Ak chcete uspieť, je dôležité nájsť si svoj niche. Nemusíte robiť masovky, ale musíte mať oddané publikum a prinášať kvalitu v oblasti, ktorá ho zaujíma. Chcete príklad? Pozrite sa na britské štúdio nDreams. To funguje od roku 2006, ale pravdepodobne ste predtým o ňom nepočuli. Tvorilo pre PlayStation Home a prinieslo niekoľko ARG, napríklad Lewis Hamilton: Secret Life pre Rebook. V roku 2014 s príchodom VR platforiem sa ale štúdio preorientovalo na ne a pomaly sa dostávalo do popredia. Po rokoch menších titulov prinieslo aj veľké veci: Far Cry VR: Dive Into Insanity, Fracked, Ghostbusters: Rise of the Ghost Lord alebo Synapse a ďalšie. Pomaly ale asi nastáva problém. Remeslo síce vývojári ovládajú, ale hry už chrlia veľmi rýchlo – len tento rok vydáva nDreams 3 hry. A viete, ako je to s tou kvalitou a kvantitou...

Priniesť za dva roky 5 hier, to dá zabrať. A mám dojem, že na novinke Vendetta Forever to už je naozaj badať. Na pohľad vyzerá lákavo, potenciál tu je, ale akoby tomu chýbalo niečo navyše. Nejaké dotiahnutie celého toho konceptu. Možno pár mesiacov, ktoré by ešte vývojári strávili nad dizajnom a skúšali by iterovať menšie zmeny. Ono to možno vyzerá ako SUPERHOT na steroidoch a je pravda, že niečo také tu dlho nebolo, v polovici hry si však poviete, že možno by ste si ten asi radšej SUPERHOT zopakovali.

Problém číslo 1: Vendetta Forever je v podstate strašne plytký zážitok. Pri VR hrách sme si zvykli, že nie sú práve dlhé, koniec koncov aj ten SUPERHOT VR je len pomerne krátka záležitosť. Ale niektoré hry to dokážu vykompenzovať tým, že ponúkajú hlbší herný zážitok. Alebo strhujúci, od ktorého sa nedokážete odtrhnúť. Prípadne zaujímavý príbeh, do ktorého sa radi ponoríte. A tu už začína problém tejto hry. Vendetta Forever totiž neponúka príbeh. Samozrejme, nie je to nutnosť, ale vie to byť niečo navyše. Niečo, čo vás chytí. Tu len idete z levelu do levelu bez akéhokoľvek spojenia medzi nimi.

Hra sa prezentuje ako minimalistická akcia inšpirovaná akčnou kinematografiou. Čo to vlastne znamená? Veľa tu strieľate, hádžete nože a sekery, sekáte mečom, občas plesknete bičom, ale takmer vôbec sa nehýbete. Tých paralel so SUPERHOT nie je práve málo a nie je to len o minimalistickom vizuálnom spracovaní. Je to najmä o hlavnej hernej mechanike. Tu sa totiž hýbete len tým, že niekoho zabijete a teleportujete sa k jeho zbrani. Postavu tak neovládate, len mierenie a pohyb hlavou/kamerou. Ak sa chcete v rámci levelu posunúť ďalej, musíte sa tam preteleportovať cez zbrane nepriateľov.

Vždy, samozrejme, danú zbraň zoberiete do ruky. Nepriatelia na vás ale útočia všetkým možným, takže sa môže stať, že v rukách máte samopal, teleportujete sa a zrazu máte v rukách vrhací nôž. Musíte sa tak naučiť improvizovať v rámci širokého herného arzenálu, keďže netušíte, čo všetko sa vám nakoniec dostane do rúk. Ale k tomu sa ešte vrátim. Skôr musím spomenúť, že v úvode to funguje dobre, ale veľmi rýchlo sa tento koncept zunuje. Uvedomíte si, že stále robíte to isté dookola, aj keď sa autori snažili obmieňať prostredia a misie. Ale vlastne je aj napriek tomu variabilita dosť slabá.

Čiastočne za to môže dĺžka jednotlivých levelov či misií. Sú naozaj krátke, niektoré dokonca okolo sekundy. To si ani nestihnete všimnúť, že ste vôbec niečo spravili. Sú tu aj dlhšie, ale v zásade už asi máte predstavu o tom, aký druh zážitkov hra ponúka. Všetko tu prejde strašne rýchlo. Môžete sa síce do levelov vracať a skúšať prekonať časy či skóre, ale to vás tiež po chvíľke omrzí. Týchto levelov je tu máličko cez 60, čo znamená, že Vendetta Forever je hra tak na 2 večery a potom je to už len o opakovaní, hraní sa s mutátormi (je ich dostatok a trochu obmieňajú hrateľnosť a pridávajú novú výzvu).

Poďme ale k tomu lepšiemu. Akcia tu má spád a do žíl vám pumpuje adrenalín. Teda kým si zvyknete na vyššie opísanú schému. Ale funguje to, rozdávate headshoty, hádžete hviezdice a užívate si štýlové spracovanie. Vendetta Forever vo veľkom ťaží z filmovej estetiky a kultových scén, takže tu nájdete scénu ako z Indyho, keď musíte získať poklad, utiecť (spomínaným teleportovaním) pred guľou a zlikvidovať nepriateľov. Sú tu levely pripomínajúce konkrétne scény, napríklad Matrix a ďalšie. A potom sú tu také tie všeobecné – westernový duel s koltmi, hongkonská prestrelka, mariachi v bare a podobne. Filmoví fanúšikovia si tak tieto veci dokážu užiť a prežiť svoje obľúbené scény.

Respektíve niektoré si užijú. Pri iných si budete hovoriť, že by bolo fajn, ak by im autori venovali ešte nejaký ten deň a skúsili ich doladiť. Nehrajú sa až tak dobre a kým pri niektorých si užijete ich dizajn, pri iných naň budete nadávať. Sú tu napríklad levely, ktoré sú vlastne bludiská. Máte likvidovať každého nepriateľa na mape, čo sa vám nepodarí na prvý raz. Musíte prísť na to, ako správne postupovať teleportmi, aby ste dostali každého pred hlaveň. No a potom je tu level, ktorý s káblovým headsetom ohrozuje váš život. Je síce štýlové strieľať nepriateľov po schodisku pri páde dole, kde sa máte točiť okolo svojej osi, ale pri hraní na PSVR2 sa zamotáte do káblov, aj keď na otáčanie využívate ovládače. Ja chápem, že Quest hrá dnes prvé husle, ale v tom prípade takýto level bez úprav asi radšej ani nemal byť na platformách s káblovým headsetom.

Sú tu aj rôzne iné neduhy. Chcete reštartovať level a nevidíte nikde tabuľku s možnosťami? Je to tým, že vám ju hra hodila do nejakého objektu. Takže sa točíte a snažíte sa nájsť polohu, v ktorej uvidíte možnosť na potvrdenie reštartu. Toto je veľmi hlúpa chyba a každý na ňu pri testovaní musel naraziť. Niečo také sa vo finálne vydanej hre jednoducho nesmie nachádzať. A podobných neduhov je tu viac. Nie vždy vám hra napríklad označí zbraň, ktorú chcete dostať do ruky, tak máte rukou a hľadáte správnu polohu. Celé to pôsobí nedotiahnuto, občas krkolomne.

Aspoň hra prináša naozaj obrovské množstvo rôznych nastavení, ktoré sú navyše poriadne detailné, takže si naozaj jednoducho nastavíte v hre takmer všetko podľa svojich potrieb a preferencií. Nebude vám zle a navyše bude zážitok relatívne hladký. Viete si nastaviť sklon zbraní a presnú polohu mierenie horizontálne aj vertikálne, čo sa v akčných hrách vo VR zase až tak často nevidí. Za toto si autori zaslúžia pochvalu a bodaj by sa z takto širokých nastavení stal štandard. Akurát som počas niekoľkých dní hrania narazil na problém, keď sa mi nastavenie jedného ovládača rozladilo, pričom som ho ja nemenil, ale zrazu mieril niekde úplne mimo.

Mám rád takéto minimalistické audiovizuálne spracovanie, lebo jednak nevyzerá vôbec zle, no taktiež akoby nechávalo vyniknúť hrateľnosť. Krásne hry vždy pohladia dušu, ale v takomto prípade, keď nejeden level trvá okolo sekundy, by ste si to ani neužili. Dôležité je bleskovo identifikovať cieľ a okamžite ho trafiť. Nevyzerá to možno tak dobre ako už opisovaný SUPERHOT, ale aj tak to vyzerá fajn. A rovnako to aj znie fajn, audio je podobne minimalistické, keďže pársekundové levely nepotrebujú nejaké epické orchestrálne melódie.

Z Vendetta Forever cítiť premárnenú príležitosť. Za štýlovosťou a adrenalínovou akciou sa skrýva vlastne len plytký zážitok, od ktorého by ste časom chceli aj niečo viac a niečo oveľa variabilnejšie. Asi 4 druhy misií a relatívne schematická herná náplň veľmi rýchlo zovšednejú, takže ak si budete chcieť hru čo najviac užiť, odporúčam ju hrať v malých dávkach, tu jeden level, tam zase dva, kedy sa toho celého až tak „neprejete“. Ale to stále hru nezbaví neduhov a už vôbec nie tých technických.