The Mark

Vie mi niekto povedať koľkokrát? Koľkokrát sme tu už mali záchranu sveta pred jadrovou či inou hrozbou nahlúplych teroristov, ktorých ľavou zadnou a s prstom v nose zvládol prototyp súčasného moderného Ramba? Zdá sa, že na prvý pohľad samozrejmá odpoveď sa stáva po dlhšom zamyslení sa, nie až tak stopercentne jasnou a to len a iba z jediného prostého dôvodu. „Nespočetnekrát“ - tak by asi znela diplomatická odpoveď. Pred túto otázku sa zrejme postavili aj naši poľskí susedia z T7 Games a rozhodli sa svoju FPS hru pojať o niečo menej klišéovitejšie (príšerné slovo) a tak namiesto jedného supermana máme na scéne rovno dvoch a zachraňovať sa bude tentokrát iba Londýn. Menšie klišé? Ani náhodou.

Ako je teda jasné, (nielen) príbehovo nepôjde o niečo unikátne. Koniec koncov hra je koncipovaná ako budget, čo vo väčšine prípadov znamená, že netreba očakávať zázraky a koňská dávka gýčovosti a nezmyselnosti tu rozhodne chýbať nebude. A tak na scénu prichádza partička dementných teroristov, ktorí s pomocou istého vedátora dokázali vytvoriť unikátnu jadrovú hlavicu a na čiernom trhu nedokázali zohnať nič lepšie ako raketu krátkeho doletu. O pomoc preto požiadali Iľju Rakova, veľké zviera lodného priemyslu, ktorý má za úlohu nenápadne dopraviť jadrovú hlavicu do blízkosti Londýna. Takmer dokonalý plán však má svoj háčik. Vlastne sú to hneď dva háčky v podobe amerických expertov na výbušniny, kapitána Stevena „Fletch“ Fletchera a jeho sestry Sandy, ktorí sa snažia hrozbe zabrániť a preto sa ich musia čo najskôr zbaviť, z čoho vyplýva ďalšia úloha pre Rakova. Iľjov otec Alexander však synove spolčenie s teroristami striktne odmieta a najíma britského žoldniera Austina Hawkea, aby Fletchovi kryl chrbát, čím sa rozbieha zbesilá akčná jazda s tonami vystrieľaných nábojníc a haldami tupých nepriateľov. Ponúka sa otázka, koľko nezmyslov a absurdít by sa v tomto odseku našlo...

Ale prejdime od príbehu priamo k hre. Minimalistické, graficky nevkusné a možnosťami chudobné menu odignorujeme (rovnako ako neskôr celú hru) a sústredíme sa na výber dvoch hlavných postáv – amerického frajera G.I. Joe Fletcha a britského uhladeného ultra-suchára Hawkea. Pochopiteľne, čo by to bolo za tvrdých chlapov bez frajerských slnečných okuliarov. Hawkeove však majú svoj účel, ktorým je detekcia osôb v blízkom okolí, čím v akcii získava značnú výhodu. Fletch pre zmenu disponuje vlastnosťou spomalenia času (áno, opäť bullet-time), no u oboch je používanie špeciálnych schopností, rovnako ako ich inteligencia, značne obmedzené a rovno si povedzme, že aj zbytočné ako Pľuščenkové reči o abstinencii. Toto ale ani zďaleka nie sú všetky úžasné rozdiely medzi dvoma hlavnými postavami. Počas hry sa musia niekoľkokrát rozdeliť a čeliť tak nepriateľovi na vlastnú päsť, pričom obaja prechádzajú odlišnými lokáciami, ktoré vedú k jednému z troch možných záverov hry.

Stretnutie dvoch hlavných postáv prebieha počas prvej misie na Sibíri, v starom opustenom vojenskom hangári, krátko po tom, ako je Fletchová jednotka zlikvidovaná skupinou teroristov, kedy mu Hawke prichádza na pomoc. Na zoznamovanie a teplé priateľské slova ale nie je čas, pretože všade navôkol štekajú hlavne nepriateľských M16 (?). Po bližšom preskúmaní, v koži jedného z hrdinov, zisťujete, že hangár je prepojený s rozpadnutou raketovou základňou a zakrátko tiež zistíte, že design úrovne je na tom zhruba rovnako ako operačný stav samotnej základne. Keď sa konečne prestrieľate na povrch a od nudy nezačnete strieľať po vašom takmer nesmrteľnom kolegovi, Hawke zavolá svojho osobného pilota s Harrierom, ktorý tu plní určitú úlohu taxíku a pojme až 4 (!) osoby a letí sa ďalej. Takto nezmyselne lietate takmer polovicu hry a časom nadobudnete pocit, že naša anti-buddy dvojica má nutkanie neustále niekam bezhlavo nabehnúť a všetko vystrieľať. Po Sibíri je na rade afganistanský jaskynný komplex k uzúfaniu nudný a nenápaditý, až by z toho jeden dostal mums. Cesta z jaskýň vedie ďalej do mesta zmietaného pouličnými bojmi, preplneného po zuby ozbrojených teroristov, samovražedných fanatikov (ktorí sú slepí a nemí a po explózii zásadne krvácajú iba z ľavého kolena), bojových vrtuľníkov, krabíc od klimatizácie a 19“ LCD monitorov a motoriek značky BSE. Po chladnej Sibíri a horúcich uliciach Absurdistanu opäť bezhlavo vzlietate a vaším cieľom je ďalšia zúfalá úroveň, tentokrát zámok v Nemecku. Pokiaľ nostalgicky obľubujete jednotvárnosť Wolfensteinových chodieb, tak v misii na lietadlovej lodi sa vám z „dostatku nostalgie“ doslova urobí zle a následná prechádzka po tankery a návrat na zámok budú akurát stačiť na rozdýchanie, po ktorom ostanú na konci iba zmiešané pocity a divná virtuálna pachuť.

Pokiaľ očakávate, že Fletch a Hawke disponujú arzenálom rovnako nudným a opozeraným ako ostatné atribúty hry, máte pravdu. AK-47, M16, brokovnica alebo Desert Eagle dnes už nenadchne ani toho najzarytejšieho hráča FPS-iek, snáď len s výnimkou československého samopalu Škorpión. Po vizuálnej stránke zbrane tiež veľa reality nepobrali, nehovoriac o tom, že AK-47 a Škorpión znejú úplne rovnako. Autori držiaci sa hesla „čo nevymyslíme, to okopírujeme“ zakomponovali blur efekt do animácií nabíjania zbraní, kedy sa váš pohľad sústredí na zbraň a okolie sa (ne)efektne rozmaže tak, ako sme to mohli vidieť v konzolovom titule Black.

The Mark bohužiaľ ale nie je Black, čomu nasvedčuje nielen všadeprítomná nuda a repetívnosť, ale aj neskutočne odfláknutá technická stránka hry. Odporúčaná konfigurácia CPU 2,5 GHz, 1GB RAM a 256 MB 3D karta je len informácia pre pobavenie a vďaka nedoladenému hernému kódu (framedrops inclusive) je nutné siahnuť po výkonnejšej zostave. Tu sa pomaly dostávame k najväčšiemu kameňu úrazu, ktorým sú haldy technických bugov. Spočiatku vás možno bude rušiť spomínaný blur, ktorý autori napchali všade, kde sa len dalo, osvetlenie, ktoré je miestami ostrejšie ako priami pohľad do slnka, alebo že postavy behajú ako keby mali lyže na nohách, no to sú len mierne nedostatky. Ba ani nezmyselnosti akými sú cigarety značky CCCP alebo špeciálne elitné komando s nasadenými night vision goggles počas horúceho slnečného dňa vás časom nezarazia. Skutočné bugy ale sprevádzajú hráča počas celej hry. Hodíte do miestnosti granát, nepriateľ zomrie, ale jeho M16 spolu s lekárničkou veselo poskakujú, odrážajú sa od stien, podlahy a stropu. V tuneli v diaľke pred vami vidíte pohupujúce sa tiene AK-47. Nejde však o duchov, to len afganskí teroristi nevrhajú tiene. Takto by sa dalo pokračovať zbraňami levitujúcimi vo výške 10 metrov alebo nepriestrelnými otvormi v zábradlí, no vyslovenou raritou ostáva tzv. smrtiaca stena. Stačí jediný dotyk a je po vás, ale tak vám treba, mali ste vedieť, že na druhej strane steny je oheň.

Rozoberať zvukovú stránku hry je ako diskutovať s analfabetom o abecede. Dabing postáv je prirodzený ako úsmev Janky Hospodárovej, dialógy pre zmenu akoby vypadli z ruského filmu, hudba samozrejme nesmie zaostávať. Umelecké audio-kvarteto uzatvárajú zvukové efekty, ktoré na tom tiež nie sú dvakrát najlepšie, navyše im chýba väčšia variabilita. Častokrát počujete smrteľný rev nepriateľa, ktorý je už pár sekúnd po smrti, zvuk valiaceho sa buldozéra hodnú chvíľu zavaleného pod skalami alebo detektory kovov vŕzgajúce ako staré dvere.

The Mark je klasická budgetová protiteroristická FPS, ktorá sa síce nemôže pochváliť svojou originalitou a kvalitou spracovania, ale môže zaujať menej náročných hráčov, ktorí sa dokážu preniesť cez množstvo bugov, slabú AI a zopár nedotiahnutých nápadov a nezmyslov. Zaujímalo by ma, koľko takýchto hráčov sa nájde.


Plusy
+ 2 postavy, 2 cesty
+ 3 možné závery
+ miestami obstojná hrateľnosť
+ nezmysly pobavia

Mínusy
- kompletná technická stránka hry
- príšerný scenár
- väčšinu času nezáživný gameplay