Táto práca prináša zaujímavé príbehy. Niekedy prakticky môžete vidieť takmer celý životný cyklus hry rovno na vlastné oči. Vidíte tak, čo všetko sa mení. Dokonca aj také základy ako názov hry či štúdia. Napríklad v roku 2023 začalo čínske štúdio Ophiuchus Studio s vývojom akčnej hry Ghost of Fog, ktorú nám predviedlo na Gamescome už v roku 2024. Nič vám to nehovorí? To bude tým, že v roku 2025 sme tu zrazu mali Eclipse Glow Games a ich Tides of Annihilation. Veľa sa toho zmenilo, ale niektoré veci zostali bez zmien - inšpirácia artušovskými legendami zo západu a hrateľnosťou japonských žánrových klasík.

Máme za sebou Gamescom 2026 a v zásade už tretí pohľad na hru ako takú. No tentoraz už na podobu, akej sa reálne dočkáme. Zahrať som si mohol celkovo hodinu z hry, kde nám autori naservírovali tutoriál, jeden klasický level (aj keď s obmedzeniami toho, čo všetko bolo dostupné), Boss challenge a ešte jedného náročného bossa ako čerešničku na torte. Pekná porcia, ktorú bolo aj náročné zvládnuť z hľadiska času, takže si človek musel rozmyslieť, po čom skočí skôr, prípadne či si dá taký prierez všetkým.

Hra kombinuje fantasy prvky artušovskej legendy, pátranie po Gráli a zasadenie v modernom Londýne. Hlavnou hrdinkou je Gwendolyne, ktorá jediná prežila inváziu mesta entitami z iného sveta a teraz sa snaží nielen zachrániť svet a pomstiť sa polobohom Avalonu, ale tiež zachrániť svoju sestru. Príbeh tak bude kombinovať osobné roviny s epickou výpravou za fragmentami Grálu a niečo málo z toho sme mohli vidieť. Konkrétne level zasadený do múzea, ktorým spolu prechádzali Gwendolyne a aj víla Niniane, ktorá je spoločníčka hlavnej postavy a funguje medzi nimi zaujímavá chémia. Niniane vás hrou sprevádza, no je zároveň emocionálnou kotvou hlavnej hrdinky.

Tides of Annihilation bude akčná adventúra, sekačka, ak chcete. Taká presne v štýle japonských klasík, keď sa hlavná postava ladne oháňa mečom, porciuje nepriateľov popri tom, ako zázračne levituje nad zemou len vďaka úderom svojich zbraní. Tu a tam použije aj niečo na diaľku, ale kľúčom je sekať, sekať a zase raz sekať. Postupne si osvojuje rôzne pokročilejšie útoky, kombá a techniky, aby nakoniec zvládla aj tých najodolnejších nepriateľov, nielen tých bežných enemákov na každom kroku.

A hra sa naozaj snaží, aby to celé pôsobilo epicky. Nemôžem povedať, že by to bola úplne márna snaha, lebo súbojový systém je intuitívny, zábavný a responzívny, takže ak máte podobné hry už dávno v krvi, tu vám stačí zobrať do rúk ovládač a zhruba už viete, čo bude ako fungovať. Takže niektorých enemákov len sekať, iných dostať do vzduchu a tam tĺcť, ďalším prelomiť obranu a až potom útočiť. No a nezabúdať ani na parry a celkovo obranu. Ak nepriateľov dosť zmlátite, otvorí sa vám okno na efektnú popravu.

Problém toho celého? Nie je tu takmer nič originálne v jadre. Všetko ste to už videli a videli ste to aj lepšie a zábavnejšie. Tu sú niektoré prvky naozaj ako vykradnuté z Devil May Cry. No kým táto séria je vo svojej hrateľnosti autentická, robí to celé elegantne a prirodzene, tu cítiť, že je to len snaha o napodobnenie. Celú dobu hrania som si hovoril, že toto, hento a tamto som už hral vlastne v iných hrách a tam ma to bavilo viac. Spestrením je systém využívania dvoch rytierov, ktorých máte na povel a dokážete s nimi vykonávať špeciálne útoky, pričom si sami vyberáte, ktorý rytier je aktívny. Nie je to však toporný systém, takže prepínanie je bleskové a aspoň to teda musím kvitovať. Navyše si to celé môžete upravovať podľa svojho herného štýlu.

Rytierov ale nevyužívate len v boji, ale aj mimo neho. Gwendolyne síce ladne seká nepriateľov na kúsky, ale inak je to krehké obnažené žieňa, takže keď treba niečo ťažké zdvihnúť alebo presunúť, využijete na to rytierov. Načo je to dobré? Aby ste sa dostali do nejakých neprístupných miest alebo vyriešili nejaké hádanky. V deme ich pár bolo, boli extrémne simplexné, ale aspoň spestrili hrateľnosť. A čo sa týka tých nedostupných miest, je tu toho veľa na objavovanie aj zbieranie. Mnohé skryté lokality s truhlicami, predmetmi a podobne. Odhalíte ich napríklad pomocou Fog sense schopnosti, ktorá vás navádza za cieľmi.

A keď už nejaké tie veci zozbierate, môžete ich predať v obchode, získať za ne Aether a zase si kúpiť veci, ktoré sa vám hodia. Doplnenie zdravia, kameň na oživenie v prípade smrti a ďalšie a ďalšie. Veď to dobre poznáte z iných podobných hier, nové prvky tu asi nenájdete. Nebude chýbať ani vylepšovanie postavy. Môžete sa učiť nové skilly, meniť si zbrane, vybaviť sa brnením (rozdelením na 3 súčasti), zmeniť outfit, ale aj vybaviť sa odznakmi. Tie sú 4 a majú efekty. Ale aj to sú opäť veci, ktoré sú v žánri štandardom, akurát tu sa inak volajú.

Sú tu ale aj veci, ktoré môžem bez výhrad chváliť. Dizajn je fenomenálny a páči sa mi, ako hra kombinuje celú tú artušovskú mytológiu s moderným dizajnom. Možno aj zasadenie hlavného levelu dema do múzea pomohlo tomu, že to tak dobre vyzerá. Prostredia sú členité, takže sa veľa naskáčate a niekedy si musíte aj pomôcť. Napríklad si sami nastreliť zipline cez mapu, aby ste sa vedeli presunúť na ďaleký a nedostupný kus lokality. Uvidíme, ako na tom bude zvyšok hry, lebo súboje s bossmi už podobné miesta nepredvádzali. Ale tam je pochopiteľné, že sú skôr stavané na menšie a intenzívne miesta.

Ani technicky to zatiaľ nepôsobí vôbec zle. Demo bežalo plynulo, aj keď ťažko povedať, na akom konkrétnom stroji a v akých nastaveniach. Unreal Engine 5 takéto hry zvláda hravo, to nie je veľký open world. Dabing je výborný a to sme už mali demo s novou herečkou hlavnej  postavy. Niečo mi na ňom ale nesedelo. Možno ani tak nie výkon, ktorý bol kvalitný, ale spracovanie? Doladiť postavy, animácie, pohyby. Akoby to celé ešte spolu neladilo, prípadne bolo zatiaľ robené hlavne pre čínsky trh a teda čínsky dabing.

No a čo teda tí bossovia? Boli to v zásade 4 veľké súboje, kde sa okolo vás neraz rúca realita, takže vizuálne vedia zaujať, no a nechýba ani slušná výzva. „Poteším“ vás tým, že sa skladajú z viacerých fáz, takže ak si myslíte, že ste vyhrali, keď boss prvý raz padne na držku, ešte sa neradujte. Musí prísť transformácia na ešte silnejšiu formu a idete znova. Ale niektoré žánrové klišé by sa už teda nemuseli podporovať. Nie sú ale navrhnuté zle. Napríklad v múzeu na vás na konci vybafne Anubis, ktorý si pre vás pripraví aj niekoľko pascí. No a poriadne dlho sa zapotíte pri súboji s Mordred. Puristi budú šokovaní, že tentoraz je to žena. Ale teda pekne mrštná a poriadne silná.

Tides of Annihilation je asi najlepšia čínska hra, akú som tento rok na Gamescome hral. Potenciál jej rozhodne nechýba - svet je navrhnutý skvostne a po dizajnovej stránke funguje výborne. Problém však vidím v tom, čo sa odohráva v jeho hraniciach. Chýba mi tu pocit autenticity, vlastnej identity. Namiesto toho mám miestami dojem, akoby som sledoval poskladanú zbierku vplyvov. Tu chce byť hra ako Devil May Cry, inde zase ako Bayonetta. Obe série pritom dokážu byť prirodzene cool, sebavedomé a sexi, pretože ich štýl vychádza priamo z ich vlastnej identity. Tides of Annihilation však tento efekt často tlačí príliš na silu - akoby sa veľmi snažila pôsobiť ako niečo, čím ešte nie je. Platí to aj pre veľkolepé QTE sekvencie, pri ktorých si skôr chytáte čelo, než aby ste žasli. Výsledkom je zatiaľ skôr zbierka známych klišé a mechaník, ktoré síce fungujú, ale len málokedy pôsobia lepšie než v hrách, z ktorých si ich berie.