Boomer shooter je označenie, ktoré nemám veľmi rád, no dostáva sa do popredia o to viac, ako väčší aj menší vydavatelia oznamujú stále nové retro strieľačky. Tie nie sú žiadnou novinkou, no dnes sa zdá, že už chce mať každý svoju variáciu na Doom, Quake, Duke Nukem 3D a iné klasiky. Hrať takéto hry tak už prestáva byť také osviežujúce, no stále sa medzi nimi dajú nájsť aj zaujímavé kúsky. Aby sa však v tej prietrži „boomer shooter“ hier niektoré nestratili, skúšajú autori rôzne spôsoby, ako zaujať. Najjednoduchšie je odlíšiť sa vizuálne. Pozrite sa na Post Void, Ultrakill, Prodeus a ďalšie, ktoré už na prvý pohľad vyzerajú svojsky. No a do rovnakej kategórie patrí aj KINGDOM of the DEAD, akčná novinka od malého tímu Dirigo Games.

Je to hra niekoľkých tvárí, ktorá sa snaží vychádzať z klasických strieľačiek zo starej školy, ale razí si vlastnú cestu. Niečo v nej vyšlo, niečo nie, rozhodne však je zaujímavá. A keď sa pozriete na obrázky okolo, asi nebudete dlho hádať, na čo autori stavili, aby oslovili hráčov a odlíšili sa v dave podobných hier – autori sa totiž rozhodli pre monochromatické grafické spracovanie hry. Tá tak pripomína napríklad indie hit Return of the Obra Dinn či iné podobné hry, aj keď je pravda, že grafika je svojská a nesnaží sa kopírovať iné tituly.

Hre to dodáva unikátny a ihneď identifikovateľný vzhľad, ktorý láka už len na to, aby ste sa bližšie pozreli. A možno to neskončí len pri tom prvom pohľade. To je určite skvelý plán a na papieri to musí vyzerať skvele. O to viac, že sa autori môžu pochváliť ručne kresleným vizuálom. Má to naozaj niečo do seba a vyzerá to asi aj lepšie, ako keby bola hra vykresľovaná klasickým štýlom. Akurát to nie je priamo pri hraní veľmi praktické. Autori totiž vsadili na štýl a zabudli na praktickosť. Často tak narazíte na miesta, kde nevidíte vôbec nič, je tam len čiernočierna tma. To sú momenty, kedy by ste si fakt želali trochu pestrejšie spracovanie. Celkovo tak začnete mať neskôr pocit, že tento trik síce oslovil, ale nefunguje dlhodobo.

Hore som vypísal tri legendy – Doom, Quake a Duke Nukem 3D. Tie sú dokonalou ukážkou toho, že legendárne hry sprevádzala aj ikonická hudba. A kým tu grafika síce zaujme, ale dlhodobo až tak nefunguje, hudba ma neraz držala pri hraní a aj vďaka hudbe ma akcia bavila. Chcel som sa dostať ďalej, aby sa opäť rozbehla nejaká akčná pasáž, hra spustila dynamickú hudobnú slučku, ktorá to celé sprevádzala. Skladieb tu nie je veľa, ale pri hraní znejú dobre a fakt sú skvele zložené. To je však okrem rôznych efektov jediný zvuk, ktorý tu započujete. Dabing by ste tu hľadali márne.

O čom to vlastne je? Opäť beriete do ruky pestrú paletu zbraní, aby ste zahnali démonov do pekla. Nič viac, nič menej, len roky známa a overená premisa. Akurát tu sa z vás stane agent Chamberlain. Ten bol profesorom, generálom a teraz je strážcom brán medzi svetmi. Keď však Smrť (áno, vašim nepriateľom je samotný Smrťák) otvorí brány do nášho sveta, cez ktoré sem posiela svoje armády nemŕtvych, musíte zobrať do ruky kolt a svoj verný (a dosť ukecaný) meč, aby ste tieto armády zahnali a tiež zavreli všetky brány.

Príbeh nie je nejaké terno a dokonca by som povedal, že ho hra ani veľmi netlačí do popredia. Skôr práve naopak, len tu a tam vám podhodí nejakú drobnú porciu formou dialógu, zväčša na začiatku každej z misií. Prestrihové scény tu veľmi nečakajte, aj keď tie úvodné scény v úvode misií by sa za ne dali považovať. Ak vás ani to minimum príbehu nezaujíma, môžete ich pokojne preskakovať. Na záver sa autori pokúsili aj o niečo ako príbehový zvrat, no veľmi to s vami nezamáva. Akútne v hrách nepotrebujem veľké príbehy, vyrastal som na takých, ktoré takmer žiadny nemali (a ak, tak celý príbeh bol zhrnutý čelným obrázkom na obale), ale tu by si to predsa len žiadalo trochu hlbšie zapracovanie, aby ste ten svet a dianie hre uverili.

Vaša pracovná náplň spočíva z toho, že si vždy vo svojej kancelárii zoberiete zložky s prípadmi a jeden z nich vyriešite. Zo začiatku ich máte na stole len tri, no postupne pribúdajú ďalšie. Celkovo tak hra ponúka 9 prípadov, čo sa rovná deviatim misiám. Aj keď by sa dalo povedať, že po záverečnom zvrate je tu 10 misií, no tá finálne je len akýsi epilóg a to naozaj veľmi krátky. A zhruba to isté by sa dalo povedať aj o hre samotnej. Tá vám zaberie nejakých 4-5 hodín. Závisí od toho, na akej úrovni obťažnosti budete hrať a ako vám to pôjde. Zomierať budete asi na každej, ale checkpointy tu sú (aj keď občas trochu nevyrovnane), takže sa do boja vždy hneď vrátite. Na checkpointoch sa ale neukladá hra, takže ak ju vypnete, začínate zase z kancelárie a vyberáte prípady.

Jednotlivé úrovne náročnosti sú tri a nemajú vplyv len na to, ako veľmi vám ide o život. Snažia sa rozšíriť znovuhrateľnosť tým, že pridávajú ďalšie úlohy. Každá misia má finálny cieľ zavrie bránu, avšak cestou k nej vás čaká nielen kopa nepriateľov, ale aj nejaké tie vedľajšie úlohy. Nie sú veľmi komplexné, väčšinou ich máte len kúsok od hlavnej cesty, ale aspoň to trochu spestrujú a aj predlžujú. Bez toho by bola hra veľmi krátka. Na druhú stranu, keď už niektorú misiu idete opakovane, prebehnete ňou dosť rýchlo. Pri niektorých som mal čas prejdenie fakt len pár minút. Hra to aspoň kompenzuje nižšou cenovkou.

Samotná akcia naozaj je v štýle starej školy, aj keď ju odličujú hlavne zbrane, ktoré sa vám v priebehu hrania dostanú do rúk. Kolt a meč sú základ, ktorý máte stále k dispozícii. Navyše sa munícia pre tie najsilnejšie zbrane neváľa na každom kroku, takže raz za čas treba siahnuť aj po kolte a pošetriť lepšiu muníciu. Dojem z akcie je ale dobrý, zvlášť, keď jednou presnou hlavou nepriateľom elegantne odstrelíte hlavu. Akurát tých zbraní mohlo byť viac a možno aj niečo menej klasické. Brokovnica, winchestrovka, rotačný guľomet ši dynamit sú také klasiky. Pred koncom sa vám do rúk dostane aj bazuka, no tú sa oplatí šetriť na bossov.

Nepriatelia sú ďalšia vec, kde hra ťahá za kratší koniec. Veľmi skoro na vás vypustí celý svoj arzenál a potom k nemu už veľa nepridáva. Tých typov nepriateľov naozaj nie je veľa, no, čo je horšie, ani nie sú veľmi zaujímaví. Sú to také klasiky – zombík, čarodejník zosielajúci na vás kúzla, Cacodemon (naozaj autori dosť zjavne okopírovali ikonického démona z Doomu) a podobne. Každý level má vlastného bossa, ktorý zaujme svojou veľkosťou, občas rýchlosťou, no celkovo súboje s nimi nie sú veľmi zaujímavé. Hra zaspamuje arénu s bossom obyčajnými nepriateľmi, rozhádže tam debny s muníciou a na vás je len to, aby ste do bossa nasypali, koľko sa doňho zmestí.

No a nadšený nie som ani z dizajnu levelov. Hra sa hlása k odkazu klasík zo starej školy, no tie mali komplexný dizajn máp. Boli nielen bohato vetvené, ale neskôr aj vertikálne členité. tu je to dosť priamočiara akčná jazda s občasnými možnosťami odbočenia. Jeden level zašiel v priamočiarosti až tak ďaleko, že je to vlastná len dlhá vlaková súprava, kde sa musíte prestrieľať až k lokomotíve. Pred koncom sa to trochu zlepší a dostanete sa napríklad na potápajúcu sa loď (takže je všetko razom dole hlavou), ale je to trochu neskoro.

KINGDOM of the DEAD ťahajú dole aj bugy a veci ako nedotiahnuté animácie. Raz za čas sa vám stane, že sa nepriateľ zasekne pred stolom (či iným objektom), potom sa zrazu teleportuje naň a odtiaľ smerom k vám. Dosť to kazí dojem. Nie je to vyslovene zlá hra, ale potrebovala by dotiahnuť v mnohých aspektoch – zapracovať na variabilite, na dizajne levelov, trochu ustúpiť štýlu v prospech praktickosti, opraviť nejaké zakopnutia v rámci optimalizácie. To by hre náramne prospelo. Takto vás bez zľavy musím odkázať na iné veci. Ak si chcete zastrieľať v štýle starej školy, možno nedávny PowerSlave: Exhumed. Ak chcete nejaký príbeh o tajnej organizácii bojujúcej proti invázii démonov z pekla, skúste poľský animovaný seriál Egzorcysta, skvele sa nasmejete.