Remaster hitu spred 25 rokov nám dáva hneď niekoľko podnetov na zamyslenie. Áno, ten čas sakra beží a skutočne je to už tak dávno. Niekto možno šúchal angličáky po koberci, iný zas usilovne študoval. Alebo niekto ani nebol na svete, či sa snažil zarobiť si na pokojný život vo vtedy trochu mafiánskom štáte. Boli to časy, kedy sa na náš hokej dalo pozerať, počítače štartovali niekedy aj minútu a mobilné telefóny mali trojriadkový displej. Monochromatický. Bolo to dávno. Remaster druhého System Shocku od Night Dive Studios nám to dokazuje.

Nostalgická vsuvka

Remastery sú fajn vec. Myslím hier, ktorých predloha má viac než 15-20 rokov. Spomeniete si na dávne časy, kedy nám stačilo k radosti skutočne málo, o hrách sme sa dozvedali z časopisov, pivo nám chutilo (a na druhý deň hlava nebolela), internet sme videli tak párkrát do roka (a niektorí len na obrázkoch) a všetko bolo krajšie, lepšie a vôbec. Tak sa povráva.

Keď vyšiel System Shock 2, bola to oslava. Glorifikovaný prvý diel pravdepodobne mnoho z vás nevidelo, zopár jedincov hralo a keď si ho skúsite dnes, vlastne nebudete vedieť, čo také kultové na hre vlastne je. Enhanced edícia je vlastne celkom fajn a pred pár rokmi to dopadlo tiež veľmi dobre, fakt a netreba sa toho báť. Ale kultové to je, respektíve bolo, pretože vtedy ste dobrodružné hry s pohlcujúcou atmosférou a vyváženou hrateľnosťou museli hľadať. A áno, mohlo za to Looking Glass Studios: Thiefa snáď poznáte všetci.

Ale vráťme sa k dvojke. Prvý diel si naozaj bez váhania dajte aj v modernom kabáte, bude to podarená jazda. Pokračovanie, prvotina Irrational Games, si zachovalo ducha predchodcu a hrateľnosť bola mierne odlišná, ale zároveň rovnako pohlcujúca. A ďalej to o Kenovi Levinovi už poznáte: Freedom Force, Swat 4 a, samozrejme, séria Bioshock. Skrátka bomba medzi zuby v temnom a smrteľne tichom vesmíre, kde vás naozaj nebude počuť nikto kričať, sa vydarila. Podivné zmutované monštrá na palube Von Braunu, ktoré vám budú nadšene skákať po krku, sú len začiatkom nepríjemnej nočnej mory.

Cesta do minulosti

Poznáte to: niečo sa pokazí, všade vládne ticho, nikde nikto živý a tamto sa váľa mŕtvola. Nič moc vyhliadky na vesmírnej lodi Von Braun zastihnú nášho hrdinu, hackera, v nelichotivej pozícii. Jednak musí prežiť a zistiť, čo sa vlastne stalo a navyše sa musí brániť zmutovaným kolegom, podivným experimentom a ani vesmírna loď s obrannými vežami k nemu nie je práve priateľsky naklonená. A tú pesničku o Shodan už určite poznáte, takže pomaly postupujete jednotlivými sektormi, hľadáte magnetické karty, kódy, čítate emaily.

Okrem akčného rádiusu, ktorý je pomerne silný – rovnako ako v ďalších „Shockoch“ od Levina – s rozličným a postupne odomykateľným vybavením, vylepšeným strelivom a podobne nás sviežo ovanie RPG závan vylepšovania postavy. Nejde o to, aby ste grindovali a mlátili hasákom čo najviac opičákov po otvorenej lebke. Ak chcete upgrade, stojí vás to určený počet modulov. Ak ich nemáte, môžete sa aj na hlavu postaviť a silu, hackovanie či možnosť používať psionické sily si nezlepšíte. Viac modulov získate, ak sa vyberiete mimo hlavnú chodbu, tamto doľava a dozadu, kde je taká tma a určite tam niečo na vás vyskočí. Stojí to za tie moduly? Stojí.

Ako hra vyzerala pred 25 rokmi netreba komentovať, pretože pri spustení pôvodnej verzie sa vaša GeForce za cenu ojazdeného auta skutočne ani nezadýcha. To však pred dva a pol dekádou nebola téma dňa. Okrem podmanivého príbehu, ktorý sa posúva pomaly vpred prostredníctvom nahovorených logov, emailov alebo „duchovných zábleskov“, to bola pôsobivá atmosféra chladného a mŕtveho prostredia. Pritom cítite, že niekto vám stále nazerá ponad rameno, pomaly sa zakrádate chodbami, ktoré osvetľuje len výstražné svetlo. Také pôsobivé divadlo to bolo, že dodnes mnohí machom obrastení hráči dávajú druhý System Shock do Top 5 najlepších hier všetkých čias.

Kruté prebudenie

Lenže čo bolo, to bolo a ak chcete retro, skrátka si zahráte pôvodnú hru. Alebo remaster, ktorý zachováva všetko to, čo fungovalo a spustíte to kdekoľvek. Aj na Steam Decku, no skrátka to nie je ono na tejto mašinke a subjektívne hra nedokázala dostatočne navodiť atmosféru na prenosnom prístroji. Ovládanie sa dalo zvládnuť, avšak bez potrebného pohltenia. Hra si ponecháva interface (a veruže som naň poriadne nadával a nechápal, ako mi to v minulosti mohlo pripadať fantasticky navrhnuté), nacápali na to množstvo HD textúr. Aby to nevyzeralo až tak nevábne, zreštaurovali modely postáv, zbraní a predmetov. Neznamená to však, že po spustení hry sa ocitnete v modernej dobe, ako sme to videli v System Shocku,

Túto povinnú jazdu minoritných zmien je potrebné si uviesť hneď a teraz. Nevyzerá to tak ako drvivá väčšina AAA produkcie, ale zachováva si ducha svojho predchodcu. Textúry prešli jemným face-liftingom, no stále máte pred sebou hru z konca minulého tisícročia. Bez prepracovaných detailov, predmetov s množstvom cinkrlátok okolo. Berte alebo nechajte tak, hlavne sa to hýbe bez problémov, nepadá to a nie je to hardvérovo náročné. Obrázky neklamú, skrátka tu máme starý a dobrý System Shock 2. So svojím výzorom. A predovšetkým atmosférou.

S tou ale ešte počkajme, hoci netrpezlivo stepuje v pozadí. Ozvučenie neprináša databanku nových škrekov, plaču a streľby. Ale je plne funkčné, od ničoho vás nevyrušuje hudba a ani žiadne iné „filmové“ nuansy dnešnej doby. Otravný zvuk alarmu je taký nepríjemný ako kedysi a budete sa modliť, nech už to konečne skončí. Aj preto, aby po vás nepriatelia nešli ako (a teraz vytiahnem ďalší relikt minulosti) sliepka po pľuvanci. Hlúpo, bezhlavo: ja tu, hráč tam, ja utekať tam, aby mi švihol hasákom po gebuli a ja padnúť. Bodka. Umelá inteligencia nič extra.

Nebudem však úzkostlivo haniť. Hre to vôbec nevadí, nepriatelia sa motajú, obrnený robot padol na prvú dobrú, pretože sa jednoducho točil dokola a... a ono to naozaj nie je na škodu a vyvoláva to príjemné spomienky na prvé a naivne bezstarostné kroky dospelosti mnohých z nás. Dnes podobní nepriatelia neobstoja: je ich málo druhov a áno, veľmi nerozmýšľajú. Ale stačí aj ten najobyčajnejší odpadlík a ak sa trafí a vy nedostatočne zareagujete, padnete k zemi. AI, ne-AI, poriadna otcovská od mutanta vám vystrelí sopeľ z nosa a ten vyreže opačný závit na krku. Smrk smrk, zdravie v ťahu a medikamenty sa tu neváľajú kade-tade a doplnia len málo zdravia. Exnúť expresne rýchlo nie je problém, zdravia je málo a nastupujú tradičné quick save orgie.

Ešte k tomu ovládaniu. Pri hrabaní sa v inventári sa hra nezastaví a skrátka taká bola doba. Ikony predmetov sú prťavé, nečakajte siahodlhé štatistiky alebo hromadu bordelu. Mapa, logy, na kosť ohlodané RPG prvky. Ku všetkému sa musíte niekedy až zúfalo preklikávať a nie je to teda príliš user-friendly. Mapa vám toho veľa nepovie, takže takže žiadne more výkričníkov či blikajúci kurzor. Máte ísť do oddelenia výskumu a je len na vás, aby ste zistili, ktorou chodbičkou sa tam dostanete. Motanie sa dokolečka dokola oživí nepriateľov a nikdy nemáte istotu pohodového cupitania si chodbami so zakrvavenými stenami. Back tracking na druhú.

Nalejme si silné, červené

Ak ste System Shock 2 nehrali a netušíte, o čom to tu ten šedivejúci pomätenec tára, nechajte to tak, skrátka táto hra naozaj nie je pre vás. Ak viete o čo ide, no v minulosti ste na hru nemali železo alebo čas, alebo vlastne ani tú hru a často sme herné bomby hltali z demoverzií či obrázkov v časopisoch, tak to skúste. Je to príjemný závan nostalgie, ale musíte mať vzťah k hrám z danej doby.

Potom nám zostali fanúšikovia a tí už dávno sliedia po palubách Von Braunu. Pretože to, čím hra vyniká a nevezme jej to ani pokročilý vek technického spracovania a herných prvkov, je atmosféra. Božská, úžasná, pohlcujúca, fascinujúca, napínavá, chladná a poriadne sci-fi. Ani Prey sa nechytá. Bodka, výkričník, skrátka čokoľvek. Ono to stále funguje a ťažko opísať slovami dojem pri hraní, ak vaše dojmy nie sú aspoň čiastočne zviazané nostalgiou. Inak bude pre vás remasterovaný System Shock 2 len archaickou vykopávkou, ktorá divne vyzerá, divne sa to hrá a neviete, prečo všetci ochkajú nadšením. Atmosféra vás môže nečakane pohltiť pre postupné ponáranie sa do deja. Pritom ide o to isté ako v Bioshocku, len sa nemotáte pod morskou hladinou, ale plávate kdesi v budúcnosti vesmírom.

Máme tu znovu Shodan, ktorá proti vám posiela hordy elektronických protivníkov. Zmutovaná posádka vesmírnej lode vám ide po krku od prvých okamihov, tajomný Xerxes a vy v úlohe neznámeho hackera so zle nahranou pamäťou, ktorý sa preberie medzi troskami, má za úlohu jediné: dostať sa k spriatelenej doktorke. Ale všetko postupne, takže odhaľujete, ako sa ľudskej rase podarilo vytvoriť vesmírnu loď, ktorá sa vybrala na svoju púť za objavením nového sveta, novej Zeme. Lenže to by v ďalekej budúcnosti (v roku 2114, aby ste teda mohli pokojne spávať) nesmela posádka Von Brauna zachytiť tajomný signál, tajomná organická rasa a ďalej už túto rozprávku poznáte.

Veľmi krátka a skromná ochutnávka toho, prečo je atmosféra celej hry na vysokej úrovni. Postupné odhaľovanie čítaním emailov má tentoraz ducha a aj pre jednoduchšie spracovanie pracuje hráčova fantázia na plné obrátky. Pohltenie dejom je viac osobnejšie ako napríklad pri Dead Space či Callisto Protocol, pretože vaša pozornosť nie je od hrania odvádzaná nádherným technickým spracovaním. Viac si užívate technokratický chlad vesmírneho plavidla, v ktorom je všetko mŕtve. A potom začujete lomoz kdesi za sebou. Alebo krik. Sledovanie denníkov posádky, duchov minulosti – skvost. Pristihnete sa pri tom, že snoríte po ďalších denníkových zápiskov postáv, ktoré s vami prežívajú novú, často krvavú, etapu svojho života.

Zbohom, zdravý rozum

Nebudeme sa hrať ani na to, či je to RPG alebo akčná hra, pretože B, B a B. Vylepšovanie postavy má svoje opodstatnenie a presne viete, čo za investované kybernetické moduly dostanete. Pretože môžete mať v ruksaku brokovnicu, no ak neviete strieľať ani z obyčajnej pištoľky, bude vám na dve – presne viete ktoré – veci. Alebo hackovanie. Alebo psionické schopnosti. Zakrádanie sa, strelné zbrane, výdrž, opravovanie, zdravie, výskum. Funguje to roky, takže to poznáte.