Ako na nás zatiaľ zapôsobila hra The Last of Us Part II?

Ak sledujete naše sociálne siete, určite už viete, že už nejaký čas máme v redakcii The Last of Us Part II. Vlastne hru máme už tak dlho, že sme ju dokázali prejsť. Až dnes vám ale o nej môžeme priniesť prvé informácie v podobe dojmov, avšak v rámci dodržania embarga sme sa rozhodli nerozpisovať to v klasickom preview. Platia totiž veľké obmedzenia na to, o čom môžeme písať, vrátane toho, z ktorej časti hry môžu byť naše dojmy. Prakticky vám toho môžeme prezradiť len veľmi málo, no aspoň pár vecami vás navnadíme na vydanie hry a aj našu recenziu. Toto sú veci, ktoré sa mi na hre veľmi páčia a môžem o nich písať.

Ellie je späť, no nie je to to dievča, ktoré poznáte z prvej časti. Ubehlo niekoľko rokov od udalostí prvej hry a Ellie nielen dospela, ale taktiež sa zmenila. Je to žena schopná veľkých no aj dosť hnusných vecí. V uvedenej pasáži sme sa s ňou pohybovali po Seattli, kam sa Ellie vydala na vlastnú misiu. Rozpadnuté budovy a zarastené ulice kolo vás parádne navodzujú atmosféru postapokalyptického sveta, pričom z vizuálneho a atmosférického hľadiska by ste hre v oblasti zobrazenia sveta len ťažko hľadali konkurenciu.

Naozaj cítite, že je svet okolo vás v koncoch, ľudstvo je na kolenách a príroda si našla svoju cestu. Globálnu katastrofu máte rovno pred nosom a z obrazovky sa na vás doslova leje beznádej a depresia, no v akom tom zábavnom podaní, ktoré si chcete ďalej užívať. Nie je to len o tom, že by hra vsadila na pochmúrne spracovanie a tmavé filtre. Práve naopak, dokazuje, že aj pestro spracovaný svet vie pôsobiť pochmúrne a zároveň realisticky. The Last of Us Part II je hrou výrazne vystavanou na tejto atmosfére a je to poriadne temná atmosféra.

Zároveň je aj poriadne brutálnou hrou. Vašej postave sa tu dejú brutálne veci (o to viac, ak v boji s nepriateľmi ťaháte za kratší koniec - niektoré animácie zabitia zabolia aj vás) a sami sa s nepriateľmi nemaznáte. Podrezávanie hrdla, bodanie do krku, rozbitie hlavy...slabé povahy si tu rozhodne "prídu na svoje". Hra nadväzuje na svojho predchodcu a do boja nemôžete ísť bezhlavo. Musíte sa zakrádať, nepriateľov obchádzať, prípadne aj utekať, keďže boj nemusí byť vždy riešením a hlavne na vyššej obťažnosti.

Túto vec určite ešte zopakujem v recenzii, no preto, že sa mi na hre veľmi páči. Veľmi dobre robí to, že si hráči pri jej hraní pripadajú múdro. Nie je to stealth hra, ale každý tu dokáže postupovať opatrne, ticho a rozumne. A je tu z toho skvelý pocit z takéhoto postupu. Viete si jednoducho vyvolať režim načúvania, ktorý vám odhalí pozície nepriateľov, dobre hodenou tehlu odlákate ich pozornosť a nenápadne prejdete poza ich chrbát. Tiché zabitie to ešte podčiarkujú, snáď len skrývanie tiel chýba. Zároveň je ale akcia so strelnými zbraňami trošku menej zábavná, takže sa sami radšej prikloníte k pomalšiemu postupu. Aj kvôli tomu, že zdrojov tu nie je vždy veľa a čím vyššia obťažnosť, tým viac musíte počítať každý vystrelený náboj.

V akcii hra veľmi dobre pracuje so zvukom, ktorým vám jemne brnká na nervy, aby ste nepoľavili zo svojej pozornosti. Nedostatok zdrojov vás zase núti prehrabávať každý kút na vašej priamej ceste vpred, aby ste získali aspoň nejaký ten náboj navyše, či zdroje na vylepšenia. Pritom to nie je survival - viac to robiť chcete ako musíte, čiže opäť hra predvádza to, že v nej veľmi dobre funguje motivácia. A tým by som asi skončil svoj kratučký sloh o tom, čo ma oslovilo. Spoilery nevyzradené, embargo neporušené a vy sa môžete tešiť na to, ako vám 12. júna doobeda prinesieme našu recenziu. Zatiaľ si aspoň zrekapitulujte ukážku z nedávnej State of Play prezentácie.