Elden Ring: Nightreign

Elden Ring: Nightreign – Moja noc v Limvelde

Keď som spustil Elden Ring: Nightreign, hneď som pochopil, že toto nie je ten starý, majestátny Lands Between, ktorý som poznal. Žiadne pomalé kroky po lúkach, žiadne pokojné obdivovanie krajiny. Už od úvodnej sekundy ma hra hodila do sveta, ktorý sa doslova rútil ku koncu – a ja som s ním.

Prvé kroky – boj o prežitie

Začínali sme traja: ja, Marek a Martin. Spawnli sme sa na okraji zničeného mesta, kde sa z trosiek dvíhal dym a v diaľke bolo počuť dunenie kruhu, ktorý sa pomaly sťahoval. Mali sme sotva základné zbrane – ja obyčajnú hrdzavú dýku, Marek kušu s piatimi šípmi a Martin starý drevený štít. Vedeli sme, že ak sa chceme dostať ďalej, musíme nájsť lepší loot.

Lenže sotva sme prebehli prvú ulicu, z ruin vyskočili dvaja nepriatelia. Jeden z nich mal dvojručný meč, ktorý by ma rozsekol na dve polovice jedným úderom. Pamätám si, ako som sa snažil uhýbať medzi spadnutými vozmi a Marek ich z diaľky kryl, zatiaľ čo Martin sa snažil blokovať útoky štítom. Srdce mi búšilo tak, že som sotva počul vlastné kroky. Keď sme ich nakoniec zložili, loot nebol nič extra, ale ten pocit prvého prežitia bol ako adrenalínová injekcia.

Tempo, ktoré ťa nenechá dýchať

V pôvodnom Elden Ringu som často blúdil po krajine, skúmal jaskyne a obdivoval západy slnka. Tu som sotva stihol zdvihnúť oči od zeme. Kruh sa sťahoval rýchlejšie, než som čakal, a nepriatelia sa objavovali z každej strany.

Pamätám si jeden moment, keď sme sa snažili dostať k magickej veži, o ktorej sme dúfali, že ukrýva silné kúzlo. Lenže dobehli sme tam práve vo chvíli, keď sa vo dverách objavil iný tím. Nastala prestrelka šípov a kúziel, svetlo z ich útokov osvetľovalo nočnú oblohu a my sme sa schovávali za polorozpadnutými múrmi. Kruh sa už blížil – bolo jasné, že buď sa prebojujeme dnu, alebo zomrieme vonku. A tak sme šli.

Najnapínavejší okamih noci

Najviac mi utkvel v pamäti posledný zápas jednej hry. Ostali sme len my a druhý tím. Krajina bola zničená, všade popol a popoludňajšie svetlo sa lámalo cez červený opar. Mali sme málo HP a takmer žiadne liečivá.

Sedeli sme za kusom zrútenej veže, snažiac sa nájsť plán. Ticho bolo tak husté, že som počul vlastný dych. Potom ticho prerušil výkrik Martinovej postavy – dostal zásah. Vedel som, že ak okamžite nezareagujem, je po nás. Vyskočil som spoza krytu, hodil posledný ohnivý kotúč a trafil nepriateľského mága priamo do hrude. Jeho postava sa zrútila a v tej sekunde Marek spustil svoju ultimátku – vír čepeľí, ktorý druhého hráča doslova roztrhal.

Na obrazovke sa objavilo Victory, ale ja som ešte pár sekúnd sedel pred monitorom, neschopný pohnúť sa. Bolo to, akoby som práve prežil nočnú moru… ale tú, ktorú by som si kľudne zopakoval.

Problémy, ktoré som si všimol

Nightreign má svoje muchy. Matchmaking ma občas hodil proti hráčom, ktorí ma zložili skôr, než som stihol vytiahnuť zbraň. Loot je veľmi nevyvážený – v jednej hre som našiel legendárnu zbraň do minúty, v inej som do konca kola prežil len s biednym mečom, ktorý by sotva preťal chlieb. A technicky… občas hra škubla v najnevhodnejšom momente.

Môj verdikt

Elden Ring: Nightreign je ako vstúpiť do rovnakého sveta, ale inej dimenzie – rýchlejší, nemilosrdnejší a chaotickejší. Nie je to pre každého. Ak máš rád pokojné objavovanie, tu ho nenájdeš. Ale ak ti ide o čistý adrenalín, okamžité rozhodovanie a radosť z tímovej výhry, dostaneš presne to, čo chceš.

Ja osobne? Viem, že sa do Limveldu vrátim. Možno nie každý večer, ale vždy, keď budem mať chuť zažiť tú zvláštnu kombináciu strachu, radosti a absolútneho chaosu.