Ak chceme otvárať diskurz o tom, či sú hry skutočným umením, musíme byť pripravení sa otvoriť aj iným hrám. Podobne ako je to v oblasti filmov. Lebo nie, naozaj nie, séria Rýchlo a zbesilo alebo Marvelovky umením nie sú. Z pohľadu snáď akejkoľvek teórie médií, umenia alebo estetiky ani byť nemôžu. Zato veci ako Electroma alebo Koyaanisqatsi sú už na inú debatu. A podobne to je aj v oblasti hier. Call of Duty je séria, ktorá vzniká vďaka spolupráci mnohých umeleckých smerov, ale ako celok by ste asi Black Ops 6 neoznačili za umenie. Ale čo taká česká hra Hlína? To by už mohla byť iná debata.

Samotný názov vám toho o hre povie pomerne dosť. Tak teda v prvom rade je to hra z hliny. Podobne ako kedysi pradávno legendárny Neverhood z plastelíny. Prostredie, postavičky, jednoducho to všetko je vymodelované z hliny a následne v hre rozpohybované, privedené k životu. Jeden veľký rozdiel oproti Neverhood tu však je. Kým to je radostná hra, pri ktorej vám už pohľad na ňu vyčaruje úsmev na tvári, Hlína je zatiaľ jeden z najdepresívnejších herných zážitkov tohto roka, no práve aj v tom je časť jej čara.

Hlína prináša príbeh zo života, preto tá depresia. Život často nie je práve príjemný. Je to príbeh zo súčasnosti. Či minulosti? Budúcnosti? Je v dosť veľkej miere na vás, ako si hru budete interpretovať. Nešťastie a depresia sú nadčasové témy, nemusia sa na nič konkrétne viazať, ale dá sa s nimi ľahko stotožniť. Hru môžete chápať ako ukážku desivej a snáď už prekonanej minulosti, ale možno aj ako víziu temnej budúcnosti.

Hra rozpráva príbeh mladého Olivera, ktorý žije v zapadnutom mestečku Hlína, kde okrem chľastania a robenia vo fabrike fakt nie je čo robiť. Aj preto z mesta odchádza jeho priateľka Maya, no Oliver musí zostať. Jeho mama prišla o prácu, na makanie za pásom vo fabrike je už stará, takže sa o ňu musí práve Oliver postarať. Čerstvo tak nastupuje do továrne, postaví sa za pás a ide sa makať. Ale nie všetko v tomto svete musí byť také, ako sa javí na prvý pohľad. A nie všetko musí byť v skutočnosti také, ako sa to javí vám.

Hlína je hra o rutine. O každodennej depresívnej rutine, kedy ráno vstanete, doplníte si trochu energie, idete na autobus a ten vás odvezie pred fabriku. Tak sa postavíte za pás a makáte s ním. V polovici šichty si musíte odbehnúť na záchod, vrátite sa za pás a makáte zas, až kým si neodbijete svoju šichtu. Dostanete pásku, vidíte na nej, čo všetko vám strhli a tým pádom sa ešte hlbšie ponárate do temnoty vlastnej mysle. Sadnete na bus, vrátite sa do mesta a tie posledné zvyšky energie využijete na to, aby ste svoju depresiu utopili v lokálnej krčme.

A takto sa to opakuje niekoľko dní, no vlastne to nie je každý deň tá istý šedá rutina. Každý deň sa stane niečo nové, no nie pozitívne. Oliver upadá do stavu, kedy si nemôžete byť istí tým, čo sa vlastne deje. Stále chodí do práce, stále tam maká ako o život, no každý deň je viac a viac unavený, na účte má menej a menej peňazí a do tej knajpy ho to ťahá o to viac. Až sa zrazu začnú diať naozaj podivné veci a vy musíte dostať novú perspektívu, aby ste sa pozreli na to, čo sa vlastne stalo. Neprezradím viac, ale Oliver nebude jediná postavička, ktorú tu budete ovládať.

To všetko vám určite znie ako poriadne rozsiahle herné dobrodružstvo, no práve opak je pravdou a toto je krátky, ale intenzívny ponor do psychiky postavy. Aký krátky? Ako jedna epizóda seriálu, cesta domov z fabriky či rýchla obedná pauza aj s cigaretou. Hru prejdete za nejakých 40 minút, čo je extrémne málo, ale aspoň je to vykompenzované nízkou cenou len necelých 7 eur. Bude to však dosť silný zážitok, ktorý vo vás niečo zanechá. Nie nutne pozitívne, ale opäť sa vraciam k úvodu - ak o hrách chceme hovoriť ako o umení, nemusí byť výsledný pocit vo vás len pozitívny. Čo navyše nutne neznamená, že hra je zlá. Aj Hellblade 2 napríklad v hrách zanecháva negatívne pocity, ale je to vynikajúca hra.

Hrateľnosť je pomerne simplexná. Chodíte s postavičkou po hernom svete, klikáte na rozhovory, klikáte na krčmu, klikáte na poháre a potom doma klikáte na chladničku. Ako v živote. Potom sú tu aj nejaké minihry, v krčme napríklad môžete sadnúť za jednoručného banditu a skúsiť získať nejaké peniaze navyše. V práci zas musíte na páse triediť predmety do správnych kategórií, pričom vám postupne pribúdajú ďalšie, no ako vám stúpa únava, postava viac zatvára oči a pracuje sa vám horšie. Čo sa zas odráža na výplatnej páske.

A kým z pohľadu hrateľnosti to je naozaj jednoduchý zážitok, celé je to budované na atmosfére a spracovaní. Svet vytvorený z hliny podobný tomu, čo poznáte vôkol seba, vás vtiahne. Jeho depresívna atmosféra vám nedá dýchať, bude to na vás pôsobiť skľučujúco. Mŕtve mestečko s hrubo vytvorenými postavami jednoducho má svoje kúzlo, ktorému ľahko prepadnete. A ešte lepšie je na tom zvuková stránka. Dialógy postáv sú síce len mumlanie bez zmyslu, ale hudba je vynikajúca a ešte celú tu atmosféru podčiarkne.

Len keby to aj dobre bežalo. Nestáva sa často, že by som jednu hru musel skúšať na štyroch rôznych strojoch, kým mi ide v poriadku, ale na troch notebookoch s rôznym výkonom boli stále nejaké neduhy. Jeden z nich bol starší, niekde okolo minima, no tam hra robila veľké problémy. Nesprávne však scény načítalo aj na tohtoročnom Vivobooku S. Starší Vivobook s GTX 1650 zas mal game breaking bug, po ktorom sa nedalo pokračovať a nepomohli ani reštarty. Až moderný desktop s RTX 5080, novou i5 a 32GB RAM išiel hladko, no stále som mal dojem, že rozmazane. A toto fakt nepôsobí ako hra, na ktorú by ste mali potrebovať tak výkonnú zostavu.

Hlína je ako umelecký film na filmovom festivale. Je iná, je divná, je unikátna a svojím spôsobom je veľmi čarovná. Je to zážitok, ktorý prejdete za chvíľu, no bude vo vás rezonovať dlho. Minimalistická a priamočiara hrateľnosť v kombinácii s krátkou hernou dobou sú asi najväčšími negatívami. Osobne nemôžem vysoko hodnotiť aj kvôli tomu, že už dlho som s nejakou hrou na PC nemal až takéto technické problémy. Ale vysoko to ťahá hlavne kombinácia príbehu a atmosféry. Bodaj by bolo viac takýchto hier, ale lepšie spracovaných.