Prvá svetová vojna patrí medzi konflikty, ktoré videohry stále využívajú podstatne menej než jej mladšiu a oveľa populárnejšiu sestru. Druhú svetovú vojnu sme už za posledné desaťročia stihli vyhrať snáď zo všetkých možných strán, zatiaľ čo Veľká vojna zostáva mimo niekoľkých známejších titulov pomerne neprebádaným územím. Jedným zo štúdií, ktoré sa to už viac ako desať rokov snaží meniť, je holandský BlackMillGames. Toto štúdio je prakticky späté s WW1 Game Series. TitulVerdun nás najskôr poslal do zákopov západného frontu, Tannenberg neskôr otvoril rozsiahlejšie bojiská východu a Isonzo presunulo konflikt do talianskych Álp. Každá hra zostala samostatným titulom, no zároveň sa snažila ukázať trochu inú podobu rovnakého konfliktu a prispôsobiť jej aj samotný multiplayer.

Gallipoli je už štvrtým dielom tejto série a tentoraz sa vývojári rozhodli Európu opustiť. Ako už názov napovedá, dostávame sa na osmanské fronty. Nejde pritom iba o samotnú známu operáciu pri Dardanelách. Boje nás zavedú na pobrežie, do vyprahnutej krajiny Blízkeho východu, medzi zákopy aj do zastavaných oblastí, pričom proti Osmanskej ríši nastupujú jednotky Britského impéria, vrátane Austrálčanov, Novozélanďanov a indických vojakov.

A jednu vec je dobré povedať hneď na začiatku, že Gallipoli nie je Battlefield 1 a už vôbec nie Call of Duty prezlečené do uniformy z roku 1915.BlackMill svoj prístup označuje ako akýsi ľahší vojenský simulátor a toto pomenovanie hre celkom sedí. Nejde o hardcore simuláciu, pri ktorej si pred prvým výstrelom potrebujete prečítať osemdesiatstranový manuál, no zároveň nečakajte bezhlavé pobehovanie po mape a likvidovanie jedného protivníka za druhým.Gallipoli je pomalšie, smrteľnejšie a predovšetkým postavené na spolupráci.A práve v tom sa nachádza jeho najväčšia sila, ale zároveň aj dôvod, prečo hra rozhodne nebude pre každého.

Vojna, v ktorej sám veľa nezmôžete

Základom Gallipoli je Expedition, pri vydaní jediný hlavný herný režim. Proti sebe sa postaví 25 útočníkov a 25 obrancov, ktorí bojujú o jednotlivé sektory a ciele. Front sa postupne posúva a jedna strana sa ho snaží pretlačiť dopredu, zatiaľ čo druhá robí všetko preto, aby jej v tom zabránila.Už samotná štruktúra zápasov celkom jasne napovedá, že tu nebude veľa priestoru pre osamelých hrdinov.Najlepšou stránkou Gallipoli sú totiž jednoznačne jednotlivé triedy. Celkovo ich je desať a každá z nich má na bojisku konkrétnu úlohu. Nájdeme tu dôstojníkov, klasických strelcov, zásobovačov munície, ženistov, ľahkých a ťažkých guľometníkov, granátnikov, ostreľovačov, zdravotníkov či pozorovateľov.Dôležité však je, že nejde iba o desať rôznych spôsobov, ako niekomu poslať guľku medzi oči.

Jednotlivé povolania majú na bojisku skutočný význam. Engineer dokáže budovať obranné prvky, zásobovač nosí muníciu, guľometník drží nepriateľa za krytom a zdravotník pomáha dostať zranených spoluhráčov späť do boja. Officer má zase výrazne väčší vplyv na koordináciu jednotky a podporné možnosti.A keď sa stretne tím, ktorý tieto mechaniky skutočne využíva, Gallipoli začne fungovať presne tak, ako má.Guľometník drží protivníkov pri zemi, zásobovač dopĺňa muníciu, niekto sa stará o zranených, Engineer pripravuje pozície a Spotter sleduje priestor pred jednotkou. Zatiaľ čo jedna skupina poskytuje kryciu paľbu, druhá sa môže pokúsiť posunúť front o ďalších pár metrov.V moderných multiplayerových strieľačkách sa slovom „teamplay“ oháňa pomerne často, lenže potom sa pozriete na polovicu svojho tímu, ktorý naháňa počet zabití na úplne opačnom konci mapy. Gallipoli vás samotnými mechanikami núti pochopiť, že spoluhráčov potrebujete.A toto sa hre skutočne darí.Samozrejme, stále môžete zobrať pušku a vyraziť sami.Len veľa slávy pravdepodobne nezažijete.

Mne zo všetkých povolaní najviac sadol Spotter.Na prvý pohľad pritom nejde o triedu, pri ktorej vám okamžite zasvietia oči. Nemáte obrovský guľomet, pás granátov ani optiku klasického snipera. Vašou hlavnou výhodou je ďalekohľad a schopnosť označovať protivníkov.V mojom prípade to však bola takmer záchrana.Gallipoli totiž dokáže byť neuveriteľne neprehľadné. S ďalekohľadom som si konečne mohol prezrieť priestor pred sebou, označiť protivníkov a následne aspoň približne vedieť, kde sa nachádzajú. Potom stačilo vytiahnuť pušku, pokúsiť sa ich nájsť znova a dúfať, že sa medzitým nerozhodli spraviť presne to isté so mnou.Spotter zároveň veľmi dobre demonštruje filozofiu jednotlivých tried. Aj keď na konci zápasu nemusíte mať dvadsať zabití, informácia o pozícii protivníkov dokáže pomôcť ostatným.Hra tak vie oceniť aj človeka, ktorý nie je najlepším strelcom na serveri a úprimne, ja som tú pomoc potreboval.

Kam mám, dopekla, ísť?

Práve orientácia bola totiž jedným z mojich najväčších problémov.Keď som Gallipoli zapol prvýkrát, hra ma hodila na bojisko a chvíľami som absolútne netušil, čo sa okolo mňa deje.Kam mám ísť? Kde práve držíme obrannú líniu? Ktorý smer je momentálne najdôležitejší? Prečo beží polovica tímu tam a druhá polovica úplne opačne?Po ďalšom hraní sa situácia síce zlepšila, no tento pocit úplne nezmizol.Ešte väčší problém som mal s rozoznávaním protivníkov od vlastných vojakov.Niekoľkokrát sa mi stalo, že sa ku mne pokojne približoval vojak a ja som na neho pozeral v presvedčení, že patrí k nášmu tímu. O sekundu neskôr ma prakticky pred očami zastrelil a až následne mi došlo, že som celý čas sledoval nepriateľa.

Áno, jednotlivé armády používajú rozdielne uniformy a postupne sa ich naučíte rozoznávať. Lenže uprostred prachu, dymu a chaosu nemáte vždy čas usporiadať módnu prehliadku a zisťovať, ktorý odtieň látky sa k vám práve približuje s nabitou puškou.Do určitej miery to samozrejme vytvára autentickejší chaos bojiska. Nie ste vševediaci vojak s obrovským červeným menom nad každým nepriateľom a radarom, ktorý vám prezradí všetko v okolí.Len medzi autentickým chaosom a slabšou čitateľnosťou vedie pomerne tenká hranica.A podľa mňa ju Gallipoli miestami prekračuje.Pre skúseného hráča série to časom pravdepodobne nebude až taký problém. Pre nováčika však prvé zápasy rozhodne nepatria medzi najprívetivejšie privítanie.

Útok alebo obrana? Oboje funguje

Rovnako špecifický je gunplay.Zbrane sú zámerne pomalšie a ťažkopádnejšie než v klasických arkádových FPS. Väčšina stretnutí je pritom veľmi krátka a jedna dobre umiestnená guľka často úplne postačí. Vybehnúť bez rozmýšľania z krytu preto nebýva najlepší nápad.A s tým samotným problém nemám.K podobnému typu hry sa vysoká smrteľnosť hodí.Môj problém je inde.Samotnej streľbe mi chýba lepší pocit zo zásahu.Keď v dobrej FPS trafím protivníka, hra mi to dokáže predať zvukom, animáciou alebo jednoducho celkovou odozvou zásahu. V Gallipoli som často niekoho zastrelil a necítil som z toho takmer nič. Nevravím, žepotrebujem na obrazovke obrovské +100, hitmarker veľký ako polovica monitora a zvuk pokladnice zakaždým, keď niekoho trafím. Ale úspešným zásahom podľa mňa chýba trochu väčšia satisfakcia.A pri strieľačke je to pomerne podstatná vec.Zároveň však treba priznať, že tento pocit je vo veľkej miere otázkou preferencií. Niekto môže práve realistickejšiu ťažkopádnosť a absenciu arkádových prvkov považovať za plus.Ja som zostal niekde uprostred.Chápem, čo sa vývojári snažia dosiahnuť, len ma samotná streľba veľmi nebavila.

Oveľa viac sa mi páči „suppression systém“, alebosystém potlačovanej paľby.Guľky totiž nemusia vždy skončiť v tele protivníka, aby mali význam. Keď začnú lietať tesne okolo vás alebo sa dostanete pod silnú paľbu, zhoršuje sa schopnosť presne mieriť a vojak začína reagovať na stres bojiska.Vaša postava postupne stráca istotu. Zhoršuje sa stabilita zbrane, mierenie je náročnejšie a ak tlak pokračuje, môže prerásť až do paniky.A práve tu opäť vyniká tímovosť.HeavyMachineGunner nemusí každú dávku zakončiť tromi mŕtvolami. Ak prinúti obrancov zaľahnúť a držať hlavy pod úrovňou zákopu, už tým splnil svoju úlohu a jeho spoluhráči môžu postupovať.Presne toto je druh mechaniky, ktorý Gallipoli potrebuje.Nie všetko sa musí premietnuť do čísla vedľa vášho mena.

Expedition má ešte jednu veľkú výhodu.Útok aj obrana ponúkajú trochu iný zážitok a ani jedna strana nepôsobí ako tá nudnejšia, ktorú si musíte povinne odtrpieť.Pri útoku máte prirodzenú potrebu posúvať sa dopredu, hľadať slabé miesta obrany, využívať kryciu paľbu a tlačiť na ďalší cieľ. Obrana zase umožňuje lepšie pracovať s terénom, pripravenými pozíciami a guľometmi.Jedna strana vytvára tlak , druhá ho musí absorbovať.A keď sa stretnú dva dobre organizované tímy, zápas dokáže vytvoriť naozaj zaujímavú dynamiku. Postup o niekoľko desiatok metrov môže pôsobiť ako malá výhra a naopak dobre postavená obrana dokáže útočníkov držať na jednom mieste veľmi dlho.Vďaka tomu sa nemení iba smer, ktorým bežíte po mape, ale aj spôsob, akým nad bojiskom rozmýšľate.A práve tu sa podľa mňa ukazuje, že Expedition ako samotný režim je navrhnutý dobre.Otázkou zostáva, či vám jeden režim bude stačiť aj po desiatkach hodín.

Päť bojísk, ktoré majú charakter

Pri vydaní obsahuje Gallipoli päť máp a práve prostredia patria medzi veci, ktoré sa BlackMillu vydarili najviac.Samotná grafika síce nie je žiadnou technologickou špičkou modely, textúry či animácie pôsobia dobre, ale vedľa najväčších súčasných FPS titulov jednoducho vidieť, že BlackMill pracuje s úplne inými možnosťami.To však neznamená, že hra vyzerá zle.Vývojári veľmi dobre pracujú s prostredím a jednotlivé mapy majú vlastný charakter.Raz sa tlačíte z pobrežia, inokedy bojujete v suchých a prašných oblastiach, medzi zákopmi, ruinami alebo v zastavanejších priestoroch. Vďaka tomu nemáte pocit, že ste päťkrát dostali rovnakú hnedú mapu s inak rozmiestnenými vrecami piesku.A práve tento dizajn prostredia vyzdvihuje veľkú časť vizuálnej stránky hry.Keď sa vyloďujete na pobreží a pred vami sa začína postup cez otvorený priestor, má to úplne inú atmosféru než obrana zákopov alebo boj medzi budovami.Samotné mapy navyše veľmi dobre fungujú aj z pohľadu útoku a obrany. Niektoré otvorené priestory sú pre útočníkov hotové peklo, zatiaľ čo iné časti poskytujú viac možností na obchádzanie obrany alebo využitie jednotlivých tried, škoda len, že ich je zatiaľ päť.V kombinácii s jediným hlavným režimom preto obsahová ponuka pri vydaní nepôsobí práve veľkoryso. Jednotlivé zápasy síce môžu mať vďaka hráčom a rôznym triedam úplne iný priebeh, no po čase už budete jednotlivé prostredia veľmi dobre poznať.Na druhej strane pri multiplayerovej hre podobného typu bude veľa závisieť od ďalšej podpory a toho, ako rýchlo budú pribúdať ďalšie bojiská a obsah.

Atmosféra, ktorá vie očariť

Grafická stránka tohto titulu je celkom vydarená a pôsobí čisto a uhladene, pričom výborná atmosféra bojiska jej dobre sekunduje.Keď delostrelectvo rozbíja zem okolo vás, guľky lietajú ponad zákop, cez otvorený priestorprebiehajú vojaci a vy sa snažíte nájsť nepriateľa niekde medzi dymom a prachom, Gallipoli dokáže vytvoriť skutočne pôsobivé momenty.A možno práve vtedy najlepšie pochopíte, prečo sa hra správa tak, ako sa správa.Nechce od hráčov akčného hrdinu, ste iba jeden z množstva vojakov a ak zomriete, vojna pokračuje ďalej.Celkom dobre funguje aj zvuková kulisa bojiska. Streľba, výbuchy a celkový ruch dokážu vytvárať oveľa silnejšiu atmosféru než samotná hudba.Tá na mňa už veľký dojem neurobila.Nie je zlá, ale po skončení hrania mi v hlave nezostala jediná melódia, ku ktorej by som sa chcel vrátiť.Na druhej strane Gallipoli bombastický soundtrack ani veľmi nepotrebuje nakoľko najlepšiu hudbu mu aj tak robí delostrelectvo.

A tu sa dostávam k asi najdôležitejšiemu bodu celej recenzie.Dokážem oceniť, čo sa BlackMill snaží robiť a množstvo jeho systémov funguje presne podľa predstáv autorov.Triedy majú svoj význam a spolupráca je dôležitá.Útok aj obrana dokážu ponúknuť rozdielny zážitok.Prostredia sú vydarené a netradičný osmanský front dáva hre vlastnú identitu.Všetko je zabalené do štýlu FPS, ktorýje pôsobí sviežo a originálne.Je pomalší, metodickejší a trestá vás za neopatrnosť. Pokojne minútu hľadáte protivníka, potom spravíte dva kroky z krytu a on nájde vás.Streľba mi neposkytovala dostatočný pocit zo zásahu a ani po ďalšom hraní úplne nezmizli problémy s orientáciou či rýchlym rozoznávaním protivníkov.Spotter mi v tomto smere pomohol asi najviac. Možnosť vziať ďalekohľad, prezrieť priestor a označiť protivníkov mi konečne dovolila bojisko trochu čítať namiesto toho, aby som iba čakal, odkiaľ príde ďalšia guľka.A práve toto je podľa mňa najlepšia ukážka toho, akým hráčom Gallipoli sadne.Ak vás baví čítať bojisko, komunikovať, podporovať ostatných a spokojne prijmete fakt, že váš najväčší prínos pre tím nemusí byť počet zabití, môžete sa tu cítiť ako doma.Ak však od multiplayerovej FPS očakávate okamžitú akciu, výrazný gunplay a jednoduchú orientáciu, budete s Gallipoli bojovať možno viac než s nepriateľským tímom.

Verdikt

Gallipoli pokračuje presne v tradícii WW1 Game Series, no namiesto ďalšieho európskeho bojiska sa presúva na osmanské fronty a opäť ukazuje časť prvej svetovej vojny, ktorú hry veľmi často ignorujú. Najväčšou prednosťou je tímovosť. Desať tried má jasné úlohy a v dobre fungujúcom tíme máte skutočne pocit, že každý robí malú časť práce potrebnej na úspech celej jednotky. Expedition navyše dokáže ponúknuť zábavu na strane útočníkov aj obrancov a päť historicky inšpirovaných bojísk má veľmi dobrú atmosféru a vlastnú identitu. Prichádzajú však aj kompromisy. Zámerne realistickejší a uzemnenejší gunplay môže frustrovať hráčov, ktorí očakávajú rýchlosť a voľnosť mainstreamových vojenských strieľačiek, zatiaľ čo niektoré špecializované triedy, najmä bomber, sú využiteľné skôr v konkrétnych situáciách než neustále.

Na opačnej strane taktiež stojí pomerne skromný obsah pri vydaní, jediný hlavný režim a navyše výrazne riziko, či hráči prijmú jeho filozofiu orientovanú na plnenie cieľov. Osamelé pobehovanie na vlastnú päsť jednoducho nezapadá do toho, na čom sú jeho systémy postavené. Najväčšiu výhradu mám k čitateľnosti bojiska. Aj po ďalšom hraní som mal chvíľami problém zistiť, kde presne mám byť a ešte horšie bolo rýchle rozpoznávanie vlastných a nepriateľských vojakov. Gallipoli teda nie je titul, ktorý by som dokázal odporúčať všeobecnému mainstreamu, ale skôr hráčom, ktorí hľadajú pomalšiu, realistickejšiu a výrazne tímovo orientovanú FPS. BlackMill veľmi dobre vie, pre koho svoju hru vyrába. Dodržiavanie svojej úlohy a spoločný úspech tímu predstavuje v Gallipoli jednu z najvydarenejších podôb WW1 série.