Soulsovky mi už nejaký ten piatok zdvíhajú srdcový tep i tlak krvi a minimálne v posledných rokoch je každý ďalší projekt z dielní From Software jednoznačným klenotom v mojej hernej pokladnici. O ich magnum opus, najúspešnejšom titule menom Elden Ring, počul už asi každý. A tak, aj keď to možno autori pôvodne práve takto nezamýšľali, 30 miliónov predaných kusov katapultovalo žáner soulslike do mainstream kruhov, v dôsledku čoho na trh docestoval okrem gigantického DLC, mangy, a plánov na filmovú adaptáciu z dielní A24 už aj jej prvý spin-off v podobe Elden Ring Nightreign.

Avšak či už ste fanúšikmi, alebo zaťatými opovrhovačmi souls hier, či bojkotujete samotného otca tohto fenoménu Hidetaku Miyazakiho, Nightreign je tak trochu odlišnou kapitolou. Hneď v úvode poviem, že v recenzii zhrniem nielen svoje vlastné pocity, ale aj množstvo myšlienok a zážitkov mojich spoluhráčov, ktorých som naprieč viac ako 50-timi hodinami stretol pomerne slušnú kôpku. V dôsledku toho môže pôsobiť finálna známka tak trochu v rozpore s mojimi celkovými dojmami, a preto vás nabádam, aby ste pozorne čítali až do konca, lebo napriek množstvu pripomienok, nedostatkov a stopercentne na zmeny čakajúcich prvkov, je táto hviezda jednou z najjasnejších, ktoré Starscourge Radahn na oblohe doteraz zadržiaval!

Limveld, kraj spájajúci tvorcov, novinárov a hlavne hráčov!

Máloktorá hra dorazí do redakcie nielen s kódom, sprievodcom po svete či press kitom, ale navyše aj s priloženým odkazom na Discord server. Môže vám pripadať absurdné takúto skutočnosť približovať podrobnejšie, avšak nemalé percento môjho hrania tvorilo práve socializovanie sa a interagovanie s viac ako 300 novinármi a tvorcami na tejto platforme, ktorí mali za cieľ rovnako ako ja poraziť mocného Night Lorda. Po výbere lokality, platformy a prečítaní pravidiel som sa už konečne mohol aj spolu s kolegami postupne vrhnúť do skúmania nových regiónov, tentoraz pomenovaných Limveld, ktoré paralelne existujú s dobre známymi Lands Between.

Presne akou novou kapitolou je však Nightreign? Hlavným ťahákom tohto rozšírenia runami pretkaného sveta je, samozrejme, online roguelike kooperácia a nejde tak o ten štandardný soulslike zážitok. Nechýbajú síce dobre známe From Soft mechaniky, no je tu toho oveľa viac nového a tak si zahráte zatiaľ žánrovo najosviežujúcejšie dielo autorov za posledné roky. Hra očakáva a je údajne aj optimalizovaná tak, aby sa na výpravy po nej vydávali práve traja ľudia, no okrem toho nechýba nielen sólo režim, ale ani hranie offline. Premisa je jednoduchá, spolu s vaším tímom ďalších dvoch Nightfarerov alebo aj osamote sa vydáte z HUBu, ktorým sa opäť stane známy Roundtable Hold, na výpravu do Limveld, s cieľom zbaviť sa mysterióznych Lordov Noci. Ako však na to?

Zvoľ si bossa, hrdinu, vzleť, vraždi, zomri a opakuj!

Základná herná slučka prevedie hráča vždy najskôr výberom jedného z ôsmich bossov v Roundtable. Zvolením multiplayeru sa začne hľadanie vhodných spoluhráčov a pri singleplayeri vás hra rovno posiela na výpravu. Ak sa chcete vydať zoči-voči noci s kamarátmi, systém hesiel tiež nechýba. Následne prichádza voľba jednej z ôsmich postáv a potom už len prostredníctvom krátkej scénky sa hrdinovia zachytia na svojich spektrálnym jastraboch, aby odleteli načítavacou obrazovkou do záhadného Limveldu. Tu sa začne vo väčšine recenzií pripodobňovať Elden Ring Nightreign (ďalej ERN) k Fortnite. Avšak aj napriek tomu, že toto prirovnanie ma extrémne bolí, z laického hľadiska by ste pre priblíženie špecifických herných systémov hľadali podobne ľahko identifikovateľný titul ťažko. Zoskakovanie do sveta z letu, postupne zmenšujúca sa zóna, hľadanie koristi na mape, náhodné generovanie obsahu a tak podobne...

Na rozdiel od Fortnite sa však v tomto spin-offe jedna hra resp. jedna výprava odohráva počas dvoch celých dní a namiesto typickej zóny sa tu označuje mechanika postupne zmenšujúcej sa bezpečnej plochy na prieskum za takzvaný Night's Tide. Ten privoláva na svet, samozrejme, Night Lord a manifestuje sa vo forme postupne zmenšujúceho sa kruhu modrého ohňa. Už ako z názvu vyplýva, počas výpravy sa posúva čas až do noci, ktorú vždy zavŕšite jedným mocným bossom. Počas dňa vy a vaši spoluhráči uháňate po mape, levelujete sa, zbierate náhodne generovaný výstroj z náhodne generovaných štruktúr na pomerne rozsiahlom PvE kontinente a večer sa stretnete v drobnej zóne, kde sa teda postavíte opäť akejsi náhodou predurčenej väčšej oblude.

Ak sa popasujete so všetkými výzvami oboch dní aj oboch nocí, magická želatína vás transportuje do ríše noci, kde vyzvete na súboj vami zvoleného Night Lorda. Porazili ste ho? Sláva, fragmenty spomienok, relikvie a fantastický pocit zadosťučinenia sú navždy vaše a vám tak už pre dokončenie príbehu stačí poraziť ďalších sedem mechanicky komplexných, vizuálne dychberúcich a nepripravenosť trestajúcich bossov! Ako sa však všetko toto naučíte, kde dostanete informácie o bossoch, postavách a ako to všetko vlastne funguje podrobnejšie?

HUBom, množstvom výprav a aj čítaním popisov proti nepripravenosti

To, kde sa dejovo pohybujeme, vlastne nie je nejako špeciálne dôležité, pretože všetci jasne sledujeme cieľ zabiť veľkú osmičku. Po prvom zapnutí hry nás čaká veľmi pekne spracovaný tutoriál, ktorý okrem vecného zoznámenia so základnými mechanikami unikátnymi pre ERN dosiahol aj čosi pútavé. Čosi, čo sa vo From Software tituloch zatiaľ ešte nestalo a to, že hra plynule prešla z  prestrihovej scény do hrateľnosti a ako dlhoročného fanúšika ma to, priznám sa, veľmi príjemne zaskočilo. Tu však nastáva aj prvá, pomerne podivná situácia, že hra vám vlastne takmer nič okrem obsahu na mieru nadizajnovaného pre ERN nevysvetlí. Čo sú to weapon arts, incantations, status efekty a množstvo fundamentálnych mechaník, dobre známych z originálnej hry ? Hra sa akosi spolieha na to, že ste prišli z Elden Ringu alebo, že milujete čítať state textu neintuitívne uloženého v špeciálnom kódexe niekde v HUBe.

Po tutoriáli nasleduje príbeh naznačujúce, nádherne ilustrované intro a po ňom sa už objavíme v tak trochu od základov prestavanom Roundtable Hold. Tu nás privíta kňažná, pripomínajúca ikonickú Fire Keeper. Dlhoroční zasvätenci Souls hier si už tu povšimnú provokačne vytŕčajúce pazúriky recyklovaného obsahu, no pre nováčikov hra vlastne nič nedáva najavo a to platí pre celý priechod. V tomto HUBe bojovníkov čakajúcich na výpravu je atmosféra odlišná od Limveldu a okrem započínania pútí, skúmania kódexov postáv, zlepšovania sa na tréningovom bojisku či prezliekania hrdinov sa tu udeje aj nemalé množstvo dejovej expozície. Zo začiatku môžete ovládnuť iba 6 z 8 celkovo dostupných postáv a to ako sa dostane k zvyšku bude na vašom skúmaní. Navyše každá NPC postava má aj vlastnú unikátnu príbehovú linku, známu ako Remebrance, denník a aj špecificky pre ňu viazané kozmetické a gameplay odmeny.

Drobné príbehy môžu obsahovať napríklad hľadanie predmetov priamo na výprave, rozprávanie sa s inými NPC a, samozrejme, nejaké tie súboje. Dostanete v nich to najlepšie napísané z ERN a celkovo pôsobia výrazne menej krypticky, ako to bolo zvykom. Okrem krásne rozmanitého dizajnu tejto lokácie ma však potešili aj detaily, ako presúvanie sa hrdinov po mape, imitujúce akési veľmi zjednodušené rutiny. Oživovali priestor a pridávali na uveriteľnosti situácie, ktorá túto našu bandu spojila dokopy. Vydajme sa však za hranice tréningov, kódexov, drobných príbehov, relikviového hazardu v miestnom obchode či utrácania na skiny aj priamo do Limveldu.

Tentoraz 8 statočných Nightfarerov s jedinečnou výbavou

Každá z ôsmich hrateľných postáv je unikátna a predstavuje okrem nejakých RPG stereotypov aj vlastnú výzvu na jej úplne pochopenie. Ich výrazne odlišné atribúty dopĺňajú aj dve unikátne schopnosti – character skill a ultimate art či nejaké tie pasívky, ktoré podporujú práve zvolené relikvie. Pre každú postavu si totižto môžete priradiť pri oltári v HUBe do jedného aktívneho kalichu až tri, farebne aj veľkostne kategorizované relikvie, zosilňujúce buď vaše individuálne, alebo kľudne aj tímové vlastnosti. Každý kalich má predurčené nejaké farby, podľa čoho doň vkladáte relikvie získané primárne za vykonané výpravy alebo zakúpené za ingame menu v Small Jar bazáre v Roundtable Hold. Časom získate alebo odomknete relikvií aj kalichov viac, no teraz sa však radšej povenujme jednotlivým postavám a ich arzenálu.

Mladík - šermiar menom Wylder je tvárou titulu a dal by sa nazvať agilným rytierom, ideálnym na nielen prvé púte. Okrem navijaku priťahujúceho drobných nepriateľov či seba samého disponuje extrémne silným ručným kanónom, ktorý poriadne ublíži aj tým najodolnejším bossom. Ironeye je ostrieľaný zabijak s lukom, ktorého si obľúbite nielen vďaka efektívnemu útočeniu z diaľky bez potreby mať šípy v inventári, ale aj vďaka ultimátnej schopnosti vystreľujúcej nadzvukovou rýchlosťou silný šíp ničiaci všetko, čo mu príde do cesty. Navyše jeho schopnosť rýchleho úskoku spojená s útokom pomocou noža a oslabením nepriateľa jeho označením je veľmi užitočná. Mojím osobným obľúbencom sa stal ničivý Executor s kamennou tvárou a zdanlivo nefunkčnými hlasivkami. Jeho verná katana mu dáva vďaka schopnosti možnosť efektívne pomocou zjednodušeného parry odrážať útoky nepriateľov a „ultinka" ho zas transformuje na pravekú štvornohú obludu, ničiacu všetko v jej ceste. Obľúbenkyňou más sa stane akoby z Bloodborne vytrhnutá Dutchess, no za opovrhnutie rozhodne nestojí ani napoly bojovník, napoly vták Guardian, nebezpečná čarodejnica Recluse, ničivý strength build v podaní Raidera a v neposlednom rade bosá divožienka Revenant, oživujúca duše mŕtvych svojou harfou.

Každá postava si so sebou nesie do Limveldu okrem špeciálnych schopností aj základnú výbavu, aby ste sa v prvých minútach vedeli aj ubrániť. No krátko po pristátí sa z hry stáva lov na najlepšiu výzbroj, ideálne disponujúcu pasívnymi efektmi, ktoré sú ničivé pre zvoleného Night Lorda.

Bossrush rutina, kempová genocída a kostolné rabovačky!

Nightfareri sú ničivé elementy, ktoré sa preženú krajinou, rozbijú čokoľvek, čo im príde pod čepeľ a poriadne sa pri tom ešte nahrabú. Už po zopár prvých hrách bolo jasné, že viac ako o čokoľvek iné ide v Nightreigne o rýchlosť. Rýchlosť levelovania zabíjaním tých najťažších bossov roztrúsených po svete, získavania najlepších zbraní, zvyšovania počtu život doplňujúcich nápojov navštevovaním kostolov, hľadania zbrane vylepšujúcich kameňov a tak podobne. Mapa má po celej svojej ploche roztrúsené rôznorodé kempy, hrady, pevnosti, bane, jaskyne, veže mágov a menšie obydlia, v ktorých okrem truhlíc s výbavou nájdete aj tých spomínaných bossov. Okolo sa vždy nachádza aj horda obyčajných radových nepriateľov skopírovaných z Lands Between, ku ktorým sme vždy vtipne referovali ako k odpadu. Totižto väčšinu času sa pre agresívny pohyb zóny a aj intenzívne uberanie životov po jej opustení zmenili celé dva dni iba na čo najrýchlejšiu identifikáciu vhodných bossov na mape a ich následnú efektívnu elimináciu. Preto ani nezostával na zdržovanie sa obyčajnými tuctovkami žiadny čas.

Spomínanú mapu máte takmer počas celého hrania neustále pred sebou otvorenú, čo svojím rozdelením na polovicu obrazovky podporuje nielen rozloženie zjednodušeného a intuitívneho UI, ale aj ovládanie nezávislé od pohybu postavy. Hranie je teda veľmi agilné, neustále v rýchlom tempe a to podporuje aj množstvo základných mechaník. Napríklad lezenie po objektoch možnosťou dvojitých výskokov, podobne ako na tom bolo práve Sekiro. Či už len samotný beh postáv, ktorý je extrémne rýchly oproti základnej hre a vyrovnal by sa aj Torrentovi. Pomáhajú však aj nové Spectral Hawks stanice, na ktorých si doslova stopnete jastraba, ktorý vás do Limveldu doniesol a efektívnejšie sa s ním preletíte na opačnú stranu mapy. Z pôvodnej hry sa vracajú aj spirit springs, interne vtipne označované ako jumpstations, no teraz si na nich vaša postava bezproblémovo vyskočí aj bez Torrenta. A keď už toľko omieľam inšpirovanie sa predchádzajúcimi titulmi, ako sa to vlastne prejavuje na nepriateľoch či svete samotnom?

„Nový” kraj, no stále tie isté jedovaté bariny!

Kontinent Limveldu by sa možno dal rozmermi prirovnať k Limgrave a označiť za zaujímavé spojenie toho najlepšieho, ale občas aj toho najhoršieho zo sveta Elden Ringu. Okrem toho, že sa tu nachádzajú dobre známe budovy, ľahko identifikovateľná flóra či fauna, však nechýba ani nového obsahu. Najväčšou zmenou sú takzvané Shifting Earth udalosti, teda do základnej mapy Limveldu formou náhody dočasne vložené rozsiahle unikátne biómy. Buď to môže byť uprostred mapy objavujúca sa lávová zóna Crater, v ľavom hornom rohu vyrastú zľadovatené hory Mountaintop a v tom dolnom sa môže zase objaviť obrovské mesto pripomínajúce Leyndell, pomenované tentoraz Noklateo, the Shrouded City. Pre každého pravého soulsovkára najobľúbenejšia zóna ale istotne bude Rotteed Woods, teda rozsiahle hnijúce lesy zdevastované efektom Scarlet Rot. Okrem týchto veľkých udalostí sa však náhodne objavujú aj menšie lokálne mikro-udalosti, akými je napríklad invade zóna, kde sa objavia postavy iných hráčov a všetci nepriatelia sú tu zároveň ťažší. Ďalším ozvláštnením sú obrovské magické bubliny, po dotknutí ktorých sa objavíte v čarovnom bossfighte, no a netreba zabúdať ani na milého Libru, ktorý vám pre pobavenie ukradne 25% z celkového života, až pokiaľ mu nezaplatíte runami.

Podobných náhodných udalostí na mape sa nejako extra viac nedeje, ale určite sú jedným z ťahákov pre dlhodobejšie udržanie hráčov, tak snáď časom pribudnú aj ďalšie. S viacerými recenzentmi sme sa zhodli na tom, že hra jednoznačne dostala aj pomerne viditeľný grafický upgrade, a tak v kombinácii naďalej bezkonkurenčne jedinečným art direction From Software ide o zatiaľ najlepšie vyzerajúcu hru z jeho katalógu. Limveld je krásny a či už ide o pláne, hory, alebo hnijúce lesy, každý si tu nájde čosi svoje. No tam, kde umelecké oddelenie zažiari najviac, je dizajn farbami prekypujúcej oblohy, korešpondujúcej aj k Night Lordovi, na ktorého sa vydáte. Čo mi pripomína, že práve finálne súboje sú jednou z najväčších predností titulu. Odhliadnuc od vynikajúceho mechanického spracovania a poriadnej výzvy, práve hudobná a vizuálna stránka vás donútia kochať sa s pootvorenými ústami (minimálne krátko potom, čo vás skoná poriadne absurdný útok).

Síce ma osobne trošku mrzí, že každý súboj s bossom sa odohráva v rovnakej aréne, ale vždy sa tu ukáže čosi unikátne. Od jedinečných dizajnov samotného agresora, cez skyboxy, komplexné a precízne animované útoky, až po environmentálne efekty meniace prostredie okolo vás, či šialené druhé fázy. V skratke, toto sú jedni z najlepších bossfightov, aké kedy autori vyprodukovali a celé tie výjavy pripomínajú nie obyčajné súboje, ale skôr vrcholové diela skúsených majstrov remesla. Trojhlavého psa Gladiusa či kentaura s jednou rukou ste už možno niekde zazreli, ale poviem vám na rovinu, že nie ste pripravení na to, čo vás ešte čaká! Okrajovo sa oplatí, samozrejme, spomenúť aj integrácia starších modelov z Dark Souls hier. Našťastie, nejde iba o prostú recykláciu bossov Dancer of the Boreal Valley, Nameless King, Smelter Demon, Centipede Demon, Gaping Dragon a ďalších, ale o plnohodnotné reintegrácie rozširujúce nielen ich arzenál, ale aj vylepšujúce modely. Bossovia ma tu nijako nerušili, mechanicky ma dokonca niektorí aj potrápili, no hlavne splnili svoj účel!

Pod rúškom nekonzistentnej noci bez pripojenia...

The good, the bad and the ugly, veď to poznáte, všakže? To prvé, faktuálne, by sme ako-tak mali za sebou a teraz k tej škaredšej kapitole. Môj osobný globálny zážitok z hrania ERN nebol práve najpozitívnejší. V žiadnom scenári však za to nemôže nepriestrelný dizajn, celkovo veľmi fantastický technický stav či nápomocní spoluhráči. Všetko sa dá totiž veľmi jednoznačne zvaliť na problémy s pripojením a upodozrievam najmä serverové pokrytie.

Prvý deň hrania som strávil najmä skúmaním tutoriálu, Roundtable Hold a nejakým tým sólo putovaním na vlastnú päsť. Všetko šlo bez problémov, až pokiaľ som sa nepripojil po prvýkrát do hry s ďalšími recenzujúcimi. Začalo to pomerne nevinnými nepravidelnými lagmi, z ktorých som obvinil svoj „nespoľahlivý internet”. Každou ďalšou výpravou sa však ich počet, frekvencia aj celkové trvanie zvyšovali a keď hra bežala už s troj až päťsekundovými epizódami lagov každých zopár desiatok sekúnd, rozhodol som sa testami jednoznačne identifikovať problém. Upload fantastický, download rovnako a s pingom 16 som sa nemal vlastne na čo sťažovať. Záhada teda zostala zdanlivo nevyriešená, a tak som pokračoval v hraní a snažil sa všímať si pri nestabilnom zážitku aj iné nedokonalosti.

„Matchmaking failed” je hláška, ktorá sa mi počas hľadania spoluhráčov na výpravu objavila neraz. Keďže systém hľadania hier prebiehal nie len započatím matchmakingu, ale aj hľadaním pomoci na spomínanom Discorde, vždy prebiehala každá nová výprava tak trochu inak. Ak sme sa na hre dohodli prostredníctvom Discordu, väčšinou sme skočili aj do hlasového kanálu a mali sme tak možnosť výrazne lepšie kooperovať na tom, o čo sa ktokoľvek z nás pokúšal. V hre síce jestvujú pingy na mape a uvidíte ich aj ako veľké piliere svetla priamo vo svete, no na tradičný chat či zabudovaný proximity voice chat jednoducho nestačia. Preto je smutné, že vlastne tento multiplayerový titul disponuje iba tichou kooperáciou založenou na intuícii, ktorá pôsobí tak ešte zastaranejšie ako online funkcie aj v najstarších Souls hrách.

Naďalej som však aj s množstvom lagov hral, no RNG bohovia sa na mňa odmietali usmiať a mňa začalo navyše na pomerne pravidelnej báze z hier nečakane pre problém s pripojením odpájať. Samozrejme, dostanete možnosť opätovného pripojenia, no väčšinou moje náhle zmiznutie z mapy spôsobilo, že moja postava zomrela. Smrť v tejto hre je o čosi nepríjemnejšia ako v iných soulslike, pretože znamená nielen stratu rún, ale aj celého jedného levelu navyše k tomu. Táto penalizácia vie dosť citeľne podkopnúť vaše kolená a ovplyvniť ako budete nápomocný v priebehu noci. Padnutie v boji tiež neznamená hneď smrť, vaši spoluhráči totižto dostávajú krátke okno na vašu resuscitáciu. Tá sa realizuje útočením na spoluhráča, ktorému musíte minúť celý fialový ukazovateľ nad hlavou. Ten sa objaví najskôr jeden a každou ďalšou smrťou sa ich počet zvýši až do maxima troch. Toto oživovanie zaberie drahocenný čas a, prirodzene, si teda moje pripojenie povedalo, že bolo by vtipné, keby som občas nemohol spoluhráčov zasiahnuť alebo ani oni mňa.

Absurdnosťami však nekončím. Keď zomriete počas dňa, objaví sa vám spomínaná krátka možnosť vykúpenia sa od smrti, no ak však zomriete cez noc, zostanete na zemi, až kým vás niekto nezdvihne alebo nezomrie celý váš tím, čo vedie k zlyhaniu expedície. V tejto situácii sa však hra viackrát rozhodla vo finálnom bossfighte proti lordovi noci moju postavu zabiť a opäť som sa nanovo objavil s plným životom aj všetkými elixírmi. V hre jestvuje podobne fungujúci legendárny predmet, ktorý musíte mať v inventári, aby vašu postavu po smrti všetkých členov oživil, no ten som ja nikdy nemal. Bral som to teda ako akúsi podivnú kompenzáciu za moje neustále odpájania a lagy. Zoznam nepríjemností by sa dal rozšíriť napríklad aj o časté zasekávanie vo vzduchu aj o okolité prostredie, nespoľahlivé skákanie, ktoré je oproti network testu nekonzistentnejšie, nemožnosť poškodzovať nepriateľov či úplne zmiznutie bossa, alebo odchádzanie nepriateľov mimo zóny a ich nemohúcnosť vrátiť sa naspäť.

O mojich problémoch som sa snažil informovať aj veľmi nápomocný Bandai tím na Discorde, no reálne sme riešenie nájsť nedokázali. Zapnutie a vypnutie hry, zmena cross-region režimu, zníženie grafických nastavení, hranie na wi-fi aj na kábli... Niektoré dni boli jednoducho lepšie a niektoré zase katastrofálne. V tomto bode sa však vraciam k mojej úvodnej dileme, ktorá spočíva vo fakte, že iba skutočné minimum mojich spoluhráčov zažívalo podobné problémy ako ja. V záujem ucelenia mojej predstavy o zážitku ostatných som sa počas každej hry spoluhráčov pýtal, aké mali s hrou zážitky a ešte som vyzvedal aj formou rozsiahlejšej správy aj na Discorde. Z mojich zistení vyplýva, že konzolové verzie hier bežia absolútne optimálne a okrem drobných detailov sa vlastne s ničím nikto nestretol. Naopak, na PC zopár problémov spozorovali.

Jeden z kolegov, s ktorým som hral, nedokázal hrať, keď sa nastavilo heslo na matchmaking, ďalší zas bez neho. Niekomu hra pri hraní s inými ľuďmi neustále padala a niekto zažíval podobné zasekávanie ako ja. Po globálnej analýze veľmi dobrých a aj mierne narušených zážitkov som dospel k záveru, že moja hra bola oproti ostatným na tom výrazne horšie buď preto, že ma nenávidí sám Miyazaki, alebo môj hardvér jednoducho hre nepasuje. Ťažko sa diagnostikuje, prečo presne som mal takúto smolu, no aj napriek tomu všetkému som si to vlastne užil a veľký podiel mali na tom práve moji spolutrpitelia.