PRIHLÁS

LOST EMBER

LOST EMBER

6.5

Volanie divočiny

Recenzia

Na prvý pohľad vás Lost Ember ohúri. Nielen výzorom, hoci grafické spracovanie spoločne s úžasnými hudobnými motívmi patria medzi kladné stránky tohto netradičného walking simulátoru. Dôležitá je atmosféra a tá sála z putovania za poznaním s ohromujúcou silou. Samozrejme, je nutné nastaviť sa na to, že samotná hrateľnosť je ohlodaná na povinné minimum. Ale funguje to a putovanie vlka so svietiacou entitou zabudnutým svetom po zničenej civilizácii, v ktorom vládnu len zvieratá, dokáže zaujať a udržať pri obrazovke.

Nápad dobrý, technické prevedenie celkom ujde, ale hrateľnosť a atmosféra sa tackavo potáca ako opilec vrávorajúci cestou domov. A keď to chcete počuť na plné ústa: v Lost Ember nefunguje ani príbeh, ktorý je ospevovaný na každom rohu ako niečo úžasné. Nie je. Teda minimálne, ak ste už počuli, videli alebo čítali či hrali starý príbeh o ľudskej nenávisti, zaslepenej ceste za pomstou, ktorá sa napokon skončí smrťou milovaného, nasledovanou prebudením sa do skutočného života a uvedomením si toho, čo pre nás naozaj potrebné.

Znie to dobre a mnohokrát potrebujeme aj v skutočnosti jednu otcovskú, aby sme sa arogantne nehnali za uspokojením potrieb sfanatizovaného davu (a posielam pozdravy zeleným a jediným Slovákom, hola hej) úbohých vodcov. To je pekné a dá sa to aj pekne prerozprávať. V Lost Ember to však vôbec, ale skutočne vôbec nefunguje. Červené postavy symbolizujúce spomienky do minulosti sú nesmierne odosobnené, že spočiatku ani netušíte, ktorá postava je ktorá, prečo sa červení bijú s... hm... inými červenými a kto to vlastne teraz na koho vyťahuje oštep?

Lost Ember
Lost Ember Lietanie krajinou je upokojujúce.
Lietanie krajinou je upokojujúce.


Lost Ember Divokú prírodu striedajú opustené a rozborené chrámy.
Divokú prírodu striedajú opustené a rozborené chrámy.


Lost Ember Príbeh je posúvaný statickými scénami: tu utekajú hrdinovia, tak poďme za nimi - v koži ťarbavého medvedíka.
Príbeh je posúvaný statickými scénami: tu utekajú hrdinovia, tak poďme za nimi - v koži ťarbavého medvedíka.





Príbeh sa posúva dopredu len na vybraných miestach, hoci možnosti otvorených prostredí dávajú omnoho viac priestoru na akékoľvek ponorenia sa do deja. Nič také tu nehľadajte. Navyše je zápletka ľahko predvídateľná, scenárom zjednodušená a spracovaním – proste to nefunguje. Zábery na statické postavy sú nepoužiteľné v prípade Lost Ember, keďže naozaj nie je na čo sa pozerať. Ak by sme mali pred sebou krásne nakreslené obrazy alebo osoby, ktoré by dokázali vyjadriť svoje emócie, bola by to iná reč. Nie, že by bola zápletka Lost Ember márna, to rozhodne nie. Len si dajte pozor na jej prezentáciu ako emocionálnej bomby, ktorá vás dostane na kolená. To ťažko, hromada iných hier to robí lepšie a nie tak okato: vezmite si Firewatch, Everybody’s Gone to the Rapture, What Remains of Edith Finch.

Takže príbeh máme z krku, no aby to bolo na kompletku, tak tu je: civilizácia kedysi prekvitala, avšak rozpory priamo v jej vnútri vyústia v odboj a márny boj so snahou zvrhnúť súčasného vládcu. Ľudia veriaci v to, že zvieratá sú prevtelené duše mŕtvych, ktoré sa nedostali do City of Light, akejsi obdoby raja, tvorili kedysi ohromnú civilizáciu. Svedčia o tom miesta, ruiny kedysi nádherných chrámov a budov, ktoré navštívite. Ale to je všetko, pokocháte sa a idete ďalej bez možnosti dozvedieť sa čokoľvek viac. A že sa to priam pýta, aby putovanie nebolo len samoúčelným behom dopredu, netreba dodávať. Sledujete len zápletku, ktorá si nesmelo vykračuje po hojne vyšliapanom chodníčku stále dopredu, za nosom.

Krajina, do ktorej vstúpite, je dostatočne rôznorodá a nájdete v nej všetky biómy: lesy, skaly, púšť i zasnežené vrcholy hôr či chrámy, rozsiahle lúky, jazerá s bažinami či podzemné jaskyne a nory. Navyše je aj na čo sa pozerať, len prostredie obsahuje často nesmierne mnoho hluchých miest. Prechádzať sa v nich, to áno. Funguje to, ale len na pár minút. Potom ma dostala prázdnota, ktorá sa dala vyplniť čímkoľvek príbehovým. Takto len hľadáte špeciálne predmety a hríby, tvoriace bonusy. Nič viac.

Základným prvkom hrateľnosti je preto postup vpred v podobe zvieraťa. Ako sme si už načrtli, hlavnou postavou je vlk (alebo skôr vlčica, keďže duša hrdinky Kalani je uväznená do zvieracej podoby), ktorá putuje so svietiacou entitou. Lenže občas je potrebné zmeniť svoju podobu a tu príde vhod schopnosť transformácie do akéhokoľvek iného zvieraťa, ktoré sa nachádza vo vašej blízkosti. V koži malého medvedíka sa môžete gúľať a hlavne dostať do malej nory, kam sa hlavný protagonista nezmestí. S kačkou lietate alebo skôr plachtíte, no s kolibríkom zaletíte na inak nedostupné miesta, presúvate sa na inak nedostupné miesta. S krtkom sa podhrabete pod múrom, so slonom prejdete cez inak nepriechodnú trstinu, ako kozorožec vyskáčete po takmer kolmých stenách či sa vyškriabete na skaly a čo robí ryba, všetci dobre vieme. Odpočíva na tanieri, ale tu skôr pláva riekami či v jazierkach.

Možností je dostatok, spomenúť by som mohol aj bizóna alebo korytnačku – to všetko je fajn a zaujímavé. Len škoda, že využitie vybraných zvierat nie je voľné a často sa vyskytujú pred prekážkou, ktorú máte prekonať v ceste vpred. Všetko je jasné a viete, čo vás bude čakať. Objavovanie sveta, hoci pomerne prázdneho, je teda značne limitujúce. Možno by to chcelo viac sa pohrať s hernými možnosťami a využitím schopností zvierat. Samoúčelné a jednorázové akcie sa navyše opakujú a neponúkajú žiadny progres v hrateľnosti. Radi si zalietate s kolibríkom, lebo je to príjemná zmena, plávajúc v podzemných jazerách či v labyrintoch chrámov je osviežujúce. Na desať minút. Potom sa dostaví nudný stereotyp a jedinečný prvok hrateľnosti je konfrontovaný s repetitívnosťou. Pretože cestu dopredu poznáte a hľadanie bonusových predmetov je neuspokojivé.

Plusom je, že šesť kapitol ponúka pomerne rozsiahle možnosti ako sa zabaviť a ak nechcete bez mihnutia oka „speedrunovať", máte o zábavu postarané na približne päť hodín. Snorenie po bonusových predmetoch hernú dobu výrazne natiahne až na dvojnásobok, pretože cesty sa rozdvojujú alebo nemusíte vždy len priamo za nosom. Občas, ale skutočne len občas, si budete pohodové a pomalé hranie, či skôr prechádzanie sa krajinou, užívať. Dôvodom nie je ani tak grafika, snažiaca sa o umelecký dojem, ale skvostná hudba. V každom prostredí je iná a podporuje motiváciu doslova sa hrať v krajine, skúšať nové možnosti, nebežať len za svietiacim bodom, ďalšou spomienkou. Používa množstvo nástrojov, no nikdy nie naraz. Hudobné motívy dokážu vyvolať omnoho viac emócií ako plytký príbeh.

Lost Ember
Lost Ember Otvorený svet je nádherný, často však zistíte, že aj prázdny.
Otvorený svet je nádherný, často však zistíte, že aj prázdny.


Lost Ember Skákanie po skalách je príjemným, avšak krátkodobým osviežením.
Skákanie po skalách je príjemným, avšak krátkodobým osviežením.


Lost Ember Absencia HUDu hre vôbec neubližuje, jednotlivé prostredia nie sú príliš obrovské.
Absencia HUDu hre vôbec neubližuje, jednotlivé prostredia nie sú príliš obrovské.





Hre podkopáva nohy aj mierna zabugovanosť a chyby, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Na občasný pokles framerate sa dá zvyknúť, hoci je to občas pri pohľade na to, čo vidíte, skôr úsmevné. Omnoho horšie je prechádzanie textúr alebo ich vypadávanie. Niekedy sa zviera zasekne a neviete s ním pohnúť, inokedy sa prepadne nevedno kam a pomôže len reštart k poslednému checkpointu. S tým súvisí ovládanie, ktoré môže jediné: odradiť. Nemotorné a nepresné, animácie pohybov s ovládaním nejdú dokopy, celé je to ťarbavé, postava sa ťažko otáča, kamera behá, kam nemá. Animácie nekorešpondujú s pohybom, je to akoby zrýchlené a ťažkopádne. Ak ste hľadali dôvod, prečo sa teda po krajine Lost Ember nemotať, tu ho máte. Preto som to zabalil aj ja a radšej išiel len dopredu za dokončením.

Lost Ember mohla byť príjemným vianočným prekvapením. Už len z dôvodu, že prezentuje skôr vážnejšie témy, no neženie hráča dopredu, ale necháva tempo hrania na ňom. Pretože ponúka krásne miesta, svojím spôsobom aj roztomilosť i surovosť v jednom. Lietate, plávate, bežíte a skáčete. Všetko super. Potom sa to rozsype ako domček z kariet - plytký príbeh, ťažkopádne ovládanie, prázdne svety, nevyužitá možnosť prevteľovania sa do iných zvierat. Mohli to byť nádherné momenty, hodiny utopené v odhaľovaní sveta. Lenže to sa nestalo a mám pred sebou len mierne nadpriemernú zaujímavosť. Čo skutočne podmanivé si z Lost Ember po jej dokončení zapamätáte? Zápletka to nebude, krásna hudba áno. A to nestačí.


napísal kordi 14.1.2020
Páči sa mi!
6.5
Vo svete
7.0
Ohodnotiť
LOST EMBER
+ skvelá hudba
+ rôznorodé a roztomilé zvieratá
+ niektoré scenérie a rozmanité svety
+ pokojná a pohodová atmosféra
+ hra s farbami
- plytký a predvídateľný príbeh
- ťažkopádne ovládanie
- technické bugy
- nevyužitý potenciál so zvieratami
- niektoré prázdne prostredia
- nevýrazný dabing


RECENZIE HRÁČOV
PC
PS4
Xbox One
Switch

Vývoj: Mooneye Studios
Štýl: Adventúra
Web: domovská stránka hry
Dátum vydania: 22. november 2019
+ SLEDOVAŤ HRU

Mám

Čakám

Prešiel

Hrávam

Zoznam
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Môžete sa prihlásiť cez Sector konto, alebo Facebook.
SECTOR MAGAZÍN

pdf

Sector magazín #125


SOCIÁLNE SIETE
NOVÉ FÓRA
| Ako hráte ac oddysey alebo pod... (10)
Zdravím mám otázku na komunitu hráčov, ktorí hráva...
| Gta v nízke fps (3)
Z mne neznámeho dôvodu mi "laguje" GTA V. Neviem č...
| Xbox one x a ps5 - výber tv 55... (1)
Čaute, ktoré tv do 500€ by sa najviac oplatilo k n...
| Gears 5 (7)
Chcel by som poprosit poradit. Nejde mi rozbehnut ...
| Pubg - lagovanie na vykonnom n... (3)
caute. toto su parametre notebooku Intel Core i7-6...
KOMENTÁRE
vaše novinky zo sveta zábavy
sector logo
network
Ochrana súkromia | Reklama | Kontakt
ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2020 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk