Hoci séria Seven Kingdoms nikdy nepatrila medzi elitu v žánri stratégií, nemožno jej uprieť snahu o inovatívny prístup, ale aj slušnú mieru zábavnosti. Tak to aspoň bolo v prípade prvého a druhého dielu. Seven Kingdoms: Conquest prichádza na scénu so značným odstupom a už obrázky z hry krátko  pred vydaním naznačovali, že s titulom, ktorého vývoj sa natiahol na niekoľko dlhých rokov, nebude všetko v poriadku. Ako to napokon dopadlo?

Ako čaj slabé a najmä mdlo spracované intro samozrejme ešte nemusí nič znamenať. No už to, že je urobené akosi narýchlo, akoby ho chcel mať niekto čo najskôr z krku, neveští nič dobré. Menu kampaní naproti tomu vyznieva optimistickejšie. Dve ťaženia už v úvode ponúkajú po päť misií, z ktorých môžete hrať ľubovoľnú, aby ste sa odpichli ďalej a pokročili ako v príbehu, tak aj v časovom období. Lenže, len čo vhupnete do hry, nastane vytriezvenie. Nie, teraz nehovorím o grafike, na ktorej sa podpísal zub času, keďže hra bola vo vývoji bezmála štyri roky a použil sa pôvodný engine, ktorý skrátka dnes už nemá šancu osloviť. Na druhej strane, nižšie hardvérové nároky sú pre niektorých hráčov dôvodom na radosť. Sklame vás skôr celkový systém hry, obzvlášť ak ste počuli ódy tvorcov, aké veľkolepé tu nájdete boje démonov a ľudí, ktoré sa tiahnu najzaujímavejšími etapami ľudských dejín. Nie že by hra neobsahovala, čo bolo sľúbené, ale spôsob, akým je to servírované, je skrátka úbohý. 

Etáp je päť, od skorej bronzovej doby, až po stredovek a v každej sú na výber tri odlišné ľudské národy. Démoni majú celkovo sedem odnoží. Najhoršie je priam zmrzačenie starých osvedčených princípov, ktoré boli také príznačné a obľúbené v predchádzajúcich tituloch. Conquest zjednodušil, čo sa dalo a výsledok je nemastný-neslaný, asi ako intro. Opäť cítite, že hra bola dokončená len preto, aby bola a čertovsky je to poznať. Pritom sa tu črtajú aj nejaké zaujímavé idei, ktoré však zamrzli niekde na pol ceste, evidentne nebol čas podrobnejšie sa im venovať. Škoda.

Či už hráte za ľudí, alebo démonov, princíp hry sa v zásade nelíši, hoci každá strana má svoj tutoriál. Začínate s jedným sídlom a trochou surovín. Pri sídle by ste mali postaviť bane a farmy, aby ste zabezpečili prísun zlata a potravín, v prípade démonov sú to kamene a krv z ložísk a obetných oltárov. Tieto budovy stačí postaviť a viac sa o ne nemusíte starať. Suroviny sa kumulujú automaticky, bez nutnosti akokoľvek zasahovať, alebo tam niekoho posielať, čo by ich ťažil alebo pestoval. Zdroje však nabiehajú rýchlejšie, keď budovy vylepšíte na vyššie úrovne, a samozrejme, keď ich je viac. Už to vám stačí na základné fungovanie, pretože základnú bojovú jednotku môžete stavať v hlavnej budove. Na tie pokročilejšie už potom potrebujete postaviť ďalšie obydlia, v ktorých potom produkujete príslušné posily.

Budovy sa stavajú rýchlo, lenže vždy len po jednej, čo je značne nepraktické, obzvlášť po vypuknutí bojov. Pretože vtedy od bitiek musíte odskakovať k sídlam, aby ste „naklikali“ ďalšiu budovu. Totiž keď už vás nepriateľ raz vyňuchá, nedá pokoj, ale aby ste mali za čo vyrábať jednotky, musíte dobýjať stále nové neutrálne sídla a stavať aspoň budovy na suroviny, prípadne obranné veže. Neutrálne sídla sú buď centrom niektorého ľudského národa aj s jeho typickou architektúrou a jednotkami, alebo hniezda démonov. Dajú sa získať dvojakým spôsobom - násilím, keď eliminujete všetkých obrancov a útočíte dovtedy, kým sa nepodlomí morálka obyvateľov natoľko, že sa vám vzdajú, alebo použijete diplomaciu. Do vybraného sídla pošlete spravidla niekoľko vyslancov a k tomu zaplatíte požadovanú sumu a je to vybavené. Celá kampaň je vlastne o tom, zmocniť sa čo najviac osídlení na mape a pomocou hrubej sily a početnej prevahy eliminovať nepriateľské základne. Motivačným faktorom je okrem nových zdrojov aj zvýšená kapacita jednotiek, úmerná počtu osídlení pod vašou kontrolou.