Slovenských vývojárov hier siahajúcich na tie najvyššie méty v produkčných hodnotách by ste spočítali na prstoch jednej ruky. Niežeby nezávislé hry a menšie projekty neponúkali kvalitu a hrateľnosť, ale skutočne veľké štúdio máme v podstate len jedno, a to Nine Rocks Games. Bývalý Cauldron (Spellcross, Battle Isle: The Andosia Wars, Chaser, Conan) sa po transformácii pod Bohemia Interactive (DayZ, konzolové porty Bohemky) osamostatnil a venuje sa tomu, čo mu kedysi išlo celkom dobre. Loveckým hrám.

Svojráz národného lovu

Môžete sa hádzať o zem, ale hry, v ktorých je vašou primárnou úlohou ulovenie paroháča, sú tu s nami bezmála tri desaťročia. A sú úspešné a obľúbené. Nemám na mysli zrovna Duck Hunt od Nintenda, ale séria Deer Hunter nám na sklonku 90. rokov ukázala nástrahy virtuálneho lovu. Alebo skôr naznačila a zo strany hardcore hráčov bola prijímaná skôr s posmechom. Predaje však boli dostatočné, nehovoriac o rozšírení o sériu Cabela (ktorej vývoj mimochodom prebral neskôr práve Cauldron). Hry mali nemalý potenciál, len technológia ešte neponúkala zázraky na počkanie. A zrazu je túlanie sa lesom zábava.

Istotne, v pradávnej histórií sa dalo na jeleňov teoreticky vybehnúť aj doomovským pokrikom. Dnes tomuto žánru kraľuje starnúci theHunter: Call of the Wild a nastupujúca generácia v podobe série Way of the Hunter, ktorej druhý diel posunul latku zábavnosti znovu o kúsok ďalej. Nie výrazne, ale rozhodne ponúka ten najkrajší zážitok z potuliek prírodou. Navyše so psom po boku. Treba však priznať, že druhý diel lovenia zveri neprináša na naše obrazovky hardcore simuláciu lovu, nájdete v nej kopec nezrovnalostí, ktoré realitu naozaj nesimulujú. Nie je to dôvod na zatracovanie.

Medzi simuláciou, arkádou a zábavnou hrou je veľmi tenká línia. Ťažko sa zavďačíte všetkým. Tobôž publiku, ktoré hľadá ultra reálne spracovanie. Skutočný život a simulovanie činností podľa reálneho modelu často je všetko, len nie zábavou. Ak teda chcete ako správni detailisti a skúsení lovci s desiatkami skutočných trofejí hľadať chyby, máte tu na to bohatý priestor a hromadu možností. Na tom si však Way of the Hunter 2 (ako toto večne nespokojné publikum mylne predpokladá) nezakladá a stavia na úplne iné tromfy. Takže nie, Way of the Hunter 2 nie je (rovnako ako predchodca) neúprosná simulácia ako theHunter: Classic. Zároveň vám ale nedbalý prístup neodpustí.

Všetci sme stádo oviec

Samozrejme, že nás práškujú a plochá zem a všetko to okolo a sme ovce. Stádo. A tie sa vyskytujú aj vo Way of the Hunter 2. Tento slaboduchý oslí mostík má svoj dôvod. Realistická simulácia v hre exceluje na iných pozíciách, než by ste pravdepodobne očakávali. Isteže, pri streľbe musíte brať do úvahy vzdialenosť, poveternostné podmienky, zadržať dych a všetko to okolo, čo normálny človek bez zakoktania ani nedokáže vysloviť a army fanúšikovia si už trieskajú po čele. Ale to všetko tu je a napriek tomu, že som z guľovnice nestrieľal a neviem teda porovnať skutočnosť s hrou, streľba vzhľadom na vybavenie zbrane a typ zbrane samotnej, pôsobí vierohodne.

Nábojov máte niekoľko druhov, zbraní desiatky a nechýba ani kuša, tlmiče, ďalekohľady, vábničky, nočné videnie, stany v ktorých môžete prenocovať v divočine, väčšie batohy. Virtuálny obchod toho ponúka skutočne nie jednu, ale dve hromady. Vyberať teda je z čoho a áno, stále nemáme možnosť zvoliť si ženské pohlavie pri voľbe postavy a obliekať sa do ružových maskáčov, ale istotne príde aj to, lebo inklúzia. Rovnako je tu dynamicky meniace sa počasie, no jeho vplyv je skôr vizuálny ako praktický, no v pláne je patch, ktorý upraví správanie sa zvierat po snežnej fujavici.

To podstatné, na čo Way of the Hunter 2 primárne stavia, je simulácia ekosystému a správanie sa stáda v ňom. Môžete chytiť flintu a strieľať hlava-nehlava. Teda ak vám zvieratá neutečú a hrateľnosť sa nezmení vo frustrujúcu naháňačku. Hra pred vás kladie úlohy, ale už to nie je iba o tom, aby ste strieľali. Musíte sa rozhodnúť či vôbec a ktoré zviera padne vašou rukou. Morálny aspekt rozhodnutia nechajme stranou, hoci tu je tiež - napriek tomu, že ide len o virtuálne zviera. Každý druh zvieraťa pohybujúci sa krajinou v stáde je reprezentovaný ukazovateľom genetickej zdatnosti. Čím vyššie číslo, tým lepšie vyhliadky zdravého zvieraťa.

Znamená to, že sa snažíte zo stáda odstrániť geneticky slabšie jedince a selektujete smerovanie stáda. To sa však ale nemusí zhodovať s celkovým skóre za trofej, pretože zdravý dvanástorák je zdravý dvanástorák. Zvieratá, samozrejme, aj starnú a pre rozvoj stáda a jeho efektívny rast je nutné zamerať sa na starších jedincov, nestrieľať samice a nechať prírodu, nech sa niekedy postará o to podstatné. Nie raz sa mi stalo, že som mal na muške prijateľnú trofej, ale spúšť som nestlačil. Way of the Hunter 2 je, samozrejme, aj o lovení, ale taktiež o voľbe hráča pri smerovaní celého ekosystému krajiny. Zvieratá totiž majú svoje obľúbené miesta, kde sa vyskytujú v rôznych časoch (oddych, jedlo, pitie) a migrujú krajinou, jednotlivé druhy sa navzájom ovplyvňujú.

Znížením stavu jedného druhu môžete spôsobiť menšiu katastrofu a príroda bude dlho naprávať vaše nesprávne rozhodnutie. Alebo proste stádo jeleňov zdvihne kotvy a presunie sa inam. To podstatné, čo si z tohto popisu máte zobrať, je fakt, že strieľať tu budete, to áno. Ale musíte sa rozhodnúť, kedy a či vôbec stlačíte spúšť. Hrateľnosť je totiž založená nie priamo na love, ale pocite, ktorý samotnému lovu predchádza a dôsledkom, ktoré po streľbe po sebe zanecháte. Početnosť stáda ovplyvňujete napríklad vybudovaním kŕmičiek v jednotlivých biotopoch.

Šiel poľovník húštinou

A natrafil tam na šuhaja z dievčinou, to áno. Ale primárne chce natrafiť na konkrétny druh zvieraťa. Je jedno, či chcete znížiť populáciu prestarnutých bizónov (mimochodom, ak staré zviera nezastrelíte, zahynie po niekoľkých, virtuálnych dňoch prirodzenou smrťou) alebo vás lákajú parohy tamtoho bambiho. Aby bol odstrel úspešný, potrebujete sa priblížiť na takú vzdialenosť, aby bol váš zásah úspešný. A teda čo najbližšie. Zvieratá vystraší kadejaký ruch, takže spozornejú niekoľko stoviek metrov pred vašim príchodom. Takže zabudnite na rambovské pobehovanie. Vyplašenie zvery znamená ďalšie, často únavné stopovanie.

Ak zbadáte stádo zvierat, ktorého populáciu chcete zredukovať, nie je vhodné sa približovať po vetre. Niežeby ste virtuálne smrdeli (ale áno, priznajte si, kedy ste sa naposledy sprchovali), ale čuch patrí medzi dôležité zmysly zvieraťa v prírode. Zostať nevideným, bez rámusu a vhodne obísť stádo tak, aby ste sa k nemu dostali zo správnej strany, je základ úspechu. Príprava na samotný odstrel trvá dlhé minúty a všetko môže vyjsť navnivoč po najmenšej chybičke: zvieratá vám utečú a musíte ich znovu stopovať, čo zaberá ďalšie desiatky minút. Vyplašená zver nie je tým najhorším výsledkom: nemusíte vôbec trafiť alebo zviera len ľahko zraníte, takže utečie a výstrel odplaší všetku faunu široko-ďaleko.

Takže to podstatné, čo vás v hre čaká, je chodenie. A chodenie a občas behanie a pohyb v podrepe, občas sa budete musieť aj plaziť. A znovu chodiť. Prechádzky prírodou a sledovanie prostredia okolo seba, vnímanie fungovania biotopov, pozorovanie zvierat (len tak, nemusíte hneď všetko zmasakrovať) je úžasným zážitkom, pretože vidíte, ako to všetko dokonale funguje. Je to iný druh zábavy, ktorý vyžaduje pokojný a možno až lenivý prístup. Lenže ono to funguje - respektíve minimálne na mňa fungovalo dokonale. Možnosť využívania vozidla je fajn, presunie vás rýchlejšie na vybrané miesto (efektívne presúvanie pomocou fast travelu na stanovištia tu nájdete taktiež), ale používal som ho len v prípade, ak poveternostné podmienky a denná doba už neboli priaznivé.

Kochať sa prostredím je úžasný relax a práve simulácia samotného prostredia je to, čo Way of the Hunter 2 zvláda na výbornú. Vidíte a vnímate celý ekosystém ako celok, ktorého chcete byť nenápadnou súčasťou. Ste pozorovateľom, návštevníkom a nie bohom, ktorý tvrdou rukou rozhoduje o jeho chode. Ak pristúpite na túto hru, čakajú vás desiatky až stovky hodín zábavy, ktorá je aspoň čiastočným únikom od betónu, práce a povinností. Hra je akoby výletom do prírody a namiesto toho, aby ste sa stratili, hru vypnete. Samozrejme, že vás agresívna zver môže napadnúť aj tu, avšak uhryznutie od vlka vám spôsobí maximálne tak nutnosť znovu niekam pochodovať po reštarte a prenesení sa na posledné stanovisko.

Druhová pestrosť je pre zatiaľ dve prítomné (a značne rozsiahle) mapy dostatočná. Úprimne sa priznám, že omnoho viac mi sadla mapa New Laurentia, ktorá na rozdiel od afrických saván v Kilimaya Reserve ponúka nám dobre známe lesy a lúky. Vyprahnutá rezervácia má exotický nádych, ale potulky prírodou, pre ktorú bola inšpiráciou kanadská divočina, je jednoducho úchvatným zážitkom. Je až obrovskou škodou, že je prostredie ako také pomerne neinteraktívne a nemôžete v ňom nič zbierať alebo s ním akokoľvek interagovať. Nie raz som sa len tak zastavil a vnímal ten kľud okolo seba a čisto zvuky lesa, ktoré sú občas až desivo mrazivé (ak pukne konár niekde za vami), ale predovšetkým úžasne upokojujúce.

Tak sme sa znovu kochali, pán doktor

Proste to na mňa funguje a nebite ma za to. Hrateľnosť založená na realistickom spracovaní prostredia (a nie až tak lovu) je svojským smerovaním, ktoré je však niekedy až zbytočne ubíjané chybičkami krásy. Teda niežeby Unreal engine piatej generácie nerobil svoju prácu tak ako má, no bugov je v hre hromada. Postupne však miznú, no pri hre, ktorá stavia na pohltenie prostredím, to vidieť viac. Občas vypadne dialóg postave, inokedy zrazu zmizne ukazovateľ na mape a rôzne technické nezrovnalosti, ktoré sa časom vyriešia patchom, treba spomenúť a pokarhať tvorcov za mizerné testovanie. Optimalizácia sa príliš nepodarila, doskakovanie detailnejších textúr zamrzí, ale pri pomerne pomalom pohybe to zas nie je až taká veľká oštara.

Ale hra musela ísť von, veď na dvere nám vraj klope niečo od Rockstaru a potom nikto nebude nič iné hrať. Takže áno, vyzerá to úchvatne, ale je to niekedy sprasené až hrôza. Obrovským lákadlom je pes: a je s ním zábava, je to skvelý pomocník, len platí pre neho to isté, čo pre technické spracovanie. Je skvelé, je úžasné, ale niekedy je to prázdne, duté a pomotané. Prítomnosť psa dodáva hre autenticitu, môžete mu dávať hneď niekoľko príkazov, môže stopovať a uľahčiť vám hľadanie postrelenej zveri. Proste to funguje, dokonca sa v jednotlivých činnostiach zlepšuje, ale to je všetko. Neskôr ho budete vnímať skôr mechanicky, pretože tu je, a to je fajn, ale chcelo by to viac ho rozvíjať.