V roku 1982 Disney spravil niečo fenomenálne, za čo dodnes nedostáva dostatočný kredit. Vytvoril jeden z prvých filmov s výrazným nasadením CGI a divákov nechal nahliadnuť do sveta počítačov. Prvý Tron film výrazne prekonal svoj rozpočet, ale nestal sa z toho hit, aký by si to zaslúžil byť. Aj preto sme na pokračovanie čakali až do roku 2010, kedy Disney nasypal na Josepha Kosinskeho 170 miliónov dolárov, aby natočil dvojhodinový videoklip pre Daft Punk. Nazval ho Tron: Legacy a zdalo sa, že sa z toho konečne rodí veľká značka, prvé čísla z kín nevyzerali zle, hneď prišli plány na pokračovanie aj seriál. Opäť sa z toho ale nestal hit. Na seriál Uprising si dnes málokto spomenie a trojka, aj keď sa jej na jeseň konečne dočkáme, to opäť tak trochu reštartuje a čaká sa na ňu 15 rokov.

Tron je značka, ktorá má papierové predpoklady na obrovský transmediálny brand s potenciálom na hitové filmy, seriály, komiksy, hry a neviem čo všetko. Ale akosi to aj napriek kvalite nevie pretaviť. Tron 2.0 bola skvelá hra, určite si ju zahrajte. Ale upadla do zabudnutia. Tron: Evolution vychádzal z druhého filmu a na pomery hry podľa filmu nebol zlý, ale ani žiaden trhák. Tron: Identity pred 2 rokmi bola zaujímavá hra, no pre úzku cieľovku. Tron: Catalyst, keďže ste si už určite pozreli známku hore, nie je ani len to.

Pritom sa ku hre vrátil Mike Bithell, ktorý nielenže vytvoril Thomas Was Alone alebo Volume, ale stál aj za Identity. V Catalyst prináša nový príbeh zo známeho počítačového sveta, ale nie je prepojený na všetko, čo tu bolo predtým. Teda minimálne nie priamo. Musím priznať, že to ale začína výborne. Respektíve pomerne obyčajne, ale veľmi skoro nabehnú vyššie obrátky a začnú sa riešiť zaujímavé témy hneď v niekoľkých rovinách. Opäť môžete vidieť život programov, boj medzi nimi a snahu o ovládnutie Gridu.

To je tá povrchná rovina, takzvaný prvý plán. Ale tu je aj niečo hlbšie a Bithell do herného scenára pretavil dnešnú spoločnosť ako takú. Jednotlivé frakcie programov reprezentujú rozdelenú spoločnosť a nechýbajú témy odkazujúce na náboženstvo, kde jedna časť Gridu neverí v existenciu používateľov. Respektíve ak aj používatelia existovali, Grid ich už dávno nezaujíma. Príde vám táto téma povedomá? Počas hrania narazíte na množstvo postáv a dialógy s niektorými sú naozaj zaujímavé. A tých dialógov je tu veru naozaj dosť veľa, pričom tu a tam máte možnosť do nich aj zasiahnuť nejakou alternatívnou voľbou, vďaka ktorej sa napríklad dozviete niečo viac.

Nie je to príbeh, čo túto hru ťahá dole. Ako som písal, začína pomerne obyčajne. Vy ste Exo, obyčajný kuriérsky program. Vašou úlohou je doručovať zásielky a presne tak to aj začína. Nesiete prvú, druhú a pri tretej sa stane niečo záhadné. Exo zrazu čelí vypočúvaniu a o svoju existenciu musí bojovať v aréne. Nechtiac sa zaplietla do boja medzi jednotlivými frakciami Gridu a osud tohto digitálneho sveta teraz závisí len od nej. Zároveň ale dostala špeciálne schopnosti – dokáže glitchovať. To, čo v hrách bežne nemáme radi, je tu prostriedkom progresu.

Exo však neglitchuje náhodne a neovládate to ani vy, teda z veľkej časti. Jej glitchovanie spočíva v tom, že začne žiť v slučke. A kým svet okolo Exo sa po reštarte slučky vráti tam, kde slučka začala, Exo si necháva nielen svoje vedomosti, ale aj nástroje, ktoré získala do svojho disku a umožňujú jej pokračovať ďalej. A kým sledovať filmy a seriály založené na časovej slučke vie byť pri dobrom scenári zábava, hranie takejto hry je niečo úplne iné. Tu ste totiž vy sami uzavretí v slučke. Čo to pre vás znamená? Že v zásade stále robíte dookola to isté, aby ste sa po krôčikoch posunuli ďalej.

Ako to vyzerá priamo v hre? Uvediem jeden príklad z úvodu. Dostanete sa do arény, kde vybojujete prvé boje a zároveň slúži ako tutoriál bojových mechaník. Vyjdete z nej, ale nemáte sa kam posunúť. Počas boja bol na tribúne niekto, s kým sa musíte stretnúť, ale už odišiel. Čo teraz? Reštartujete slučku, už máte naučené bojové schopnosti a aj ste si v prostredí sprístupnili nejaké cestičky, aby ste po reštarte mohli ísť na tribúnu a stretnúť sa s tajomným programom, ktorý vám vysvetlí, čo sa vlastne deje. No a takto dookola. V úvode to ešte nevyzerá zle, pôsobí to ako niektoré metroidvania hry, kde postupne získavate nové schopnosti a s nimi aj prístup do nedostupných častí mapy.

Tu je to ale iné. Nakoniec zistíte, že sú v hre celkovo len 4 prostredia a slučky v nich. To znamená, že stále opakujete tie isté prostredia. Oproti meroidvania hrám je tu však ten rozdiel, že keď sa vrátite na začiatok slučky, Exo síce vie o niečo viac, ale prostredie samotné sa zmenilo len minimálne (máte otvorené svoje rôzne cestičky). Ale keď raz musíte prejsť cez bezpečnostnú kontrolu a absolvovať tam dialóg so strážou, tak to musíte spraviť prvý, ale aj tridsiaty raz. A to už je otrava. Ak navyše zomriete, idete na začiatok slučky a celé si to absolvujete znova. Nakoniec vám hra umožní skákať medzi slučkami, ale to je len v samotnom závere.

Celé mi to prišlo ako festival premárnených príležitostí a nedopečených nápadov. Napríklad aj nápad so slučkami by dopadol dobre, ale nie je dotiahnutý do konca, zastal niekde v polovici. A tak sa stále vraciate na rovnaké miesta kde z veľkej časti robíte rovnaké veci. A ak aj nie, tak mnoho questov v hre sú v zásade len jednoduché fetch questy – choď tam a niečo odtiaľ zober inam, choď tam a s niekým sa porozprávaj a potom naspäť. A pomedzi to vám hra respawnuje nepriateľov, ktorých ste už raz vytĺkli, aby to nebolo len o behaní hore a dalo.

Je tu aj veľmi jednoduchý RPG systém, ale tiež nie je dopečený. Po leveloch zbierate dáta – či už ležia samostatne alebo v krabiciach, ktoré musíte rozbiť. Tiež ich môžete získať bojom s nepriateľmi. Ak ich máte dostatok, môžete ich investovať do vylepšení v takom malom bonsaji schopností. Ktorý máte skompletizovaný v polovici hry a následne ich už zbierate zbytočne. Ale v druhej polovici zase pribudnú špeciálne schopnosti, ktoré sú tri, ale keďže sú rovnako nedopečené, tak ich tiež veľmi nevyužijete a snáď len granáty z tejto trojice sa na niečo hodia. Myslíte si, že ich môžete používať ľubovoľne? Ale kdeže, iba vtedy, keď vám to hra umožní.

To bolo fakt také náročné tieto dva nápady skombinovať do jedného systému, kde by si hráči postupne sami za nazbierané skúsenosti odomkli aj schopnosti? Viem, že mohlo by sa stať, že niekto by dáta nezbieral, neupgradoval sa a nedostal by sa ku granátom, ktoré sú v jednom bode potrebné na progres v príbehu. Ale je to jeden jediný bod v celej hre, tak by sa buď pasáž redizajnovala, alebo by hra hráčovi nejako pomohla – napríklad resetovaním investovaných skúseností, aby sa dostal ku granátom kvôli tejto jednej pasáži. Máte pocit, že vlastne ani nehráte sami, ale vždy len vykonávate to, čo vám v tejto chvíli hra povolí.

Catalyst je v prvom rade izometrická akcia. Kamera občas robí problém, lebo nevidíte, kam máte ísť a s kým bojujete, ak je niekde v rohu. Ale akcia samotné dokáže zabaviť. Mechanicky je jednoduchá, ale dokáže ponúknuť výzvu, čo je plus. Len jedno tlačidlo na boj, jedno na hádzanie diskov, jedno na úskok a jedno na parry. Ale stačí to, aby ste sa dokázali pri bojoch zabaviť. Len škoda, že je v hre tak málo druhov nepriateľov a v zásade stále tlčiete iba tých istých, keďže sa to všetko toľko opakuje, inak by ste si to užili ešte viac. Takto vás to omrzí a ani tie spomínané schopnosti neprinesú osvieženie. Zato jazdenie (a aj boje) na Light Cycle sú fajn a škoda, že tu nie je viac veľkých prostredí, kde by ste sa povozili viac ako len pár sekúnd.