Úspech pôvodného Life is Strange sa už jednoducho nedá napodobniť. Nejde pritom len o kvalitu hry ako takej, ale najmä o to, ako presne trafila dobu, v ktorej vyšla. Ak by vyšla o pár rokov skôr alebo neskôr, pritom úplne rovnaká, nestal by sa z nej taký hit. Autori z Don’t Nodu presne trafili správne publikum v správny čas so správnym príbehom a vďaka tejto unikátnej rezonancii na hru ešte aj dnes mnohí spomíname. Nič podobné sa nepodarilo žiadnemu pokračovaniu či spin-offu, ktorých sme za tie roky dostali niekoľko. No a aj napriek kvalitám sa to nepodarilo ani Lost Records: Bloom & Rage, novinke kanadského štúdia Don’t Nodu, na ktorej pracovalo mnoho pôvodných vývojárov Life is Strange.

Hra vyšla rozdelená dva dve časti, ale neboli to klasické epizódy. Kým prvá časť vyšla ešte vo februári, druhej sme sa dočkali teraz a uzavrela nám príbeh štvorice postáv, ktoré stretávame v dvoch rôznych fázach ich životov. Kým prvá epizóda bola viac dramatická a dlhšia, druhá nepredstavuje polovicu príbehu. Skôr jeho viac introspektívny aspekt, ktorý prejdete za nejaké 3-4 hodiny. Ak by sme sa na to pozreli z pohľady štruktúry drámy, prvá epizóda je prináša expozíciu, kolíziu a krízu. Druhá časť prináša peripetiu a katastrofu. Čiže aj štrukturálne je hra takto delená a nie je to vlastne druhá časť v zmysle pokračovania deja, ale jeho ďalšie súčasti. Aj preto si myslím, že až teraz dáva zmysel si hru zahrať.

Keď už som sa ale dotkol dĺžky, nadviažem na to trochu hlbšie. Lost Records nie je práve dlhá hra. Je síce nad dnešným štandardom (aj žánrovým), ale stále je kratšia ako Life is Strange hry napríklad. Ako som už uviedol, Tape 2 je tak na 3 hodiny, takže ju dokážete dať za jeden večer. Celkovo ale hru prejdete za nejakých 12 hodín a to budete mať vyzbieranú, získanú a objavenú väčšinu toho, čo hra ponúka. Ak patríte medzi zberateľov, môžete sa vrátiť do konkrétnych kapitol a skúsiť nájsť to, čo vám tam ušlo. Zároveň sa môžete vrátiť späť a skúsiť zmeniť rozhodnutie, s ktorým ste neboli spokojní. To dokáže hernú dobu natiahnuť, ale stále je v základe kratšia.

Môžete sa vrátiť k recenzii Tape 1, ale v tomto texte obsiahnem obe ako jednu hru, lebo tak to aj je. rozbeh je možno trošku pomalší, viac introspektívny. Koniec koncov sledujete v ňom návrat do minulosti Swann, protagonistky, ktorá sa chystá čeliť traume z detstva. Ako tínedžerka bola outsider, ale leto v roku 1995 to zmenilo. Našla priateľstvá, ktoré ju ovplyvnili po celý zvyšok života, ale zároveň zažila traumu, ktorú neskôr vytesnila. A nebola jediná, to isté sa stalo aj jej priateľkám. Po 27 rokoch sa stretávajú v bare, lebo ich niečo zase spája. Čo to bude?

Po dohraní hry musím povedať, že príbeh vlastne nie je až tak originálny, záver je predvídateľný a postavy sa správajú tak, ako by ste to od nich čakali. Na konci Tape 1 je jede skvelý zvrat, ktorý to celé zamotá, ale v zásade Lost Records nie je niečo, čo by ste predtým nevideli. Teda z príbehového hľadiska. Ale aj tak som si príbeh hry užil, lebo dokáže chytiť za srdce. Je osobný, emocionálny, hlboký a uveriteľný. Dokážete sa stotožniť s mnohými jeho aspektmi, lebo vychádzajú zo skutočného života. Možno sa niečo z toho stalo aj vám a to vás pri hraní dokáže strhnúť.

Aj postavy sú uveriteľné a to ako vo svojich tínedžerských rokoch, tak aj po štyridsiatke, keď ich stretávate znova. Každá je svojská, má vlastné problémy a aj traumy. Len spoločne to dokážu prekonať. Alebo možno aj nie. To je na vás a na vašich rozhodnutiach, ktorými ich budete viesť príbehom. Hre rozhodne nechýba hĺbka a to nielen hĺbka príbehu, ale najmä postáv. Sú to komplexné charaktery, ktoré postupne rozvíjajú svoje vzťahy nielen medzi sebou, ale aj s okolitým svetom, pričom ich čiastočne formujete vy. Na záver vám hra zhodnotí, ako vlastne Swann dopadla nielen v detstve, ale aj v dospelosti.

Možnosti voľby tu majú zmysel a nielenže nimi formujete cestu naprieč príbehom, ale aj postavy. Kto s kým bude, kto aký bude, kto ako dopadne. To všetko je len vo vašich rukách a všetko je to zapracované veľmi organicky. Nie je to ako kedysi v Telltale hrách, keď prišlo jedno rozhodnutie a hra vám v hornom rohu napísala, že táto postava si niečo zapamätá. Tu to je skôr sled odpovedí, interakcií a ďalších vecí, ktoré sa na seba nabaľujú. Zažije Swann v lete 1995 svoju prvú lásku? Je to len na vás, ale nebude to len o jednom rozhodnutí, jednom kliknutí. Skôr to bude o tom, ako sa budete správať celú hru.

Pritom to nie je o zabráneniu konca sveta a podobných veciach. Žiadna veľká dráma. Nadprirodzené sily tu sú...ale naozaj tu sú? Nie sú len alegóriou niečoho iného? Mnoho aspektov skutočného života je často strašnejších ako niečo nadprirodzené. Choroba, smrť, týranie či šikanovanie – tieto veci sú horšie, sú skutočné a mnohí z nás im museli čeliť v nejakej podobe. Toto je veľmi dôležitá perspektíva pohľadu na hru a osobne mám veľmi rád, keď chce byť hra niečím viac a inteligentne to maskuje nejakými nadprirodzenými prvkami. Na druhú stranu ale nečakajte nejaké výrazne odlišné konce. Nech už budete rozhodovať akokoľvek, stanú sa na záver veľmi podobné veci. Rozdiely budú vo vzťahoch a charakteroch štvorice postáv.

Veľmi oceňujem to, ako sa dve časové línie prelínajú a dokážete ich ovplyvňovať. Prebieha napríklad scéna v súčasnosti, kde dve postavy spomínajú na to, čo sa stalo. Presuniete sa do minulosti a rozhodnete, ako sa to vlastne stalo. Dokonca je možné, že sa vám to nepodarí, postava to s vami v súčasnosti vzdá a scéna sa posunie ďalej. Občas tak máte dopady svojich rozhodnutí naozaj rovno pod nosom a pôsobí to dobre, organicky, prirodzene. Nepáči sa vám výsledok? Reštartujte danú časť a skúste to inak, ale tým už hra stráca svoje čaro, keď jednoducho musíte žiť so svojimi rozhodnutiami (minimálne teda pre mňa).

Má to ale aj svoju negatívnu stránku a to je najmä vo chvíľach s príliš častým striedaním krátkych sekvencií v jednotlivých líniách. Ruší to totiž tempo hry a nemáte vtedy až taký dojem, že to bolo potrebné. Predstavte si, že ste v jednej línii, prebehne dialóg, presuniete sa do druhej, aby ste tam spravili jedinú krátku vec, no a idete späť do prvej. Dokonca je to trochu rušivé. Nie je tu podobných momentov až tak veľa, ale sú tu a narúšajú plynutie hry. Pritom by v rámci réžie stačilo preskupiť takéto sekvencie a výsledok by bol lepší. Hádam, že autori chceli hráčom dávať dopady ich rozhodnutí pod nos až trochu príliš.

Čo bola pre prvý Life is Strange fotografia, to je pre Lost Records video. Rámcuje aj tematizuje hru. Domáca kamera a domáce video vám dávajú perspektívu diváka aj tvorcu. Niektoré udalosti len pasívne sledujete, iné aktívne zaznamenávate. Kamera sa stáva herným mechanizmom, prostriedkom na interakcie s postavami aj prostredím. Zároveň to dej hry kotví v 90. rokoch. Kameru navyše často využívate aj na odhaľovanie easter eggov, zaznamenávanie okolitého diania v rámci vlastných videí (ktoré viete aj jednoducho upravovať) a iné jednoduché interakcie.

A tým by som prešiel k asi môjmu najväčšiemu problému s hrou a to fakt, že je až príliš jednoduchá. Lokality sú lineárne a uzavreté, nikam sa nedostanete, akurát tam viete skúmať nejaké tie dodatočné predmety rozširujúce príbeh. Celé je to postavené na dialógoch a rozhodnutiach. Občas sa musíte rozhodnúť rýchlo, inokedy musíte počkať na najlepšiu odpoveď, prípadne sa rozhliadnete po okolí, aby ste získali čo najviac možností. Priamo aktívneho hrania je tu máličko, ak nerátam chodenie s postavou a ovládanie kamery. V Tape 2 je akurát jedna akčnejšia pasáž a v Tape 1 jedna výraznejšia hádanka. To je bohužiaľ všetko. Je to ešte pasívnejšie ako Life is Strange či Tell Me Why. Aspoň hádaniek by som rozhodne chcel viac.