Čo by ste povedali na hru, ktorú majú na svedomí ruskí vývojári z Odd Meter a kde je hlavnou hrdinkou mníška? Asi to, že ide o ďalšiu priemernú bizarnosť z krajiny, ktorá (nielen) aktuálne nie je práve etalónom demokracie a príjemného miesta na život. Predsudky stranou: vývojári sa rozhodli utiecť zo svojej domovskej hrudy, nakoľko odsudzujú vojnový konflikt a chcú prerozprávať zaujímavý príbeh mníšky putujúcej s diablom v pätách. Alebo skôr v hlave.

To, že projekt Indika zastrešuje 11bit Studios o niečom svedčí. Samozrejme si všetci spomenieme na This War of Mine a Frostpunk (tešíme sa na pokračovanie), no nesmieme zabúdať na tituly, nad ktorými drží ochrannú ruku. Z nedávnej minulosti a z rýchlika: The Invincible, The Thaumaturge, South of the Circle, Children of Morta, Moonlighter, Beat Cop a radšej stačí. Záruka kvalitnej zábavy? Jednoznačne. Indika je preto hrou, kde môžete mať pochybnosti, ale výsledkom zapadá do úspešnej produkcie nezávislého vydavateľa.

Príliš dlhý úvod mal svoje opodstatnenie. Tak ako pre Indiku (ako hlavnú postavu) nie je dôležitý cieľ putovania, ale samotná cesta. Popis samotnej hry ostáva prostý. Nie je to typický walking simuláror, no základom ostáva chodenie priamo za nosom. Občas môžete odbočiť z cesty a objaviť knihu, obrázok, predmet alebo iný bonus, či si odomknúť achievement, avšak stále kráčate rovno a nijako inak. Aby vám nestŕpol prst, do cesty vám vývojári nahádzali niekoľko zaujímavých hádaniek. Väčšina z nich je priestorovo orientovaná a na ich úspešné zdolanie nebudete potrebovať vysokú školu.

Presúvate závažie v labilnom dome tak, aby sa naklonil, posunul sa klavír v inej miestnosti do druhého rohu a vy ste naň mohli vyliezť a dostať sa von oknom. Alebo hľadáte rôzne kľuky a predmety, ktoré vám otvoria cestu ďalej. Uhýbate sa pred rotujúcimi časťami, aby ste sa dostali na inú plošinu. Presúvate obrie plechovky, aby ste sa dostali na vyvýšené miesta a podobne. Nechýbajú ani únikové pasáže. Napätie by sa v nich malo krájať, ale vzhľadom na to, že fungujú systém pokus-omyl, sa na záver došmatláte iba preto, že si zapamätáte kedy kam zatočiť. Zaseknúť sa v hre dá, no nikdy to nie je záležitosť na dlhšie než pár minút. Väčšinou je dôvodom hráčova nepozornosť a nie nelogický rébus. Dokonca si vyskúšate aj Tomb Raidera v edícii Mníška v akcii.

A to je úplne všetko, čo vás čaká - aspoň v tom „reálnom svete“. Teda máte miesta na lavičke, kde si Indika sadne a môžete prepínať pohľad medzi niekoľkými externými zábermi na postavu a prostredie. Nič interaktívne, ale oko to poteší. Adventúrenie je ohlodané na kosť: rozhovory prebiehajú automaticky bez možnosti voľby. Inventár v podstate neexistuje a predmety, ak už nejaké vezmete, používate automaticky na vybraných miestach. Preto typický walking simulátor - avšak nie ten, kde len tupo idete vpred. Ale kde sa kocháte, kde občas trochu blúdite, premýšľate a nasávate atmosféru prostredia bez toho, aby vám niekto vnucoval tony nezaujímavého balastu. V tom Indika exceluje rovnako ako kedysi The Vanishing of Ethan Carter, Firewatch, What Remains of Edit Finch alebo Kona.

Zaujímavým spestrením sú spomienky na minulosť. Tentoraz žiadne animácie, ale naopak oproti doterajšej hrateľnosti poriadne prituhne. Ponoríte sa do dvojrozmerného sveta plného obrovských pixelov a v drvivej väčšine poriadne potrápite šípky skákaním po (miznúcich) plošinkách alebo pretekaním v jednoduchej arkáde. Závan starých časov vyžaduje omnoho viac, ale nie je to výzva, ktorá by vám zabrala viac než niekoľko minút. Jednoducho zaujímavé spestrenie.

Tým najpodstatnejším sa stáva zápletka a jej postupné prenikanie pod hráčovu kožu. Nerobí to nedôstojne tak, že na vás vyvrhne kýbeľ emócií a za postupne vyprchávajúceho ohromenia by rozprávanie skĺzlo do únavného naťahovania nevyhnutného. Čo bola tak trochu chyba napríklad takého Ad Infinitum. Hlavná hrdinka Indika nie je postavou, ktorá by mala alebo chcela zachraňovať svet. Je iná - a dokonca je iná mníška ako ostatné sestry v ráde. Tie ju medzi seba neprijali, opovrhujú ňou a najradšej by sa jej zbavili. Majú skôr obavy a strach z toho, že sa občas správa ako posadnutá diablom? Alebo len ubližujú osobe, ktorá si to všetko nechá a na prvý aj desiaty pohľad pôsobí bezradne, stratene a zraniteľne?

Indika so všetkým súhlasí, všetko spraví bez reptania. Maximálne si sama pre seba povie, či má zmysel daná činnosť. Sami si to vyskúšate, keď budete musieť nanosiť vedrom vodu do suda, ktorý následne sestra prevráti. Zlo má mnoho podôb a Indika predstavuje pravý opak. Všade je ale nejaké to ale. Ale Indika sa občas správa nečakane a prekvapujúco. A postupne dozrieva, vyberá si z ciest, ktoré jej pod nohy hodil osud. Správnosť voľby neviete odhadnúť. Tak ako v skutočnom živote. K tomu, ktorú cestu si napokon Indika zvolí, jej pomáha jej vnútorný hlas. Hlas diabla.

Teraz si to zhrňme: Indika nie je práve prototypom ambicióznej ženy s cieľom preraziť. Neustále načúva vnútornému hlasu, ktorý v nej vzbudzuje výčitky, vyvoláva pochybnosti o konaní ostatných, dáva nepríjemné otázky, na ktoré sa sám odpovedá. Indika začína pochybovať, no napriek tomu sa bráni protichodným myšlienkam, verí v ľudské dobro, hoci sa už neraz popálila. A znovu. A znovu. A ešte raz. Má zmysel veriť v to dobré v nás, ak jediné, čo za svoju obetu dostávate, je opovrhovanie, odsúdenie, chamtivosť, závisť a klamstvá? Odpoviete si sami.

Indika dostane list, ktorý má doručiť cteným zástupcom rádu. A to je asi tak všetko. Poštár Janko nie je po ruke. Akonáhle získa hrdinka do svojich rúk zásielku, začne v nej hlodať červík pochybností. Netuší, čo je obsahom listu, vnútorný hlas myslí hneď na to najhoršie a nabáda hrdinku, aby list otvorila. Okrem toho čelí neustále výzvam, ktoré stále častejšie vyvolávajú otázky, či Boh skutočne existuje, ak necháva všade okolo toľko zla. Vojnou zmietané Rusko na prelome 18. a 19. storočia nebolo rajom ani vtedy, nie je ani teraz. Nie je to klasický walking simulátor.

Po odchode z opátstva a jeho okolia sa dostanete do opustenej dediny, kde sa vaše cesty pretnú s Ilyom. Vojnový odpadlík so zranenou rukou sa snaží dezertovať a nájsť liek na odumierajúcu končatinu. Ilya je pritom pravý opak Indiky a spoločné putovanie otvorí množstvo filozofických otázok, na ktoré neexistuje jednoznačná odpoveď, ale skôr odlišné pohľady na samotnú podstatu nevypovedaného. Nedá sa len tak hrou prebehnúť. Ak nebudete vnímať dialógy a monológy, o mnoho prídete a zároveň stratíte šancu zamyslieť sa aj vy sami ako hráči.

Svoje rozhodne spraví grafické spracovanie. Nestavia na detailnosť jednotlivých scenérií, či rôznorodosť prostredí, ktoré navštívite. Ono je vlastne všetko rovnako pochmúrne mŕtve, beznádejné a zúfalé. Preto je krajina odetá do vyblednutého až mŕtvolne čiernobieleho šatu, ktorý vyvoláva negatívne emócie sám osebe. Snehom zaviate osady, ďaleko od akejkoľvek civilizácie a putovanie nimi má svoje osobité čaro. Tak isto aj železničné depo, gigantická továreň na spracovanie rýb, konzerváreň a či industriálne mesto. Depresívny ráz krajiny okolo vás sa občas dostáva do magického kontrastu s trpkým humorom. Totalitná spoločnosť zlomí takmer každého a aj o tom je grafické spracovanie Indiky.