Stredovek je vo videohrách často vykresľovaný romanticky - ako éra rytierov, hradov a epických bitiek. Realita však bola oveľa drsnejšia. Choroby, hlad, náboženský fanatizmus a neustále konflikty formovali každodenný život Európy 14. storočia. Práve do tohto obdobia nás chce preniesť 1348: Ex Voto, príbehová akčná adventúra od malého talianskeho štúdia Sedleo. Hra sa snaží ponúknuť temnú atmosféru, realistické súboje a osobný príbeh dvoch zamilovaných žien v čase, keď Európu sužoval mor. Ambície sú veľké, no realita ukazuje, že titul zatiaľ nedokáže naplno využiť svoj potenciál.

Tento titul vytváral malý taliansky tím s veľkými ambíciami. Štúdio Sedleo vzniklo ako nezávislý projekt skupiny vývojárov fascinovaných historickým prostredím Európy. Ich cieľom bolo vytvoriť temnú príbehovú hru zasadenú do obdobia, keď kontinent sužoval čierny mor. Autori sa snažili skombinovať filmové rozprávanie príbehu s akčným súbojovým systémom a realistickou atmosférou stredoveku. Inšpirácia titulmi ako Hellblade je z hry cítiť na viacerých miestach - či už v práci s kamerou, dôraze na emócie postáv alebo melancholickom tóne sveta. Ambície sú teda veľké. Otázkou však je, či ich hra dokáže naplniť.

Láska v čase moru

Dej hry je pomerne jednoduchý,sledujeme rytierku Aetu, ktorá sa vydáva na nebezpečnú cestu naprieč stredovekým Talianskom. Jej cieľ je jednoznačný- zachrániť Biancu, ženu, ktorú miluje a ktorú uniesla skupina lúpežných banditov. Celý príbeh je postavený práve na lesbickom vzťahu medzi dvoma protagonistkami. Úprimne, na začiatku som nad tým dokázal prižmúriť oko - teoreticky sa v stredoveku mohli objaviť obdobné vzťahy a hra sa to snaží podať ako osobnú drámu dvoch postáv. Problém je však v tom, že hra túto motiváciu neustále opakuje. Hrdinka prakticky neustále pripomína, že ide zachrániť Biancu, čo po čase začne pôsobiť skôr únavne, než emotívne. Príbeh tak síce vykazuje istý potenciál, no scenár ho nedokáže vždy využiť naplno.

Jednu vec však hre uprieť nemožno, a to je atmosféra. Stredoveké Taliansko v hre pôsobí pochmúrne a melancholicky. Opustené cesty, tmavé lesy, zničené hrady a rozpadávajúce sa dediny dokážu vytvoriť presvedčivý pocit sveta, ktorý prechádza katastrofou. Autori sa očividne snažili o realistickejšie zobrazenie obdobia, ktoré bolo poznačené chorobami a chaosom. Práve tieto momenty patria medzi najlepšie časti hry. Keď sa Aeta potuluje opustenou krajinou a hudba v pozadí jemne podfarbuje atmosféru, hra dokáže byť naozaj pôsobivá. Bohužiaľ, tento dojem často kazia technické nedostatky.

Svet, ktorý je až príliš prázdny

Najväčším problémom hry je paradoxne samotný svet. Ten síce vyzerá atmosféricky, no počas hrania si hráč rýchlo uvedomí, že ide o veľmi „mŕtve prostredie“.Pri prechádzaní prázdnymi dedinami, pevnosťami, či tichým lesom zistíte, že takmer nikoho nestretnete. Žiadni civilisti, minimum zvierat, prakticky žiaden život. Väčšinu času jednoducho kráčate sami, občas narazíte na dvojicu alebo trojicu nepriateľov, ktorých porazíte, a pokračujete ďalej. Po čase to začne pôsobiť skôr ako séria izolovaných arén než živý svet. Tento dizajn síce môže podporovať pocit opustenosti sveta zasiahnutého morom, no v praxi skôr vytvára dojem nedokončeného prostredia.

Podobný problém sa objavuje aj pri nepriateľoch. Variabilita je veľmi malá a modely protivníkov sa často opakujú. Po niekoľkých hodinách hrania tak zistíte, že bojujete stále proti tým istým typom nepriateľov: banditi s vidlami, banditi s cepmi, náboženskí fanatici a rytieri. Keď som napríklad už po piatykrát narazil na banditu s cepom, začalo to pôsobiť skôr komicky než nebezpečne. Ešte zvláštnejšie je, že počas celej hry som ani raz nestretol lukostrelca alebo jazdca na koni. V hre zasadenej do stredoveku je to pomerne prekvapujúce. Boje tak týmto spôsobom často pôsobia monotónne a hráča môže unaviť, že morduje stále tie isté postavy.

Súbojový systém a frustrácia

Na papieri pôsobí bojový systém pomerne realisticky. Postavy majú ukazovateľ výdrže a hráč musí správne načasovať útoky aj obranu.V praxi však súboje často pôsobia frustrujúco. Hra napríklad neponúka spoľahlivý parry systém, takže niektoré útoky je veľmi ťažké správne odraziť. Aj keď sa hráč snaží uhnúť, nepriateľ ho často zasiahne. V podstate viete meč držať jednou rukou a rýchlo zaútočiť, poprípade si ho chytíte obojručne a podľa situácie reťazíte útoky na nepriateľa. Postupne počas hrania sa dajú nachádzať knihy či listiny zručností, ktoré tu umožňujú odomykať kombá a prispôsobiť si štýl boja podľa preferencií.

Najväčšou skúškou je prvý bossfight. Ten som hral neskutočne veľakrát a dokázal ma dobre potrápiť - a to mám za sebou všetky diely série Dark Souls. Zvláštne je aj vybavenie samotnej hrdinky. Aeta počas celej hry používa len meč. Žiadny štít, žiaden luk, žiadna ďalšia výzbroj. V historickom kontexte to pôsobí zvláštne, najmä keď si uvedomíte, že v stredoveku bol štít jedným zo základných prvkov výbavy rytierov. Jediné, čo si viete upravovať, sú súčiastky na meči, ktoré sú skryté na miestach počas prechádzania úrovňami, kde po výmene dostanete nejaké tie bonusy. 

Lineárny svet a jednoduché hádanky

Spočiatku som si počas hrania hovoril, že hre by sa zišla mapa. Po čase som si však uvedomil, že ju vlastne ani nie je treba. Dôvod je jednoduchý - hra je extrémne lineárna. Väčšinu času postupujete jednou cestou, občas odbočíte doprava alebo doľava, prípadne preskočíte prekážku a pokračujete ďalej. Niekedy sa objavia aj malé environmentálne hádanky, no tie sú veľmi jednoduché. Typicky ide o situácie, keď hráč posunie krabicu alebo vozík, aby sa dostal na vyššiu plošinu. V porovnaní s komplexnejšími puzzle z hier ako God of War ide skôr o základné mechaniky, ktoré rýchlo omrzia.

Technický stav hry

Technické spracovanie je opäť slabšou stránkou tohto titulu. Najviac je to vidieť na animáciách postáv. Lip-sync počas dialógov pôsobí zvláštne a mimika postáv je miestami neprirodzená. Počas hrania som narazil aj na viacero bugov: postava sa občas zasekla o prostredie, hudba sa spúšťala v nesprávnych momentoch, poprípade sa mi odomkla nová vetva schopností, no hra mi nedovolila ju vylepšiť. Hudba samotná je navyše pomerne nevýrazná. Po dohraní hry som si nedokázal spomenúť na jediný výrazný soundtrack.

Čo sa týka grafickej stránky hry, tá nie je vyslovene zlá, najmä ak staticky stojíte,no keď sa dáte do pohybu, začína strácať dych. Miestami pôsobí neostro a potrebovala by ešte výrazné doladenie. Taktiež som nikde v menu nevedel nájsť spôsob, ako v hre zväčšiť titulky, ktoré sú naozaj miniatúrne a je ťažšie na ne vidieť. Celkovo mám pocit, že hra by potrebovala ešte minimálne rok vývoja, aby sa technicky dostala do stavu vhodného na vydanie.

Momenty, ktoré pobavia

Hra však ponúka aj menšie odľahčené momenty. Počas prieskumu totiž môžete nachádzať rôzne potraviny, ktoré Aete dopĺňajú zdravie. Občas tak vznikajú aj trochu nečakané situácie - napríklad, keď sa hlavná hrdinka s vážnou rytier­skou tvárou zahľadí na rad zavesených klobás. V kontexte príbehu o jej náklonnosti k Biance to pôsobí takmer komicky, no zároveň ide o drobný detail, ktorý pekne ukazuje, že aj v temnom svete plnom moru si treba občas jednoducho doplniť energiu. Podobne absurdne pôsobí aj jedna scénka, v ktorej hrdinka hodí fakľu a zapáli celý katapult - čo vyzerá ako výkon, ktorý by možno nezvládol ani člen Fantastickej štvorky.

Verdikt

1348: Ex Voto je hra s veľmi zaujímavou myšlienkou a výbornou atmosférou, no zároveň aj s množstvom problémov. Najsilnejšou stránkou je pochmúrna nálada stredovekého sveta, ktorá dokáže hráča vtiahnuť do prostredia sužovaného morom. Na druhej strane však titul trpí technickými nedostatkami, repetitívnymi súbojmi a veľmi prázdnym svetom. Hra celkovo ponúka približne 6 až 8 hodín čistého času a cena nie je prehnaná. Keby vývojári mali viac času na doladenie animácií, variabilitu nepriateľov a technického stavu hry, mohol z toho vzniknúť oveľa silnejší titul. V aktuálnom stave ide skôr o ambiciózny projekt, ktorý nedokázal naplno využiť svoj potenciál.