Na rovinu poviem, že Ghost of Yōtei je vynikajúci sequel a navyše aj sama osebe jedinečná hra. Ak ste nehrali ani jej predchodcu Ghost of Tsushima, tak vám táto, teraz už frančíza, pomerne efektívne vyrazí dych. Autori zo Sucker Punch totižto priniesli jeden z najviac kinematických PlayStation zážitkov, zachovali to najlepšie, čo sa naučili z Jinovho dobrodružstva, pridali komplexnosť, nové mechaniky, naplno využili možnosti PS5 hardvéru aj softvéru a jednoducho dali hráčom do rúk ďalšieho z tohtoročného, zdanlivo nekončiaceho zoznamu kandidátov na hru roka!

16 rokov vo vyhnanstve

Presne taká dlhá doba prejde medzi začiatkom príbehu, kde naša nová protagonistka Atsu prichádza rukami mocných Yōtei Six o svoju rodinu a jej návratom zo žoldnierskych výprav na japonskej pevnine. Objavujeme sa tak v roku 1609, teda viac ako 300 rokov po udalostiach Ghost of Tsushima (ďalej GoT), čo znamená, že napríklad také muškety už majú svoje miesto v príbehu a ducha nevidel tento feudálny šógunát už nejaký ten piatok. Tentoraz však preberieme rolu takzvaného onryō, teda démona pomsty. No a Atsu sa vracia do svojej domoviny situovanej na úplnom severe Japonska, dnes známej ako ostrov Hokkaido s jedným cieľom - zabiť partiu šiestich najnebezpečnejších rozvracačov režimu, ktorí jej zničili život a vyrvať dušu z ich vodcu známeho ako Lord Saito.

Tento dlhodobý cieľ vám však nebude pripomínať iba zbierka úloh niekde v žurnále, ale aj pásik látky popísaný menami každého z hlavných cieľov, neustále povievajúci na opasku protagonistky. A tento trend organického komunikovania informácií hráčovi si vlastne hra drží naprieč celým jej prechádzaním. Vietor naďalej ukazuje smer, akým sa máte vydať, zlatý vtáčik vás privedie k zaujímavému miestu, namiesto ukazovania tlačidla na obrazovke si musíte zapamätať gestá ovládačom, ktoré sú kapitola sama osebe… No a takto by som mohol pokračovať ešte niekoľko riadkov.

Trochu by som sa však vrátil k našej protagonistke a skoku v čase. Všetko to funguje veľmi dobre a realita, v ktorej žijú internetoví trollovia, našťastie, nenastala. Atsu mi tak trochu pripomína Ellie z Last of Us Part II špecificky, lebo jej perspektíva a pohľad na svet okolo aj prístup k ostatným sú zatienené vidinou pomsty. Atsu je rezervovaná napriek tomu, že si vytvára spojenectvá, tak aj hrozne osamelá, inteligentná, vynaliezavá, krvilačná a občas tiež príliš riskuje. Zamilujete si ju! Zároveň sa nestala obeťou násilného feminizmu, kde je ženou, ktorá zachráni každý deň svojimi vodcovskými schopnosťami, pretože často zlyhá, spraví chybný úsudok, ale následne sa z vecí poučí. Má sny a túžby, no stále žije v obmedzeniach svojho pohlavia v období feudálneho Japonska a ako žoldnierka to tiež nemá vždy najľahšie. Avšak s každým ďalším v krvi utopeným menom z jej zoznamu si získava väčší rešpekt, ale aj hlbšie zaryje strach do sŕdc jej nepriateľov.

Z izolovanej Tsushimy na pestrofarebné Hokkaido plné možností

Priznám sa, že GoT som nehral, ale svet aj zasadenie ma vždy fascinovali, a tak som občas pozrel nejaké tie YouTube analýzy a celkovo som s touto perlou oboznámený. Jedno však viem aj bez toho, aby som s hrou kedykoľvek musel interagovať a to, že už od roku 2009, kedy toto Washingtonské štúdio vytvorilo titul Infamous, pozorujeme v jeho projektoch extrémnu dávku kinematickosti, zmyslu pre detail, uveriteľnosti sveta a zároveň akési popieranie trendov. A navyše práve GoT posunul produkčnú hodnotu diel autorov na zas úplne odlišnú úroveň. Je teda ťažké uveriť, že Ghost of Yōtei (ďalej GoY) mieri ambíciami ešte vyššie a ešte ťažšie chápem, ako sa mu to darí tak čertovsky dobre!

Ezo, ako tradične označovali obyvatelia tejto oblasti moderný ostrov Hokkaido, je rozmanitou krajinou, ktorá ponúka taký jedinečný zážitok, že prvé hodiny budete chcieť len skúmať jeho zákutia v nemom úžase. Do hry tentokrát môžete vstúpiť v štyroch módoch, teda buď v anglickom dabingu bez titulkov, s titulkami, v japončine s titulkami alebo vracajúcom sa čiernobielom japonskom Kurosawa režime, skladajúcom podstu legende Akira Kurosawa. To môže, ale ani nutne nemusí ovplyvniť váš zážitok. Ja som vyskúšal všetky, ale najviac som sa držal toho anglického bez titulkov a to preto, aby mi titulky nerušili zážitok z tohto extrémne kinematického titulu.

Ale seriózne, hneď prvé minúty hry vám vyrazia dych svojimi zábermi, uhlami kamery, symbolikou a nepriestrelným environmentálnym dizajnom. Za intenzívneho cvalu na koni vyskočíte z lesa a pred vami sa otvorí pohľad na majestátnu horu Yōtei, vduchom preletí hejno vtákov, stádo koní prebehne popri vás, vietor vás ženie smerom vpred, fyzika nádherne pracuje s vlasmi, oblečením a celý svet je akoby v pohybe. Je to v skratke nádherné. Peknými pohľadmi autori nešetria a zažijete aj tie najkrajšie močiare, jeseňou oplieskané lesy, zasnežený región, kvetmi obsiate lúky a množstvo ďalších, unikátne pôsobiacich lokácií, ktoré dokopy vlastne vyskladajú všetky ročné obdobia. No a v spojení s rozmanitým počasím a nádhernou oblohou (najmä v noci a skoro ráno) tohto biodiverzitného sveta dostávate kombináciu prostredia ťažko opísateľnú slovami…

Nejde však tak úplne o ďalší Elden Ring, aj keď cítiť v hre práve túto imerzívnu DNA otvoreného sveta plného možností. V prvom rade nie všade sa dostanete, aj keď mapa klame telom. Moja prvá výprava, samozrejme, smerovala rovno ku Yōtei, avšak tesne pod ňou vás čaká iba úzky otvor, cez ktorý sa načítavacou obrazovkou prepcháte do uzatvorenej lokácie, kde si odohráte jednu misiu a je po funuse. Na druhej strane, svet ale vôbec nie je prázdny a každých zopár metrov sa niečo deje (ignorujúc úžasné scenérie). Stretnete partiu Saitových vojakov tyranizujúcich občanov, celý kemp jeho prívržencov, bambusy určené na preseknutie pre zlepšenie schopností, horúce jazierka pre zvýšenie zdravia, zlatý vtáćik vás zavedie na zaujímavé miesta alebo najdete aj vyvraždený brloh vlkov, odkiaľ sa vydáte na výpravu s vašou vlčou kamoškou (ďalšia zo symbolických paralel). Čím viac jej pomôžete, tým častejšie ju v boji uvidíte.

Za pomstou s katanou alebo dvoma či s Ōdachi, Yari, alebo nebodaj Kusarigamou?

Keď už som načrtol tie súboje, tak tých je v hre priamoúmerne ku krásam sveta a venovaná im bola minimálne taká istá pozornosť, ak nie aj väčšia. V prvom rade nás čaká niekoľko obťažností. Ja som si zvolil tú druhú najťažšiu, kde nezomierate na jeden zásah nepriateľa, pretože som chcel to embargo aj stihnúť. Avšak Kurosawa a smrť na jeden sek je čosi, čo si nechávam na druhé prechádzanie hrou. V každom prípade, samotný súbojový systém si ponecháva základné mechaniky z Tsushimy, a tak stále máte možnosti ako stand-off, stealth alebo klasická bezhlavá sekačka. Osobne mi ale ani najťažšia obťažnosť nepripadala taká komplikovaná, ako skôr komplexná a preto prišlo aj zopár smrtí.

Totižto okrem katany dostane Atsu štyri ďalšie nové zbrane, medzi ktorými bude potrebné aktívne prepínať podľa toho, akým nepriateľom sa postavíte. Katana je na súboje meča proti meču, dve zase proti nepriateľom s kopijou, veľký meč Ōdachi použijete proti odolnejším väčším nepriateľom, Kusarigama je zase vhodná proti štítu a celé to uzatvorí kopija Yari. Komplexnosť pridávajú luky, strelné zbrane, vrhacie nože, dymové bomby a bežné je napríklad aj zodvihnúť a vrhnúť zbraň čerstvo rozpáraného nepriateľa. A samotný súboj je sympatický, komplexný, ale zároveň ľahký na pochopenie a vždy fér. AI nepriateľov je uspokojivá a okrem naskriptovaných sekcií rozhodne prekonáva často ku GoT prirovnávané Assassin’s Creed.

Okrem zmien zbraní musíte adaptovať aj svoju stratégiu na nepriateľov, ktorí postupne po jednom na vás vybiehajú a veru sa s tým nekašlú. Niekedy je potrebné spraviť si odstup, inokedy spacifikovať najprv strelcov, na modré útoky presne načasovať vyblokovanie pre parry, žlté útoky zastaviť silným náprahom a oranžovým útokom úplne uskočiť. Agresivita, rýchlosť útokov a neustála potreba byť v strehu sprevádza každý jeden boj a ďalšiu vrstvu pridávajú zase bossovia. Aj keď ich mechaniky nie sú nejako výraznejšie komplexné, ide o agresívnejšie indivíduá s väčím HP a investíca či už časová, alebo svalová je tu rozhodne väčšia. No užívať si budete najmä ako sa toto prejaví na príbehu alebo čo sa počas kríženia mečov od nich dozviete.

Už na začiatku som spomenul, že príbeh má taký trochu detektívny nádych. Myslel som to tak, že po vstupe do otvoreného sveta vlastne neustále hľadáte svoje ciele. Každého člena Yōtei Six treba vypátrať, zisťovať o ňom informácie a dostať sa k nemu bližšie a bližšie, až kým nebude mať kam utekať. Ktorého z členov sa vydáte loviť ako prvého, je vlastne na vás a hra vám nechá, takpovediac, voľnú ruku, no v nejakých obmedzenejších hraniciach, ale nerád by som prezradil viac. Dôležitou súčasťou príbehu je vyťahovanie informácií aj hľadanie spojencov, ktorým je v menu dokonca venovaná celá jedna karta. Tu nájdete svoju bandu pekne zoradenú aj s portrétmi a vždy sa dozviete, či majú pre vás nejakú novú misiu, upgrade na výbavu alebo čosi iné.

Poslednou časťou súvisiacou s bojmi a tak trochu aj prieskumom sú rôzne schopnosti, ktorými sa značne oživí celé hranie. Vlk vám napríklad pomôže pri stand-offe, počas stealthu zabijete dvoch nepriateľov súčasne, silný útok spraví dva seky po sebe a podobne. Nečakajte teda +1% k útoku a podobné nezmysly, ale skôr kombá a širšie využitie vášho arzenálu. Oblečenie získavate buď prechádzaním cez príbeh alebo putovaním po svete. Okrem zbroje vám klobúky ani masky žiadne efekty nepridávajú, ale personalizujete si vďaka nim Atsu ako preferujete.

Keď majstri detailu využijú možnosti PlayStation platformy naplno

Už len kvôli DualSense zážitku pri tejto hre by som kazdému hráčovi a dokonca aj nehráčovi odporúčal minimálne vyskúšať tento unikátny poklad. Od roku 2014, teda presnejšie od vydania launch titulu pre PS4, ktorým bo Infamous Second Son, čakám na takúto geniálnu implementáciu ovládača. Po 11 rokoch som sa konečne dočkal a stálo to rozhodne za to! Rozhodnete sa založiť kemp a zapálenie ohňa od vás vyžaduje prechádzaním prsta po stredovej ploche ovládača vysielať iskry a pomalým zatláčaním zadnej spúšte zase jemne fúkať. Opekanie ryby na tomto ohníku za vyžaduje polohovanie celého ovládača vo vzduchu tak, aby ste žiadnu časť nepripálili. Kovanie zbrane pozostáva zo simulovania udierania kladivom pomocou ovládača. Je to geniálne, intuitívne a hlavne veľmi zábavné.

Celou hrou vás navyše sprevádza aj fantastická haptika simulujúca smery útokov a rôzne vibrácie či odpory pre komunikovanie a použitie rôznych akcií. Maľovanie prstom na stredovej ploche ma uchvátilo už pri písaní Yōtei mien na váš zoznam. A gestá na tejto časti ovládača dokonca využívajú aj rozpoznávanie smeru. Potiahnutie prsta hore vám ukáže smerovanie vetra k cieľu, nadol sa ukloníte, čo je reakcia potrebná napríklad pre aktivovanie oltára, vpravo vytiahnete alebo zasuniete zbraň a vľavo zas zahráte na shamisene, ktorý ma Atsu neustále zavesený na chrbte.

Hudba samotná je veľkou súčasťou celého putovania. V prvom rade hranie na spomínaný shamisen (využíva sa opäť stredová plocha) vám pridá nejaké bonusy, môžete sa učiť nové piesne a hlavne je to pre Atsu sentimentálna cesta do minulosti. Na viacerých miestach v príbehu a kedykoľvek v jej rodnom dome sa totižto bude v myšlienkach vracať naspäť do detstva. To využívajú autori veľmi inteligentne napríklad na učenie nových mechaník alebo jednoducho aj na flex ich fantasticky rýchleho načítavania (badateľné najme pri spustení hry rovno do in medias res) a prechádzania medzi úplne odlišnými svetmi. Škoda, že sa podobné veci neobjavili aj pri vstupe do kempu, dialógov a podobne, pretože tu sa často dostávame práve cez čierne obrazovky ďalej.

Avšak späť k hudbe, ktorá nastavila latku vysoko už pri GoT a tu to nie je výnimkou. Okrem toho, že som strávil niekoľko hodín v Playstation domácej obrazovke počúvaním témy hrajúcej na karte GoY, dopĺňa soundtrack to, čo vidíte a konáte vlastne dokonale. Asi sa tu nenachádza toľko ikonických skladieb ako napríklad už v spomínanom The Last of Us, ale viacero z nich mi práve tento titul pripomínalo. Dobové nástroje, unikátne symfónie a celkové vyladenie aj intenzita aj emócie presne na mieru, akú autori chceli odovzdať nám hráčom. Vyšlo im to výborne!

Jedna z vecí, ktorú si uvedomíte po zopár hodinách, je, že GoY sú vlastne akoby dve hry zlepené dokopy a vy si vyberiete, ktorý zážitok preferujete. Navigovanie po silne pestrofarebnom, výrazne vybrantne saturovanom a dizajnérsky bohatom svete, plnenie puzzle, objavovanie všetkých zákutí, hľadanie oltárov pre zvyšovanie levelu, parkour, relaxačné maľovanie a ďalšie až meditačné aktivity robia na jednej strane z hry veľmi príjemný a oddychový zážitok, ktorý však nie je nijako v rozpore, ba priam naopak iba veľmi organicky dopĺňa tú akčnejšiu časť hry, ktorou sú práve boje. Akčné, koncentráciu a občas aj pevné nervy vyžadujúce skúšky, ktoré preveria vašu tak trochu inú meditačnú schopnosť.

A posledná drobná pochvala čo dodám, je, že super mikro detail je možnosť zapnúť stlačením jedného tlačidla počas zapauzovanej prestrihovej scény titulky. Takýchto drobných quality of life detailov má hra množstvo a vidieť, že Sucker Punch mal pre GoY veľmi jasnú víziu!