila. Čakali by ste ženu starostlivú a prísnu, možno naoko nepríjemnú, jej trápenie by chápal len úzky kruh dobrých priateľov, niečo na ten spôsob, lenže jej osobnosť je prakticky non-existentná, čo podporuje aj fakt, že so žiadnym z početných dedinčanov nemá nijako zaujímavý ani unikátny vzťah. Ďalší problém je, že si nahlas často mrmle veci, ktoré sa predchvíľou dozvedela od nejakej postavy. Hráč to nepotrebuje vidieť a akurát to pôsobí schizofrenicky. Naopak, keď v podzemí narazí na zvláštne príšery alebo skoro zomrie, nielenže to sotva okomentuje, ani len na tvári nie je vidieť žiaden údiv alebo zdesenie. 

Hra exceluje po vizuálnej stránke. Modely postáv sú pôvodne vyšívané, vďaka čomu majú veľmi unikátne a kvalitné textúry. Ich animácie a tvrdá čierna línia naprieč ich siluetami ich dokonale zvýrazňujú naproti prostrediu. Ich dialógové bublinky sú tiež vyšívané a majú unikátne sfarbenie na základe farby ich oblečenia, čo hre pridáva na šarme. Všetky lokácie majú kopec detailov, sú farebne veľmi pestré, a jednotlivé vzdialenosti, či už preč alebo ďalej od kamery, sú na seba kvalitne navrstvené, čo vytvára veľmi imerzívny pocit 3D prostredia. V podzemí vytvára tma perfektnú atmosféru. Osobne sa mi veľmi páči, ako hranice skákacích plošiniek často sú len tak-tak vidieť, takže hráč musí našlapovať opatrne a hocijaký zbrklý pohyb ho môže stáť život.

Zhrnul by som ešte zopár detailov: V nastaveniach sa ovládanie dá meniť len v menu, čo je podľa mňa veľmi zvláštne. Naprieč hrou hráč naráža na checkpointy, lenže keď odíde do menu a späť do hry, hodí ho hra za poslednú načítaciu obrazovku, nie na jeho posledný checkpoint, čo často dokáže ušetriť čas, čo je nefér výhoda v hráčov prospech. Toto nie je úplne detail, ale finálny boss je sklamanie - v podstate len zopakovanie všetkých prekážok, s ktorými sa hráč stretol. To nie je problém ako koncept, lenže jednotlivé prekážky sú dosť nudné - bodce na zemi a dvojica smiešne primitívnych nepriateľov. Nepomáha ani fakt, že boss je veľmi dôležitá postava, ktorá ale nemá unikátne útoky, čím stráca na osobitosti. A keď hráč zomrie, musí vždy presedieť celú jej štartovaciu animáciu.

Scarlet Deer Inn exceluje v atmosfére a v grafike, lenže hrateľnosť je zmáteným mixom rôznych štýlov, pričom ani jeden nedosahuje svojho potenciálu, len sa neustále drží úplne základných konceptov a mechaník, s ktorými bude mať veľa hráčov nespočet skúseností. Pochodeň mala potenciál byť zaujímavá, lenže ju drží späť prílišné držanie za ručičku a fakt, že jej dočasnoť nie je všadeprítomná ale len kontextuálna. Celkovo podľa mňa ide o priemerný zážitok s veľmi príjemným a unikátnym vizuálom.