PSP bola skvelá platforma a je len smola, že si ju Sony sama pochovala. Prestala vytvárať nové príslušenstvo a hlavne nové hry. Veľká miera pirátstva, nie až taký veľký mainstream záujem a ťahanie za kratší koniec v porovnaní s DS znamenali koniec, ktorý prišiel o niečo skôr ako by sme chceli. Každý tam chcel veľké hry, vychádzali tam spin-offy veľkých značiek ako GTA, God of War, Killzone alebo Metal Gear Solid. Ale pre mnohých to nebolo o takýchto hrách. Bolo to o unikátnych zážitkoch, ktoré neboli len zmenšenou verziou niečoho z konzol.

Locoroco je asi najlepším príkladom takýchto hier. Asi to najlepšie, čo na PSP vyšlo a celkovo séria patrí medzi to najlepšie, čo som kedy hral. Pritom bol ten koncept tak krásne jednoduchý, no neuveriteľne návykový. A síce Locoroco hry boli úplný strop, nie až tak ďaleko za nimi bola ďalšia a veľmi podobná značka - Patapon. Časom neprávom zabudnutá, no dnes späť v plnej paráde v peknej kolekcii a aj mimo PlayStation platforiem, takže si ju môžu vyskúšať napríklad aj PC hráči, ktorí sa k nej v minulosti nedostali.

Patapon 1+2 Replay bola spríjemnením tohto herného leta, aj keď je v zásade o niečom veľmi otravnom. Ale na tom vidíte, ako rôznorodí sú hráči. Kým ja som sa hraním bavil, polovička pracujúca obďaleč bola pospevovaním drobných postavičiek na mojom Switchi dosť otrávená. Toto je totiž rytmická hra, respektíve stratégia, kde svojim jednotkám dávate pokyn rytmickým vyťukávaním slabík do herných skladieb. Časom sa tak veľa vecí opakuje a to hlavne tie najpoužívanejšie príkazy, ktoré s hrou zdieľajú aj meno - PATA PATA PATA PON!

Ovládate tu drobné farebné postavičky rôzneho druhu, no nemôžete len tak náhodne niečo vyťukávať na tlačidlách. Príkazy musia vychádzať z ich piesní. Jedno tlačidlo je PATA, druhé zase PON, postupne pridáte CHAKA a DON. Takže rytmicky vyťukávate túto štvoricu podľa toho, čo chcete dosiahnuť. Spomínané PATA PATA PATA PON je príkaz pre pochod. PON PON PATA PON je zase príkaz pre útok. No a takto vám hra začne servírovať ďalšie príkazy, aby ste sa vedeli vysporiadať s čoraz komplikovanejšími situáciami na vašej ceste obomi hrami.

Navyše je tu aj Fever mechanika ako ďalšia vrstva tejto hrateľnosti, kedy sú vaše príkazy posilnené a vy sa tak môžete pustiť aj do boja proti veľkým príšerám, ktoré musíte zasypať naozaj všetkým množstvom šípov. Fever spustíte tak, že sa vám podarí sled správne zadaných pokynov po sebe, čo oznámia postavičky a zmení sa aj obrazovka. Ale pozor, stačí, ak raz vypadnete z rytmu a môžete začať odznova. Práve pri bojoch so silnými súpermi sa to nehodí, takže si musíte dávať pozor. Možno to napohľad pôsobí ako nejaká casual hra pre matky na materskej, ale Patapon dokáže dať zabrať a je tu toho naozaj veľa.

Snáď som vám dobre vysvetlil princípy, tak je načase ísť hlbšie. Pozrime sa na príbeh. Sú tu dve hry s bohatou vlastnou mytológiou, ktorú budete postupne skúmať. Spoznáte kmeň podivných stvorení, ktorý je na pokraji vyhynutia, aj napriek tomu, že kedysi oplýval veľkou mocou a chcel sa dostať až na kraj sveta. Nepriatelia ale Pataponov vyhnali a tí teraz len prežívajú. Ste tu ale vy, ich všemocné božstvo, aby ste ich pomocou sily bubnov zaviedli až na ten kraj sveta. Najskôr ale musia Pataponi nabrať na sile a poraziť nepriateľov. Toto je však len prvá časť vašej cesty.

Dvojka je už o samotnej výprave na kraj sveta, ktorá sa však nezačína dobre. Vlny a búrky zničia vaše lode a Pataponi sa bezmocne ocitajú na brehu neznámeho sveta, ktorý obývajú nebezpeční domorodci. Pokračovanie však ďalej rozpráva bohatú mytológiu z prekvapivo hlbokej histórie tohto sveta. Sú tu rôzne kmene, majú svoje proroctvá a svoje videnie sveta. Vy ste síce mocným bohom, ale v zásade len ovládate bubny, aby panáčikovia pochodovali a bojovali. Naozaj cítite, že ten svet je veľký. Na takto malú hru až príliš, takže sa ľahko stratíte v tom všetkom, čo sa tu deje, čo znamená to vajce, kto je v tom vajci a podobne. Zahrajte si, uvidíte.

Dvojka je lepšia a komplexnejšia hra ako prvá časť, ale zase tá bola prvá, mala to neopakovateľné čaro, ktoré navyše dopĺňa to, že je to jednoducho prvá hra - mechaniky, princípy, jednotky - to všetko sa tu naučíte. Dvojka vám to síce vie zopakovať a predviesť, ale predsa len je lepšie začať s prvou časťou. Naučíte sa chodiť na rôzne výpravy, vyrábať si jednotky, zostavovať svoje jednoduché armády (v zásade len v 2D projekcii vytvárate poradie rôznych druhov jednotiek) a aj ich vylepšovať a vybavovať lepšími vecami.

Patapon hry robia skvele to, že vám na jednotkách záleží. Jednak vyzerajú roztomilo. Len sa na ne pozrite okolo. No tiež majú charakter a štatistiky sa im počítajú. Máte tak vo svojich radoch borca s niekoľkými veľkými bitkami, ktorého ste si obľúbili, vybavili ste ho silnými zbraňami a ešte silnejšou ochranou, no hrozí, že oňho prídete. Ak aj postavičku stratíte, rozhodne nezabudnite zobrať jej čiapku. Len tak ju môžete znova oživiť. Inak si budete musieť zvykať na nové tváre vo svojich radoch. Na povrchu mnoho z mechaník pôsobí jednoducho, ale keď sa to všetko skombinuje, má to neuveriteľnú hĺbku.

Napríklad sa musíte tu a tam vrátiť na niektorú z predchádzajúcich výprav, aby ste tam získali vec potrebnú na ďalší postup, čo si vyžaduje na nejakom mieste spraviť niečo konkrétne. Hneď v úvode prvej hry je na toto skvelý príklad, keď sa musíte vrátiť o pár levelov späť, aby ste získali možnosť vyvolať dážď. Čaká vás totiž horiaci level a vaši Pataponi v ohni zahynú. Ak ale dokážete vyvolať dážď, požiar hravo uhasíte. Len pozor na to, že ho musíte hasiť pomerne pravidelne. A podobne je to naprieč obomi hrami. Backtracking tu je, ale autori sa snažili, aby mal zmysel. Sú tu však momenty, keď to už pôsobí trochu otravne.

Dvojka stavia na úplne rovnakých princípoch, akurát to celé výrazne rozširuje. Nájdete tu napríklad pestrejšiu paletu jednotiek, keďže na svojej výprave až na kraj sveta vás čakajú aj úplne nové druhy nepriateľov. Celkovo sú tu 4 nové druhy jednotiek, no tým to nekončí. Je tu systém levelovania postavičiek a aj špeciálne Heropon jednotky, ktorým môžete odomknúť špeciálne útoky. Dvojka tiež prináša nové jednotky. Nová kolekcia navyše prináša vlastné novinky a vylepšenia. Je tu hlavne vizuálna aj funkčná parita medzi obomi hrami, takže si v oboch viete vyberať obťažnosť. Okrem toho sú tu aj rôzne nastavenia, napríklad načasovanie bubnov a podobne.

Spoločne majú obe hry desiatky hodín obsahu. Ale ak by to na vás bolo stále málo, môžete sa pustiť do multiplayeru, ktorý sa ale odkláňa od základného konceptu kampane. Síce je stále založený na rytmickej hrateľnosti a rozdávaní príkazov cez piesne, ale už je to skôr tower defense, akurát neobraňujete veže. Spolu s ďalšími tromi hráčmi musíte ochrániť vajce pred útokom nepriateľov, aby sa vám z neho vyliahli masky pre Heropona. Prípadne viete bojovať aj s pomocou AI spolubojovníkov, ale nie je to taká zábava. Keďže však multiplayer vychádza z pôvodného Ad hac hrania na PSP, je dostupný len na Switchi s lokálnym prepojením konzol. Spoluhráčov si tak musíte nájsť vo svojom okolí. Je to škoda, dnes snáď nemôže byť problém preniesť tento princíp do online.