Česká nezávislá herná scéna už neraz ukázala, že zaujímavé nápady nemusia vznikať iba vo veľkých štúdiách. Jedným z takýchto projektov je aj Dreadline Express, psychologická hororová adventúra, za ktorou stojí vývojár David Konečný. Na hre začal pracovať v roku 2024, pôvodne sám, no postupne sa k nemu pridali ďalší nadšenci. O vydanie sa stará spoločnosť Shoreline Games.

Na prvý pohľad ide o pomerne nenápadný projekt, no za jeho skromným spracovaním sa skrývajú ambiciózne nápady. Autori sa nesnažia konkurovať veľkým hororovým titulom technickou stránkou či množstvom akcie, ale predovšetkým originalitou a netradičným prístupom k hrateľnosti. Dreadline Express tak už od začiatku pôsobí ako adventúra, ktorá sa nebojí experimentovať a vydať sa trochu odlišnou cestou.

Samotný námet dokáže vzbudiť zvedavosť. Ľudská civilizácia sa ocitla na pokraji zániku a poslední preživší cestujú záhadným vlakom naprieč nehostinným svetom. Nikto vám na začiatku poriadne nevysvetlí, čo sa stalo, kam vlak smeruje ani aký zmysel má jeho cesta. K tomu si pripočítajte ponurú atmosféru, zvláštnych cestujúcich a neobvyklý systém konverzácií založený na ilustrovaných kartách. Práve tie patria medzi najväčšie prednosti hry, hoci sa časom stali aj zdrojom mojej najväčšej frustrácie, ku ktorej sa ešte dostaneme.

Posledná cesta ľudstva

Hlavný hrdina sa prebúdza vo svojom kupé bez jasných spomienok na minulosť. O svete okolo seba nevie takmer nič a rovnako nejasná je aj jeho vlastná totožnosť. Vlak pôsobí zvláštnym, miestami až znepokojivým dojmom, pričom za oknami sa rozprestiera krajina, ktorá akoby prestala podliehať prirodzeným zákonom. Už prvé minúty vám napovedia, že na tejto ceste rozhodne nie je všetko v poriadku.

Autori veľmi dobre pracujú s postupným dávkovaním informácií. Pravidlá sveta vám nevysvetlia v niekoľkých úvodných dialógoch. Namiesto toho si ich skladáte sami z náznakov, rozhovorov a nových poznatkov. Často sa stane, že informácia, ktorá spočiatku pôsobila nepodstatne, zrazu zapadne do širšieho kontextu. Hra tak dokáže vyvolať prirodzenú zvedavosť a udržať si tajomstvo bez toho, aby sa spoliehala na lacné prekvapenia.

Príjemne ma prekvapili predovšetkým jednotliví cestujúci. Nepôsobia iba ako figúrky rozmiestnené po vozňoch, ktorých úlohou je odovzdať ďalšiu stopu. Každý má vlastnú minulosť, problémy, vzťahy a tajomstvá, pričom nie všetci sú ochotní o nich otvorene hovoriť. Keď sa vám podarí získať nový poznatok, niekedy sa zmení aj váš pohľad na postavu, o ktorej ste si mysleli, že ju už poznáte. Práve odhaľovanie týchto osobných príbehov patrí medzi najzaujímavejšie časti hry.

Pochváliť musím aj dialógy, ktoré sú napísané naozaj dobre. Rozhovory nepôsobia iba ako povinná výplň medzi jednotlivými úlohami, ale prirodzene prezrádzajú viac o svete, jeho obyvateľoch a samotnom protagonistovi. Často ma zaujímalo, čo mi konkrétny cestujúci ešte povie a aké tajomstvo sa skrýva za jeho správaním. Túžba zistiť, kto vlastne som a kam tento zvláštny vlak smeruje, ma držala pri hre aj vo chvíľach, keď samotné pátranie začalo strácať tempo.

Kartičky namiesto klasických rozhovorov

Najoriginálnejšou súčasťou Dreadline Express je nepochybne kartový systém konverzácií. Nejde však o klasickú kartovú hru, v ktorej by ste si vytvárali bojový balíček alebo zlepšovali štatistiky. Karty predstavujú vaše vedomosti, spomienky, predmety, osoby či udalosti. Získavate ich skúmaním prostredia, čítaním dokumentov a rozhovormi s cestujúcimi. Všetko sa následne ukladá do tematicky rozdeleného albumu, ktorý slúži ako zbierka vašich doterajších poznatkov.

Samotné kartičky sú navyše veľmi pekne ilustrované. Ich výtvarné spracovanie pripomína staré, tajomné tarotové karty a výborne zapadá do ponurého vizuálneho štýlu hry. Album sa tak nestáva iba praktickým rozhraním, ale aj jedným z jej charakteristických prvkov. Čím viac informácií získavate, tým bohatšia je vaša zbierka a tým viac možností sa pred vami otvára.

Z albumu si vyberáte karty, ktoré môžete použiť samostatne alebo kombinovať až tri naraz. Vhodná karta vám sprístupní novú tému rozhovoru, odhalí ďalšiu informáciu alebo umožní interakciu s prostredím. Princíp si osvojíte už na začiatku, keď sa prebúdzate v uzamknutom kupé. Po získaní karty predstavujúcej zdroj svetla dokážete preskúmať miesta, ktoré boli dovtedy zahalené tmou, a objaviť nové poznatky. Ide o jednoduchý, ale účinný spôsob, ako hráča naučiť premýšľať nad tým, čo všetko môže určitá karta znamenať.

Ešte zaujímavejšie to začne byť pri rozhovoroch. Ak chcete od niektorého cestujúceho zistiť viac o jeho minulosti, nestačí len kliknúť na pripravenú otázku. Potrebujete mať správne informácie a vhodne ich prepojiť. Kombinácia kariet o konkrétnej osobe a udalosti môže otvoriť tému, ku ktorej by ste sa inak vôbec nedostali. Navyše rovnaká karta nemusí fungovať na každého rovnako. Záleží na tom, s kým hovoríte a čo už o danej situácii viete. Niektoré otázky môžu cestujúceho povzbudiť k otvorenosti, iné ho, naopak, rozrušiť.

Páči sa mi najmä myšlienka, že získané vedomosti sa tu menia priamo na nástroje hrateľnosti. Nie sú iba odmenou za prečítané dialógy, ale skutočne ich používate na ďalší postup. Kartičky a ich kombinovanie sa mi veľmi rýchlo dostali pod kožu. Keď sa mi podarilo správne prepojiť zdanlivo nesúvisiace informácie a hra ma odmenila novým odhalením, mal som z toho skutočnú radosť. Je to svieži nápad, ktorý dokáže tradičné adventúrne rozhovory výrazne oživiť. O to väčšia škoda, že si svoju silu neudrží počas celého putovania.

Ponurá atmosféra a lovecraftovský nádych

Jednou z ďalších výrazných predností Dreadline Express je atmosféra. Autori pochopili, že na vyvolanie nepokoja nepotrebujú neustále strašenie ani príšery vyskakujúce spoza rohu. Úzke chodby, malé kupé a neistota z toho, čo sa nachádza za oknami, vytvárajú prirodzený pocit stiesnenosti. Vlak predstavuje posledné útočisko ľudstva, no zároveň sa na jeho palube nikdy necítite úplne bezpečne.

Hra pritom veľmi dobre pracuje s lovecraftovským motívom strachu z nepoznaného. Nejde iba o zvláštne výjavy či nadprirodzené prvky, ale predovšetkým o pocit, že svet okolo vás ukrýva čosi, čomu človek nedokáže celkom porozumieť. Práve táto neistota robí z cesty posledným vlakom niečo viac než obyčajné rozprávanie o konci civilizácie. Mystérium sa tu buduje postupne a hráčovi ponecháva priestor na vlastné úvahy.

Veľký podiel na celkovom dojme má špecifické grafické spracovanie. Dreadline Express sa nesnaží o fotorealizmus, ale využíva osobitú štylizáciu, ktorá mu dodáva vlastnú identitu. Ponuré farby, práca so svetlom a takmer snový vzhľad prostredia vytvárajú výborný kontrast medzi interiérom vlaku a neznámym svetom za oknami. Osobne sa mi tento výtvarný prístup veľmi páčil. Nie je to len náhrada drahšej grafiky, ale vedomá súčasť toho, čím hra pôsobí tak zvláštne.

Výborne funguje aj zvuková stránka. Ambientná hudba, ruchy vozňov a ďalšie zvukové efekty vytvárajú podmanivú kulisu, ktorá dokáže vyvolať nepríjemný pocit aj vo chvíľach, keď sa na obrazovke nič dramatické nedeje. Jednotlivé skladby majú melancholický až znepokojivý charakter a k hre sa veľmi dobre hodia. Moja jediná výhrada smeruje k ich rozmanitosti. Pri dlhšom hraní som mal občas pocit, že počúvam stále tie isté hudobné motívy. Pestrejší soundtrack by určite nebol na škodu, samotné ozvučenie však považujem za jednu z lepších stránok hry.

Taktiež našincov určite potešia české titulky a lokalizovaný text, čo pri adventúre postavenej na čítaní rozhovorov rozhodne poteší. Zamrzí však absencia plnohodnotného dabingu. Postavy sú zaujímavo napísané a hovorené slovo by im mohlo vdýchnuť ešte viac života, najmä v dramatickejších situáciách. Hra používa iba jednoduché zástupné hlasové zvuky. Autor vysvetlil, že vzhľadom na množstvo textu a možnosti malého tímu je kompletný dabing momentálne nereálny. Tento kompromis chápem, no stále ide o prvok, ktorý by dokázal už tak silnú atmosféru ešte viac podporiť.

Keď sa pátranie zmení na skúšanie všetkého

Najväčší problém Dreadline Express sa u mňa prejavil až v neskorších fázach. S postupom príbehu pribúdajú ďalšie karty, rozrastajú sa možnosti rozhovorov a počet potenciálnych kombinácií. Spočiatku to funguje výborne, pretože máte pomerne jasnú predstavu o tom, čo ste sa dozvedeli a čo by ste mohli vyskúšať. Postupne sa však prehľad stráca a zaujímavé pátranie sa dokáže zmeniť na únavné experimentovanie.

Presne to sa stalo aj mne. Ku koncu som mal v albume rozsiahlu zbierku kariet, ale namiesto premýšľania nad logickými súvislosťami som začal mechanicky skúšať rôzne kombinácie na takmer každom cestujúcom. Opakovane som prechádzal z jedného konca vlaku na druhý, oslovoval tie isté postavy a ukazoval im karty, pri ktorých som si už ani nebol istý, či som ich predtým neskúšal. Mal som pocit, že stojím na mieste a čakám, kým niektorá náhodná kombinácia konečne prinesie výsledok.

Nešlo pritom o to, že by hra ponúkala príliš zložité hádanky. Skôr som stratil prehľad o tom, ktoré informácie som už využil, s kým som sa o nich rozprával a ktoré otázky zostávajú otvorené. Práve preto mi veľmi chýbal klasický denník. Album síce uchováva všetky získané karty, ale nedokáže úplne nahradiť prehľad rozhovorov a doterajších zistení. Nemusel by obsahovať presný zoznam úloh ani vás viesť za ruku. Stačilo by, keby si hlavný hrdina zapisoval, čo sa od jednotlivých cestujúcich dozvedel a aké súvislosti ešte potrebuje objasniť.

Samotné skúšanie rôznych riešení mi vôbec neprekáža. V adventúrach je prirodzené a v tomto prípade aj zábavné. Rozdiel je však medzi situáciou, keď niečo skúšate na základe vlastnej úvahy, a momentom, keď už iba kombinujete všetko so všetkým v nádeji, že sa konečne posuniete. Dreadline Express sa ku koncu nebezpečne približuje práve k tej druhej možnosti. Príbeh ma stále zaujímal, ale cesta k ďalšiemu odhaleniu sa miestami zmenila na skúšku trpezlivosti. Je škoda, že mechanika, ktorá ma na začiatku tak nadchla, postupne začala brzdiť samotné tempo hry.

Vlak, ktorý mohol ponúknuť viac

K pocitu opakovania prispieva aj pomerne skromný rozsah prostredia. Väčšinu času sa pohybujete v podstate medzi dvoma hlavnými vozňami. Autori v nich síce dokázali vytvoriť výbornú atmosféru a umiestniť zaujímavé postavy, no samotný koncept posledného vlaku ľudstva si priam pýta viac priestoru. Ďalšie kupé, technické oddelenia či skladové priestory by mohli priniesť nové tajomstvá a zároveň spestriť pohyb po vlaku.

Ešte viac by som ocenil väčšiu interaktivitu s okolím. Počas hrania som si spomenul na staršiu hororovú sériu Penumbra, kde otváranie zásuviek, prehľadávanie skriniek a manipulácia s predmetmi prirodzene podporovali pocit objavovania. Dreadline Express je, samozrejme, postavený na inom základe. Nie je to klasická adventúra orientovaná na pixel hunting, ale predovšetkým na rozhovory, karty a odhaľovanie súvislostí. Napriek tomu si myslím, že by sa oba prístupy dali vhodne spojiť.

Predstavte si napríklad, že by ste v kupé otvorili zásuvku a našli fotografiu, starý list alebo osobný predmet. Ten by vám mohol sprístupniť novú kartu a následne aj ďalšiu tému rozhovoru. Nešlo by o zmenu základnej hrateľnosti, skôr o jej prirodzené rozšírenie. Viac takýchto drobných objavov by podľa mňa pomohlo rozbiť kolobeh opakovaných návštev cestujúcich a zároveň prehĺbiť dojem, že skutočne skúmate miesto s vlastnou históriou.

Za zmienku stojí aj netradičný systém ukladania. Hra vám umožní uložiť postup pri návrate do hlavného menu alebo pri ukončení, pričom máte k dispozícii jedinú priebežnú pozíciu. Nemôžete si teda vytvoriť viacero vlastných uložených bodov a podľa potreby sa k nim vracať. Mám za to, že zámerom autora nebolo technické obmedzenie, ale to, aby mali rozhodnutia skutočné dôsledky a aby možnosť voľného načítavania nenarušila ponorenie do príbehu. Takýto zámer dokážem pochopiť, osobne by som však ocenil možnosť po dohraní vyskúšať aj alternatívne riešenia.

Dreadline Express je zaujímavý český projekt, ktorému sa podarilo nájsť vlastnú identitu. Výborná atmosféra, osobitý výtvarný štýl, vydarené zvukové efekty, kvalitné dialógy a tajomný príbeh vytvárajú veľmi silný prvý dojem. Najväčším lákadlom je však originálny systém kartových konverzácií. Keď funguje, dokáže vyvolať skvelý pocit z toho, že ste sa k novému poznatku dopracovali vlastným premýšľaním.

O to viac zamrzí, že s rastúcim počtom kariet začne hrateľnosť strácať prehľadnosť. Chýbajúci denník, opakované skúšanie kombinácií a obmedzené možnosti skúmania prostredia dokážu najmä v závere ubrať hre z tempa. Menší počet hudobných motívov či absencia dabingu sú skôr vedľajšie výhrady. Hlavným problémom zostáva, že cesta k ďalším zaujímavým odhaleniam nemusí byť vždy rovnako zábavná ako odhalenia samotné.

Osobne som si preto odniesol trochu rozporuplné pocity. Úvod ma dokázal nadchnúť, príbeh ma zaujímal až do konca, no v posledných fázach som sa už neraz musel do ďalšieho skúšania kariet nútiť. Napriek tomu by bola škoda Dreadline Express prehliadnuť. Ukazuje totiž, že aj obyčajný rozhovor sa môže stať originálnou hernou mechanikou. Len škoda, že pri hľadaní odpovedí sa občas stratí aj samotný hráč.