Supermassive Games sa už roky venujú interaktívnym adventúram a filmovo ladeným hororom, v ktorých majú rozhodnutia zásadný vplyv na osud postáv. Štúdio sa výraznejšie zapísalo najmä hrou Until Dawn, ktorá sa neskôr dočkala aj otáznej filmovej adaptácie. V posledných rokoch však pokračuje predovšetkým svojou hororovou sériou The Dark Pictures Anthology a práve do nej teraz prichádza nový diel Directive 8020.

Tentoraz tvorcovia skúšajú mierne iný smer. Namiesto klasických nadprirodzených alebo slasherových motívov sa presúvajú do vesmíru a prinášajú sci-fi horor, ktorý mieša izoláciu, paranoju, napätie na palube lode a hrozbu, ktorej posádka nerozumie. Directive 8020 tak chce byť krokom do temnejšieho vesmírneho prostredia, kde sa séria pokúša osviežiť svoju zaužívanú formulu.

Hrateľnosťou sa Directive 8020 približuje atmosfére Alien: Isolation, no bez toho, aby naplno prešlo do survival hororu. Stále ide predovšetkým o interaktívnu adventúru zameranú na rozhodnutia, vzťahy medzi postavami a skladanie záhady v pozadí. Novinkou je väčší dôraz na stealth a priamejší pohyb po prostredí.

Directive 8020 vás berie na výpravu do hlbokého vesmíru, na palubu kolonizačnej lode Cassiopeia, ktorá smeruje k planéte Tau Ceti f v systéme vzdialenom približne 12 svetelných rokov od Zeme. Ľudstvo v nej vidí jednu z posledných nádejí, keďže Zem umiera a čas sa kráti. Misia sa však rýchlo skomplikuje, Cassiopeiu niečo zasiahne a členovia posádky sa prebúdzajú z kryospánku do situácie, v ktorej sa musia najskôr zorientovať a zistiť, čo sa vlastne deje.

Začína sa príbeh postavený na neistote a paranoji. Samozrejme, to, čo loď zasiahlo, nebolo obyčajné a autori postupne odhaľujú ďalšie vrstvy celej záhady. Miestami je to zaujímavé, no postupne aj trochu prekombinované. Directive 8020 totiž mieša viacero známych sci-fi hororových motívov, od Aliena, cez The Thing, až po body horror a ďalšie prvky, ktoré nejdem prezrádzať. Niektoré nápady pôsobia, akoby boli navyše dolepené a príbeh by sa bez nich zaobišiel. Napriek tomu však ponúka slušne budovanú atmosféru izolovanej skupiny ľudí v uzavretom priestore, kde sa nedá nikam ujsť a nikomu sa nedá úplne veriť.

Hra vás postupne presúva medzi postavami, vracia sa aj do obdobia pred štartom misie a udalosti sleduje v rámci niekoľkých dní. Spolu ponúkne viacero hrateľných postáv, pričom každá ukazuje inú časť príbehu, prináša vlastné odhalenia aj nové tajomstvá. Zároveň sa každá správa trochu inak a bude na vás, aby ste ju podľa možností udržali pri živote.

Nechýba hrateľnosť typická pre Supermassive. Budete viesť rozhovory, robiť rozhodnutia a sledovať ich následky. Tentoraz však autori pridávajú aj viac priameho pohybu po lodi a viac klasických hrateľných častí, ako sú stealth pasáže, prehľadávanie priestorov, hľadanie kódov a jednoduché technické úlohy. Sci-fi prostredie sa tak snažia využiť na väčšie napätie medzi príbehovými scénami. Chýba však výraznejšia priama akcia, keďže hra napätejšie momenty rieši skôr útekmi, skrývaním, QTE prvkami a skriptovanými situáciami než súbojovým systémom.

Medzi filmovými scénami tak budete striedať niekoľko typov hrateľnosti, no trochu je škoda, že sa často opakujú. Prídavok stealthu prvý, druhý či tretí raz ešte funguje, ale postupne začne pôsobiť jednotvárne. Podobne je to s prechádzaním ventilačnými šachtami, hľadaním miesta, kde odblokovať dvere, sledovaním prostredia cez kamery alebo jednoduchým hackovaním. Do toho sa pridávajú úteky a, samozrejme, QTE prvky, kde musíte v správnom čase stláčať zadané klávesy.

Celé sa to primárne odohráva na lodi, ktorá sa síce postupne mierne mení, ale nie vždy to stačí. Neskôr hru osvieži aj povrch planéty a finále, no veľká časť zážitku stále pôsobí stiesnene a miestami natiahnuto. Rozhovory a atmosféra to dokážu vyvažovať, ale záleží na tom, ako vás postavy a ich situácia vtiahnu. Niektoré dialógy totiž pôsobia umelo a občas pripomínajú skôr výplň medzi ďalšími hernými pasážami.

Celú hru prejdete približne za 7 až 8 hodín, podľa toho, ako dlho sa budete motať po lodi a hľadať cestu k určitému panelu alebo cieľu. Prípadne podľa toho, či si budete chcieť zopakovať niektoré rozhodnutia a pozrieť sa, ako by dopadli inak. Tentoraz už totiž nemusíte prechádzať celú hru od začiatku vždy, keď spravíte zásadné rozhodnutie. Hra ponúka možnosť vrátiť sa k dôležitým momentom a rovno si vyskúšať inú vetvu vývoja.

Nechýba ani multiplayer, ale treba ho brať skôr ako gaučový party režim než klasickú kooperáciu. Hráči si medzi sebou môžu rozdeliť členov posádky a postupne si podávať ovládač podľa toho, koho hra práve presunie do centra diania. Druhý režim zas umožňuje posúvať ovládač pri zmene scény, aj keď zostáva rovnaká postava. Online verzia tohto režimu má prísť dodatočne v bezplatnom update, no nejde o pôvodný typ Shared Story z predošlých častí, kde dvaja hráči paralelne prežívali odlišné časti príbehu.

Graficky je hra decentná. Beží na Unreal Engine 5 a vizuál zvláda dobre, hlavne pri spracovaní lode, jej chodieb, technických miestností a postupne sa meniaceho prostredia. Od tvárí som však čakal viac, keďže rozhovory a detaily postáv tu hrajú veľkú úlohu. Modely nie sú zlé, ale miestami pôsobia zjednodušene a nie vždy dokážu predať emócie tak presvedčivo, ako by si podobne filmovo ladená hra pýtala.

Z technických funkcií ponúka všetko potrebné, teda upscaling, frame generation, ray tracing aj plný path tracing, takže si môžete nastaviť, čo presne potrebujete. Plný path tracing však vie potrápiť aj RTX 5080, kde v 4K s DLSS Quality padá výkon približne na 30 až 40 fps. Frame generation ho síce vytiahne aj okolo 100 fps, no pri pomalšej hre to až tak neprekáža. Samotný path tracing mi však nepridal až tak veľa, ako by som čakal. Hra stále pôsobí dostatočne dobre, ale svetlo, tiene ani odrazy nevynikli natoľko, aby to výrazne menilo celkový dojem.

Zvukovo je hra silnejšia. Dobre pracuje s ruchmi lode, napätím v chodbách, vzdialenými zvukmi, náhlymi efektmi aj hudbou, ktorá podporuje sci-fi hororovú atmosféru. Soundtrack od Jasona Gravesa zapadá do štýlu Dark Pictures a miestami pomáha držať napätie lepšie ako samotné herné pasáže. Dabing je väčšinou slušný a niektoré výkony fungujú veľmi dobre, ale nie je úplne vyrovnaný. Pri niektorých postavách alebo replikách cítiť umelosť, ktorá ešte viac vynikne v spojení s nie vždy presvedčivou mimikou (a aj celými tvárami).

Práve v týchto momentoch Directive 8020 funguje najlepšie. Keď nechá prehovoriť ticho lode, vzdialené kovové zvuky, neistotu v rozhovoroch a pomalé odhaľovanie toho, čo sa na palube vlastne deje, vie vytvoriť veľmi dobrú sci-fi hororovú atmosféru. Silnejšia je vtedy, keď vás necháva pochybovať o tom, čo sa deje a komu sa dá veriť, či je daná situácia ešte pod kontrolou a či rozhodnutie, ktoré práve robíte, niekomu nezavrie cestu k prežitiu. Preto je aj škoda zbytočného predlžovania a znovupoužívania herných mechaník.