21 rokov čakania je pre upíra možno ako dlhší popoludňajší spánok, ale pre nás smrteľníkov sú to dve dekády, po ktorých sme zostarli, videli svet, ako sa mení, a s ním aj naše očakávania od hier. Každý, koho chytila za srdce jedinečná RPG Vampire: The Masquerade - Bloodlines z roku 2004, dúfal, že prípadné pokračovanie ponúkne ešte väčšie mesto plné interaktívnych postáv. Príbeh sa bude vetviť podľa našich rozhodnutí, ešte viac sa ponoríme do upírskej politiky a budeme ju hrať na viaceré strany. Prežívať to budeme z pohľadu prvej aj tretej osoby a na pozadí ikonických lokalít bude hrať parádny soundtrack. To najmenej, čo sme očakávali, bola hra s aspoň podobnou atmosférou a menším množstvom bugov. Namiesto tohto všetkého sme však dostali Vampire: The Masquerade - Bloodlines 2 od The Chinese Room.

Očakávať od podobného názvu rovnaké kvality bolo zjavne naivné. Už sa asi nikdy nedozvieme, čo s hrou pôvodne zamýšľali v Hardsuit Labs po tom, čo im bol vývoj odobratý. Vývojári z The Chinese Room majú plné právo brániť sa, že hru dostali v zlom stave a robili všetko, čo bolo v rámci deadlinu a rozpočtu možné. Rozhodli sa staviť na aspekty, v ktorých sa cítia silní, a diery vyplnili vatou, ktorá natiahla hrateľnosť. Ostal nám tak príbeh, ktorý je viac noir detektívka než horor plný vzrušenia, politiky a intríg. Prechádzame ním veľmi lineárnym spôsobom, aby sme sa postupne dopracovali k najzásadnejším stopám a odhaleniam, na ktoré sú The Chinese Room takí hrdí.

Hlavnou záhadou v tejto detektívke je, akým spôsobom ste sa ako legendárny Nomád dostali do Seattlu, prečo vaše telo zrazu permanentne zdobia zvláštne znaky a prečo sa vám v hlave ozýva hlas iného upíra menom Fabien. Nevítanej návšteve vo svojej hlave sa predstavíte ako Phyre a začnete objavovať Seattle, ktorý je na pokraji kolapsu, len smrteľníci o tom vôbec netušia. Na ceste za riešením hlavnej záhady budete postupne v snoch odhaľovať aj prípady, ktoré trápia detektíva Fabiena a musia istým spôsobom súvisieť s vami.

Hra navodzuje dojem, akoby vývojári ani nechceli napísať príbeh zasadený vo svete World of Darkness, ale skôr ich zaujímala detektívka, ktorá zhodou okolností súvisí s upírmi. Veľký dôraz kladú na retrospektívne pasáže, v ktorých hráte za Fabiena a výsluchmi a hľadaním stôp pátrate po vrahovi. Problematická je však hrateľnosť za Fabiena, ktorá je obmedzená na rýchly beh a štyri schopnosti, pričom ich použitie je jasne dané a neexistuje iný spôsob, ako prípad vyriešiť, než ten, ktorý vývojári napísali. Vôbec si pri riešení prípadov nemusíte lámať hlavu, hra vám všetko prezradí bez potreby intuície či improvizácie. Stačí sa chytiť červenej pachovej stopy a nechať sa viesť cez celú mapu od jednej zastávky po poslednú.

Detektívka v upírskom svete

Pasáže za Fabiena, ktoré vás nútia behať po meste, rozprávať sa so svedkami a neživými predmetmi, sú zaujímavé iba na začiatku a po čase zistíte, že hra vás celý čas vodí za ruku a táto prechádzka je až únavne dlhá. Ak by sa Fabienove pasáže odprezentovali vo forme cutscén či jedného rozhovoru s kľúčovým svedkom, výsledok by bol rovnaký. Vaše rozhodnutia nemajú vplyv na vyšetrovanie a hra sa umelo snaží navodiť dojem, že záhadu vyriešite vlastnými detektívnymi schopnosťami.

Problém s absenciou voľnosti a malým dopadom rozhodnutí pri rozhovoroch však sužuje aj hrateľnosť za Phyre. V dialógových možnostiach sa väčšinou rozhodujete len medzi tým, či budete druhej osobe podliezať, alebo ju budete iritovať. Dôsledok je však minimálny a aj keď hra ponúka viacero koncov, sú viazané na pár kľúčových udalostí, ktoré väčšinou pôsobia úplne náhodne. Hra sa však nemení zásadným spôsobom podľa vašich rozhodnutí a nemotivuje vás k opätovnému hraniu. Výsledok dialógového binga sa dozviete na konci hry, a keďže príbeh konečne naberá tempo v úplnom závere, po odhalení všetkých tajomstiev je motivácia znova rozohrať hru na bode mrazu.

Príbeh nie je zlý, ale vývojári ho nevedia rozprávať tak, aby vás udržiavali napätých pred obrazovkou. Ak teda nechcete hrať Bloodlines 2 kvôli umelo naťahovanému príbehu, mal by vás zaujať jej súbojový systém. A tu je ďalší kameň úrazu, ktorý odráža malé skúsenosti štúdia The Chinese Room so súbojmi. Hra vám dá možnosť preboxovať sa ku koncu s použitím niekoľkých zaujímavých schopností, no kvôli neustále sa opakujúcim nepriateľom s otrasnou AI časom zistíte, že vám chýba motivácia strácať čas s týmito chodiacimi boxovacími vrecami.

Kto sa nechce mlátiť, môže skúsiť zakrádanie, no nemôže od toho očakávať Assassin’s Creed. Stačí sa prikrčiť a zrazu máte plášť neviditeľnosti, cez ktorý vás nepriatelia nezbadajú, aj keby ste im dýchali na krk. Veľakrát vás nevidia, ani keď čupíte rovno vedľa nich. Nepriatelia sa musia na vás pozerať priamo, a keď sa na chvíľu stratíte z dohľadu, dostanú amnéziu a začnú sa správať, akoby nič nevideli. Súboje zachraňujú iba schopnosti jednotlivých klanov. Na začiatku hry si zvolíte svoj klan a odomknutie daných klanových schopností bude vyžadovať body získané zo skúseností z boja či príbehu.

Hrateľnosť, ktorá občas stráca dych

Už v úvode by ste sa preto mali rozhodnúť, či vám bude vyhovovať viac priamočiary prístup klanu Brujah, ktorí vo vysokej rýchlosti lietajú priestorom s nepriateľom chyteným pod krkom, dokážu ich zasypať údermi a otriasať zemou. Alebo zvolíte tichú taktiku Banu Haqim, ktorí dokážu zneškodniť nepriateľov bez vyvolania podozrenia. Ako Ventrue budete môcť nepriateľov ovládnuť a manipulovať podľa vlastnej vôle, ako Toreador ich viete dostať na svoju stranu a ako Tremere ich necháte vybuchovať ako krvavé petardy. Moc zhmotniť sa v tieni má Lasombra a najlepšie na tom je, že všetky tieto schopnosti si viete namiešať podľa svojej fantázie. Schopnosti iných klanov vás totiž dokážu naučiť NPC postavy v meste.

Cena za učenie sa schopností cudzích klanov je však vysoká, pretože vyžaduje okrem bodov schopností aj rezonancie. Smrteľníci môžu mať určitú náladu, ktorú vidíte svojím upírskym pohľadom. Niektorí svietia na červeno, ružovo alebo fialovo, čo predstavuje rezonanciu cholerika, sangvinika a melancholika. Na aktiváciu rezonancie však väčšinou potrebujete človeka nejakým spôsobom naštartovať zvolením nejakej (ne)vhodnej hlášky. Vo výsledku vás začne sledovať - či už s úmyslom intimity v tmavej uličke, alebo s úmyslom vás zmlátiť pri kontajneroch. Pri melancholikovi sa karta obráti, začne pred vami utekať a je o to ťažšie ho chytiť a vysať.

Lovenie sangvinikov je najjednoduchšie, pretože ich stačí zviesť jedinou hláškou. Po urazení cholerika sa vždy odohrá trápna naháňačka, pri ktorej sa modlíte, nech vás nezazrie nejaký policajt, pretože ten vašu podráždenú večeru vždy zastrelí. A najviac otravné je nekonečné naháňanie melancholikov, ktorých musíte postrčiť do nejakej uličky, kde ich budete môcť konečne vysať. Jedno úspešné vysatie vygeneruje 100 bodov rezonancie, čo je žalostne málo pri schopnostiach vyžadujúcich stovky bodov. Hra vás tak núti opakovať celý tento cirkus, aby ste odomkli pár schopností a s nimi aj outfity, ktoré ovplyvňujú, ako vás smrteľníci vnímajú.

Rezonancie môžete získať aj plnením vedľajších misií, ktoré však opäť pôsobia ako otravné naťahovanie hrateľnosti. Ak vám vadia takzvané „fetch quests“, tak Bloodlines 2 ich povyšuje na novú úroveň. Existujú len 4 typy vedľajších misií, ktoré vám zadávajú vždy tie isté postavy: zbieranie znamení a neskôr kamier ukrytých po meste; stopovanie nepriateľa za cieľom vraždy, ideálne v tichosti; zabitie nepriateľov v jasne danej lokalite bez potreby stopovania a preprava balíka z bodu A do bodu B. Žiaden príbeh, žiadne rozhodnutia, žiadne odhalenia - sú to zbytočné úlohy, ktoré vám iba niekedy dajú za odmenu rezonanciu, väčšinou sú to len skúsenosti.

Seattle bez atmosféry

Možno by všetko to stopovanie, skákanie po strechách a hranie sa na kuriéra mohlo byť zábavné, keby nám to nejakým spôsobom predstavilo Seattle. Bloodlines 2 sa však odohráva v predvianočnom období, kedy je mesto zasypané snehom, a vďaka tomu tu nejazdia žiadne vozidlá, počasie je hmlisté, všetky budovy a ulice vyzerajú rovnako, uličky sú plné bezdomovcov a celé mesto je nudné a bezútešné. Už stačilo len zasadiť hru do obdobia pandémie a vývojári by mali dokonalú výhovorku, prečo je ich Seattle taký mŕtvy. Mapa je malá, ponúka len zopár skromných interiérov, v ktorých sú NPC postavy, a iba pri hlavných misiách občas uvidíte načítavaciu obrazovku a premiestnite sa do väčšieho levelu s typickým dizajnom kľukatého bludiska, plného hluchých nepriateľov a s bossom na konci.

Hre žalostne chýba atmosféra. Lokality sú nezaujímavé a po čase si prajete, aby pri hre za Phyre bola možnosť bežať tak rýchlo, ako dokáže Fabien. V dobe, keď sa vývojárom darí v hrách vytvárať živé repliky reálnych miest a po dohraní máte chuť kúpiť si letenku a ísť si to obzrieť naživo, je Seattle v Bloodlines 2 len plochou papierovou kulisou. Nepomáha tomu ani fakt, že hudba v hre nie je ničím zapamätateľná. Soundtrack s licencovanými piesňami ako v prvom Bloodlines by bol asi trochu veľké sústo vzhľadom na už aj tak nákladný vývoj tejto hry. No keďže v hre nie sú žiadne vokály, len repetitívne melódie, pôsobí až veľmi nízkorozpočtovo. Dabing však patrí medzi svetlejšie stránky hry a dobre dokresľuje charaktery postáv.

Po grafickej stránke sa hra drží stabilného priemeru ako v ostatných aspektoch. Je vizuálne prijateľná, no ničím neohuruje a z technického hľadiska má čo dobiehať v porovnaní s inými hrami bežiacimi na Unreal Engine 5. Hru sme hrali na ASUS ROG Ally, kde bežala stabilne, iba pri načítavaní nových lokalít sa občas objavil stuttering. Občasné hranie na handhelde pôsobilo ako ten lepší spôsob, ako si užiť všetko to skákanie po strechách a mlátenie nepriateľov. Pri hre na PC s RTX 5080 už zmizol aj stuttering, no čo pretrvávalo, boli bugy. A nič nepoteší viac ako opakovaný pád hry v tej istej lokalite ďaleko od checkpointu. V hre ste totiž odkázaní na automatické ukladanie, pretože neumožňuje vytváranie vlastných uložených pozícií.

Vampire: The Masquerade - Bloodlines 2 nie je žiadna katastrofa, ale je to ubíjajúco priemerná a zabudnuteľná hra. Pri prvom Bloodlines som mala zvyk rozohrať hru každý Halloween, vždy za iný klan, a pravidlom bolo hrať ju vždy iba po zotmení. Neviem si predstaviť, že by som si vytvorila takýto citový vzťah k Bloodlines 2, pretože ma hranie nebavilo. A silne pochybujem, že o 21 rokov budeme kolektívne na túto hru s láskou spomínať. Vzkriesenie legendy dopadlo tak, ako keď vám v strede operácie dôjde energia. Pacient žije, ale vo vzduchu visí otázka, či by to nedopadlo lepšie, keby bol pri tom iný operatér.

Hru na recenziu poskytol GOG.com.