COPS 2170 nie je hra pre každého. Viem, že nie je zvykom začínať recenzie na herné tituly tým, čo má vlastne byť v závere - zadefinovať pre koho a za akých podmienok bude daná hra zábavná. V každom prípade, ak nepatríte medzi skalných fanúšikov turn-based stratégií s RPG prvkami, nepovažujete sa za trpezlivých a nemáte k dispozícii dostatok voľného času, kľudne si pozrite výsledné hodnotenie, odpočítajte si od neho povedzme 50% a preskočte na iný titul. Vy ostatní, čo nepatríte do kategórie (bez urážky) „sviatočných“ hráčov, máte už s počítačovou zábavou aké-také skúsenosti a na hre vás nezaujíma v prvom rade grafika a super efekty, zbystrite pozornosť, možno tu pre vás niečo máme.

Predpokladám, že Paradise Cracked nepatrí v našich končinách medzi známe a obľúbené herné tituly. Naopak si, ale myslím, že hry ako séria X-COM, Jagged Alliance, Silent Storm alebo Fallout Tactics si aj u nás našli pomerne veľa fanúšikov. Práve Paradise Cracked od ruských tvorcov z MiST Land bol plánovaný, ako mix vyššie uvedených hier zasadený do cyberpunkového prostredia. Bohužiaľ sa však kvôli zabugovanosti, pomalému tempu hry a viacerým nedotiahnutým elementom nepresadila a upadla do prachu zabudnutia. MiST Land neskôr zmenil distribútora (prešli od Buka Entertainment k Strategy First), oprášili nápady použité v Paradise Cracked a priniesli na trh novú ťahovú stratégiu so silnými RPG podtónmi COPS 2170: The Power of Law.

Dobrá RPG hra potrebuje dobrý príbeh. Tento rozpráva osudy mladej policajtky Katrin žijúcej vo veľkomeste budúcnosti. Mesto je rozdelené horizontálne do viacerých častí. V najspodnejšej žije tá najväčšia bedač, mutanti, kriminálnici a podobné asociálne živly. V najvyšších poschodiach mesta si vo svojich slnkom zaliatych luxusných vilách užívajú bezstarostný život zbohatlíci a politici. A niekde medzi nimi kuje svoje plány megakorporácia pod vedením cyborga Delichia na zostrojenie dokonalého robota a vyhubenie podradnej ľudskej rasy, ktorá je podľa neho slabá a definitívne odsúdená k zániku. To však Katrin zo začiatku netuší, plní len jednoduché úlohy a až postupom času a s pribúdajúcim počtom útokov robotov v rôznych častiach mesta, rozmotáva klbko príbehu a dáva dokopy stopy vedúce k Delichimu.

Najprv však bude treba prejsť 14 máp v rôznych prostrediach. Katy začne svoju púť v uliciach dolnej časti mesta, pozrie sa do mestských stôk, tajnej továrne na roboty, ale aj do nákupného centra alebo do luxusných horných štvrtí. Je pravidlom, že jeden level (ak to tak môžem povedať) pozostáva z viacerých misií. Ako príklad uvediem úlohu eskortovať istého doktora Mortimera k hlavnému počítaču korporácie Delichi. Tento level začína pred hlavnou budovou korporácie, ktorá je strážená malou privátnou armádou. Tú treba najprv eliminovať, aby sa doktor dostal ku výťahu do nižších poschodí komplexu. Po loadingu level pokračuje, ale už vo vnútri budovy.

Medzi levelmi sa Katy vždy vráti na policajné riaditeľstvo po úlohy do ďalšej misie, ale aj kvôli doplneniu bojového a technického vybavenia. V hre neexistujú peniaze, k lepším „hračkám“ sa Katy a jej tím dostávajú na základe hodnosti, ktorá je zase ekvivalentom skúsenosti. Na základni je okrem veliteľa aj pár NPC postáv, ale hlavne doktor a odborník na zbrane. U doktora sa dajú zaobstarať implantáty alebo lekárničky, u zbrojmajstra zas zbrane, strelivo, granáty či brnenie.

Naznačil som už, že Katy nebude prechádzať celou hrou sama. Postupom času sa k nej pridá až 7 ďalších spolubojovníkov, ktorých ovládanie je plne v rukách hráča. S narastajúcim počtom prejdených misií a hlavne s vzrastajúcim počtom zárezov na pažbe zbraní sa celý tím zmení z nevinného, výsmech vzbudzujúceho policajného oddielu na komando smrti ovešané rotačnými guľometmi, raketometmi a plazmovými granátmi za opaskom. Každý člen tímu je charakterizovaný ôsmimi vlastnosťami. Jedná sa o klasické atribúty použité aj v mnohých iných RPG hrách: sila, obratnosť, reakcia, presnosť, inteligencia, mechanika, zrak a zdravie. Po prechode na nový level, dostane postavička určitý počet bodov, ktoré môže hráč ľubovoľne rozdeliť medzi tieto vlastnosti. Platí zásada, že je lepšie si z jedného vojaka spraviť dokonalého snipera, z ďalšieho hackera, z iného zas vodiča a pod., než mať skupinu priemerných jedincov. Na nový level sa samozrejme prechádza po dosiahnutí určitej hranice skúsenostných bodov (experience), ktoré postava získava zabitím nepriateľa alebo splnením misie.

Ďalšou možnosťou, ako permanentne zvýšiť postave určitý atribút sú implantáty. Tie sa dajú zobrať po mŕtvych nepriateľoch alebo na základni. Počet implantátov u jednej osoby je ale obmedzený a navyše už raz zabudovaný implantát sa nedá odstrániť, je teda nutné dobre porozmýšľať a zvoliť vhodné kombinácie implantátov pre rôzne herné charaktery.

Samotné hranie prebieha nasledovne: Po obdržaní úloh do nasledujúcej misie sa celý tím dozbrojí a vydá sa na miesto určenia. Hra sa prepne do ťahového módu. Náplňou misií najčastejšie býva totálna anhilácia nepriateľských jednotiek. Tie sú väčšinou v oveľa väčšom počte, lepšie strategicky rozmiestnené a hlavne lepšie vybavené. Neskôr sa k humanoidným nepriateľom pridajú aj robotickí a potom začínajú ozajstné jatky. Postavy s vysokou inteligenciou majú našťastie schopnosť nahackovať sa do elektronických systémov, a teda aj robotov a ovládať ich. Vysoký mechanický skill zase umožní ovládanie rôznych dopravných prostriedkov, od ľahkých civilných áut až po obrnené policajné vozidlá. Od ich správneho využitia niekedy závisí osud celej misie.

Do real-time módu sa hra sama prepne, ak je po zabití všetkých nepriateľov nutné ešte s niekým „hodiť reč“. Plusom je, že sa dá vypnúť zobrazovanie ťahov neutrálnych, spojeneckých i nepriateľských jednotiek, takže kolá sa striedajú rýchlo a svižne. Navyše pri presunoch na väčšiu vzdialenosť sa dá elegantne použiť dvojklik, ktorý postavu okamžite prenesie na miesto určenia.

Obtiažnosť hry je jedným z najväčších mínusov a prekvapivo aj najväčších plusov COPS-ov. Hra totiž hráča núti rozmýšľať, ako utratiť každý jeden akčný bodík. Ich počet súvisí s vlastnosťou agility a ich míňanie zase s hmotnosťou vecí v inventári, druhom aktuálne nosenej zbrane, či na presnosti streľby. Ťažko naložený vojak prejde v jednom kole kratšiu vzdialenosť ako ľahký sniper, streľba dávkami vyžaduje viac akčných bodov ako streľba po jednom náboji atď. Pri vybraní cieľa sa zobrazí, s akou veľkou pravdepodobnosťou je hráčom ovládaná postava schopná trafiť nepriateľa. Trajektória strely sa ale vždy počíta náhodne, takže sa môže stať, že i pri 8% nádeji na zásah, terč naozaj zasiahnete. To isté platí o oponentoch a tak počas misií nastáva klasické quciksave/quickload peklo, kde za každým podareným výstrelom nasleduje save, po nepodarenom load. Niekedy je tento postup strašne frustrujúci a neraz sa dostanete do situácie, keď sa bude zdať, že niet východiska a misia sa nedá dohrať, ale táto hra v sebe ukrýva čosi, čo vás stále núti skúšať. To „niečo“ by som popísal, ako zmes nádychu starých, dobrých a obtiažnych hier s atraktívnym cyberpunkovým svetom okorenenú správnou dávkou atmosféry.

COPS 2170 sa nemusí hanbiť ani za svoju audiovizuálnu stránku. Grafika je plne postačujúca pre tento žáner. Nie sú síce podporované najnovšie high-end techniky vo vykresľovaní, reálne tiene alebo dokonalý fyzikálny model. Keď som však bol prvýkrát postavený zoči voči robotovi triedy God od War, mal som pred ním rešpekt a nepotreboval som na to ani milióny polygónov. Zo začiatku hry sa bude zdať, že všetky misie budú v jednotvárnych sterilných prostrediach, ale misia na Križovatke 44 alebo v starostovej vile vytŕhajú hru zo spárov grafickej nudy. Ako malý bonbónik sa v hre nachádza možnosť prepnúť sa do pohľadu prvej osoby a vychutnať si tak bojisko z úplne inej perspektívy. Hudba v hre je... hmmm... cyberpunková :), o reálnosti použitých zvukov asi nemá cenu diskutovať :).

Podľa všetkého, čo som zatiaľ napísal, to vyzerá na hru hodnú vysokého hodnotenia. Výsledok je však iný, pretože COPS obsahujú niekoľko menších a pár väčších chýb, ktoré viac či menej výrazne znižujú celkové hodnotenie na (síce) nadpriemernú, ale nie výbornú známku.

Začnem tým najhorším - quickload. Pri danej obtiažnosti hry, keď loadovať budete naozaj často (trikrát podčiarknuté s troma výkričníkmi) trvá aj na pomerne slušnom stroji (AMD64 3000+, 512MB RAM) quickloading neznesiteľne dlho. Niekedy som mal ozaj pocit, že trávim viac času sledovaním obrazovky nahrávania hry, než samotným hraním. Možno by pomohlo 1GB operačnej pamäte, ale keďže pri načítavaní harddisk takmer vôbec nepracuje, silne o tom pochybujem. Veľmi nešťastne je vyriešený žurnál, z ktorého sa síce dozviete najnovšie správy zo svetovej ekonomiky, počasia, športu či používaných zbraniach a vybavenia, nedozviete sa z neho, ale podstatné údaje o misii a vedľajších questoch. Misie takmer vždy končia po zabití posledného protivníka, nasleduje okamžitý presun na základňu a nie je teda možné v kľude si pozbierať nájdené vybavenie či obrať mŕtvych nepriateľov o ich častokrát veľmi kvalitné zbrane.

Na pokraj šialenstva som sa dostal v misii so starostom (ona je to skôr starostka), keď som zistil, že mám celú misiu zle rozohranú, všetky staré save pozície som mal prepísané a prišiel som na to, že nie je možné začať daný level odznova. Zamrzí aj to, že ani jedny dvere, ktoré sa dajú otvoriť, nejdú zavrieť. Z taktického hľadiska teda odpadá stratégia otvoriť dvere, vystreliť, ustúpiť a zavrieť za sebou. Úplne na nič je AI spojeneckých vojakov (teda tých, ktorí bojujú na vašej strane, ale ovláda ich počítač). Málokedy vôbec vystrelia, o niečom takom, ako krytí nikdy nepočuli. Darmo sa budete tešiť, že k vám v polke náročnej misie dobehne poltucet ťažkých Destroyerov, pretože do dvoch kôl budú všetci do jedného mŕtvi.

So všetkými chybami (až na ten nešťastný quickload) sa dá postupom času vyrovnať. Namiesto žurnálu si treba poriadne preštudovať briefing pred misiou, zbrane treba zbierať „za behu“, treba si vyhradiť jednu save pozíciu na začiatok misie, nespoliehať sa na dvere a na Destroyerov sa treba pozrieť, chvíľku obdivovať ich vyleštené brnenie a potom im veľmi rýchlo povedať „pápá“ ;).

Ako som naznačil v úvode, COPS 2170 jednoznačne nie je hrou pre každého. Vyznačuje sa niekedy až hardcore obtiažnosťou a pri jej hraní je nutné obrniť sa obrovskou dávkou trpezlivosti. Treba tiež prehliadnuť rôzne chyby, priamo i nepriamo ovplyvňujúce výsledný dojem. Ak sa ale cez toto všetko prelúskate, hra sa vám otvorí a ponúkne čistú destilovanú hrateľnosť a atmosféru, a to až do takej miery, že môže nastať situácia, keď si o pol štvrtej ráno poviete: „Dám si ešte jedno kolo a potom už VÁŽNE končím...“