Ultimátna power fantasy. Ešte nikdy nevyšla hra, v ktorej by ste v rukách mali až takú silu. Nový Doom: The Dark Ages začína tak, ako bežné hry končia. Váš hrdina je na vrchole svojich síl, porazí hordy nepriateľov a na koni aj mocného bossa za sprievodu epického soundtracku. Tu je to len prvá hodina hrania a tých hodín bude ešte pekná kopa. Prekonať Doom Eternal bolo náročné a v id Softe si toho boli vedomí. Ako teda k novej hre pristúpili? Rozhodli sa nepokračovať, ale odbočiť. Mnoho vecí je zachovaných, ale príbeh a aj hrateľnosť sa oproti predchodcom líšia, pričom hra rozširuje príbeh série a to doteraz najvýznamnejších spôsobom.

Prvá odbočka – príbeh. Na Doom Eternal bolo pomerne náročné príbehovo nadviazať, ale expanzie The Ancient Gods našli priestor, kam by sa nová hra mohla posunúť – do minulosti. Už sme vedeli, že sa Doom Guy dostal do pekla, kde bojoval proti hordám démonov a nakoniec skončil v dimenzii Argent D'Nur, ktorá v predchádzajúcich hrách padla pred pekelnými hordami, ale teraz časť tohto príbehu môžete zažiť a spoznať trochu iného Slayera. Takého, ktorý je plný nenávisti, ale je v ňom aj niečo viac. Nová hra mu dáva viac priestoru, dokonca povie jedno slovo a bude mať dole prilbu, takže uvidíte jeho tvár.

Prečo? Lebo tu má príbeh naozaj obrovský priestor. Už som v dojmoch písal, že pôsobí až trochu zvláštne, že je v nejakom Doome toľko príbehu. Carmackov prístup k jeho dôležitosti v takejto hre je legendárny a ani moderné časti sa príbehu až toľko nevenovali. Zväčša bol rozprávaný v kódexoch, ale tu sú doplnené aj plnohodnotnými prestrihovými scénami a je ich tu naozaj pekná porcia, prakticky v každom z 22 levelov ich je hneď niekoľko. Nenarúšajú tempo hry, nezdržiavajú vás od akcie, ale prinášajú hĺbku, charakter a aj viacero zaujímavých postáv na oboch stranách barikády. Nechýba zrada, priateľstvo a prvý raz je tu aj skutočný antagonista v podobe pekelného princa Ahzraka, ktorý velí pekelnej horde, chce zničiť Argent D'Nur, Sentinelov aj Maykrov.

Akurát mu v ceste stojí jedna prekážka. A tá prekážka je po zuby vyzbrojenou horou svalov. Ťažko sa vládne armáde pekla, keď sa démoni boja len jednej veci – práve Slayera. Ten je však na vodítku. Maykri na čele so skorumpovaným biskupom Kreedom ho využívajú ako zbraň hromadného ničenia a aj keď ho úplne nechcú nasadiť na záchranu sentinelských miest, tie sú zdrojom ich energie, takže v zásade nemajú na výber a Slayer prichádza do boja. Už je len na vás, aby ste z toho všetkého odhalili viac, ale príbeh tu naozaj stojí za to. Nie je to niečo, z čoho by ste padli na zadok, ale je jednoducho dobrý, funkčný, zaujímavý.

Druhá odbočka – hrateľnosť. Stále je to Doom, ale je to iný Doom. Naozaj výrazne iný. Oproti Eternal je možno trochu pomalší, ale stále musíte byť v pohybe, aj keď v trochu inom. Nohy držte na zemi, vertikalita tu je síce stále slušná, ale skôr sa budete voziť výťahmi, loziť po stenách a využívať jump pady. Nie je to tak o tom, aby ste bleskovo lietali vzduchom po plošinách a podobne. Doom Slayer je teraz ako tank. Veľký stredoveký tank, ktorého každý krok otriasa zemou a kolenami aj tých najsilnejších démonov. V zásade môžete démonov trhať holými rukami a väčšinu hry by ste teoreticky vedeli prejsť bez výstrelu. Až taký je Slayer silný. A zároveň sa tak zmenil systém boja.

Toto je stredovek. Síce s vesmírnymi loďami, mimozemšťanmi, energetickými puškami, mechmi a podobnými prvkami, ale stále stredovek. Takže má Slayer na sebe kožušinu, v ruke štít a v druhej kušu...Big F***ing Kušu (respektíve Ballistic Force Crossbow). BFG tu má svojho predchodcu, ktorý dokáže napáchať rovnakú neplechu ako vždy predtým, akurát má teraz podobu kuše. Ale poriadnu chvíľu potrvá, kým sa k nej prepracujete. Teraz je boj viac zameraný na melee, čo znamená, že sa dostanete do osobného priestoru démonov oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým, na čom vám hra do rúk dáva hneď niekoľko prostriedkov.

Musím pochváliť skvele spracovaný progres, kde aj pri takejto dĺžke hry máte dojem, že vám hra dáva do rúk stále niečo nové. A aj keď už ma vás prestane sypať nové zbrane, začnete si odomykať ich nové schopnosti a možnosti v rámci jednoduchých systémov upgradov, kde míňate veci zozbierané po leveloch na vylepšenia a aj úplne nové schopnosti. Dokonca aj pred posledným bossom si viete ešte odomknúť nejaký ten upgrade a získať nejakú novú výhodu v boji. hráč má tak dojem, že je v hre stále niečo nové a odmieňa ho za jeho postup, čo nikdy nie je na škodu. A tých zbraní je tu pekná kopa. Postupne získate štít, na ktorý si pripevníte pílu, trojicu čoraz silnejších melee zbraní, ale hlavne 12 strelných zbraní. Tie spadajú medzi žánrové klasiky a hlavne sú to akési stredoveké variácie na to, čo poznáte z Doom série, ale dizajnovo sú to parádne kúsky.

Priznám sa, že trochu chodím okolo horúcej kaše. Ako opísať to, že sa hrateľnosť až tak výrazne zmenila a bez štítu to teraz jednoducho nedáte? Možno to ani nepôsobí ako Doom a naozaj si tie prvé hodiny budete zvykať, že toto len s prstom na spúšti neprejdete. Občas, keď narazíte na naozaj obrovskú armádu démonov, tak to dokonca pripomína bullet hell žáner. Takže beháte, uhýbate sa strelám, strieľate, udierate démonov a zároveň máte v rukách stále štít, ktorým sa kryjete, odrážate útoky a aj likvidujete nepriateľov. Vlastne je to taký multifunkčný švajčiarsky nožík, ktorý vám pomôže v takmer každej hernej situácii.

A dokonca by som povedal, že je tu obrana dôležitejšia ako útok, lebo je na začiatku každej vašej akcie. Je tu obrovské množstvo rôznych typov nepriateľov, ktorých už dobre poznáte, ale nájdete tu aj niektoré nové tváre. Cacodemon, Imp, Hellknight, Mancubus, Revenant či Cyberdemon sú už dekády súčasťou série a tu sú akési ich protoformy, stredoveké verzie, ale už so sci-fi prvkami. A toto všetko na vás útočí v obrovských množstvách rôznymi typmi útokov. Niektoré vykryjete, iné musíte odraziť správne načasovaným parry, ďalším musíte uhnúť. Pripomína to soulslike? Trochu. Baví to? Veľmi! Len si na to naozaj treba zvykať. Štít si tiež vylepšujete, takže dobre načasované parry vám nielen otvorí okno na útok, ale zároveň nepriateľa trafí aj nejakým efektom. Keď si to všetko osvojíte, hru si budete veľmi užívať, aj keď chápem, že to na niektorých pôsobí rozporuplne.

Desí vás to? Možno by malo, zvlášť na vysokých obťažnostiach to vie byť peklo občas a to načasovanie je neraz kľúčové, ale pri množstve nepriateľov všade navôkol je to toho až príliš. Preto musím pochváliť nový systém nastavovania obťažnosti v hre, ktorý nie je postavený len na výbere medzi niekoľkými úrovňami, ale môžete si detailne prispôsobiť jednotlivé aspekty – silu útokov, život nepriateľov, čas na parry a podobne. Máte radi klasickú Doom výzvu, ale ten štít vám robí problémy? Pokojne si vyberte Nightmare úroveň, ale znížte rýchlosť a nastavte veľké Parry Window. Odteraz chcem takéto nastavovanie v každej hre, je to skvelá možnosť personalizácie herného zážitku každému na mieru.

Prepracovania sa dočkal aj systém Glory Kills, ktorým doslova z nepriateľov vytlčiete životy, brnenie a aj muníciu. Opäť tak nepriateľov viete dostať do stavu, kedy sú omráčení, čo vám hra zobrazí ich fialovými kontúrami. Vtedy máte krátke okno na to, aby ste ich dorazili a vytĺkli z nich všetko, čo tam je. V prípade minibossov z to platí dvojnásobne, keďže keď im vytrhnete srdce, získate s ním aj permanentné upgrady života, štítov či zásobníkov. No a nechýbajú ani klasické boje zblízka, ktoré majú rozdielne pravidlá podľa toho, ktorú z troch zbraní držíte v rukách – majú rôznu silu, ale aj pošty použití, kým na ne potrebujete získať energiu. Dokonca ich môžete viazať do jednoduchých kombinácií. No a hádzanie štítu je vec, ktorá tu má tiež svoje miesto.

22 levelov je dosť a to ešte neviete, aké sú veľké. Nejde len  veľkosť, ale musím vyzdvihnúť aj perfektný dizajn. Sú naozaj masívne, prepletené, komplexné a tentoraz prvýkrát v sérii aj otvorené. Pomedzi lineárnejšie dizajnované klasické doomovské levely nájdete aj rozsiahle, kde je postup v určitej miere na vás, máte tam aj nejaké vedľajšie úlohy, niekoľko výziev a podobne. Niektoré časti sú uzavreté, potrebujete na ne kľúče, ku ktorým ale občas tiež nie je jednoduché sa dostať. Takto som si úrovne v nejakej FPS neužíval už roky. Pokojne v jednej strávite aj dve hodiny a celkovo v kampani hry strávite aj viac ako 20 hodín. Zvlášť, ak chcete mať splnené všetky úlohy, nájdené všetky tajomstvá a splnené všetky výzvy. Lebo iba tak hru splníte na 100%. A niekedy sú tie secrety tak schované, že aj keď sa fakt snažíte, niečo vám jednoducho ujde.

Oveľa menej nový Doom stavia na tom, že vás uzavrie do nejakej arény a častejšie bojujete proti armádam tak nejako prirodzene naskladaným v prostredí. Tie arény tu stále sú, ale zväčša pri tých minibossoch, od ktorých vás hra nepustí, kým ich neporazíte. Prípadne menšie arénky nájdete aj pri špeciálnych výzvach a secretoch, kde na to, aby ste našli kľúč, rubín alebo hračku, musíte poraziť nejakých nepriateľov. Mimo toho sú to ale naozaj rozsiahle levely, tu a tam aj s nejakými hádankami a časom ojedinelými nepriateľmi, aby ste si medzi veľkými bojmi mohli skúsiť doplniť zdravie či muníciu tým, že to z nich vytlčiete alebo po nich hodíte štít.

Akurát to má celé jeden nedostatok, a to mapu. Niežeby bola neprehľadná, to vôbec. Nesie sa v tradičnom Doom duchu, dá sa v nej jednoducho orientovať a je prehľadná. Tak v čom je problém? Že tie levely a hlavne tie otvorené sú také veľké, že tu a tam niečo nájdete, no nedá sa k tomu dostať. Nie vždy sa to automaticky poznačí do mapy, tak by bolo fajn si do mapy hodiť vlastnú značku či poznámku. Alebo niekde necháte celý štít, ale neskôr by sa vám mohol hodiť a dá sa tam vrátiť. No nič také tu nie je. Pritom je to prkotina, jednoducho dať 5 nejakých odznakov, ktoré si môže hráč ľubovoľne pichnúť na mapu a je to vyriešené. Autori tak v dizajne naplnili svoje obrovské ambície, ale bohužiaľ mapa a jej možnosti tomu nestíhajú.

Doom Slayer toho síce dokáže veľa a sily má na rozdávanie, ale s niektorými vecami si predsa len sám neporadí a potrebuje trochu pomoc. A tá pomoc tu má dve podoby. V niekoľkých leveloch sadnete do kokpitu obrovského mecha Atlan, s ktorým sa pustíte aj do naozaj megalomansky navrhnutých démonov, ktorí sú vysokí ako panelák. Je to vlastne akýsi Pacific Rim, ale stále s princípmi opísanými vyššie, takže musíte vykrývať útoky v správnom čase, hľadať si otvor v obrane nepriateľov a v správnom momente zaútočiť niektorou z vašich zbraní. Sú to zväčša kratšie levely, ale dosť intenzívne.

A keď nechodíte po vlastných a ani po mechanických, využijete krídla kybernetického draka, na ktorom máte namontované guľomety a prináša so sebou niekoľko mixnutých levelov. Časť strávite v sedle, lietate okolo, ničíte vzdušné sily pekla a naháňate démonov. Nesmie chýbať uhýbanie a vykrývanie útokov. No a keď vzduch vyčistíte, príde čas sadnúť na zem a tam ručne odstrániť to, čo sa nepodarilo z oblakov. Sú to veľmi pekne namiešané pasáže, ktoré hru výrazne spestrujú a prinášajú trochu iný typ hrania, aby sa pri toľkých hodinách kampane nezačal dostavovať ani náznak stereotypu. A funguje to.